Pokiaľ na Bratislavskom hrade hrdo a suverénne nezaznelo: My národ slovenský...
Peter MULÍK – Foto: internet
Štátoprávny vývoj Slovákov, ktorý sa začal v polovici 19. storočia, zaznamenal v 20. storočí mimoriadne výkyvy. Pokým sa rok 1918 zdal byť istou záchranou slovenského národa pred hysterickým zápalom maďarizačných opatrení Uhorského kráľovstva, československá štátnosť sa ukázala nielen ako pozitívum, ale aj ako hrozba pre samotnú myšlienku identity slovenského národa.
Ústavnoprávne sa Slováci v prvej ČSR prepadali do bezprávneho stavu, kde ani nesmeli hovoriť v mene slovenského národa, lebo boli označení za separatistov. Labilné medzinárodnoprávne postavenie prvej Slovenskej republiky spôsobila viazanosť na Veľkonemeckú ríšu ako vtedajšieho európskeho hegemóna. To však nemení nič na skutočnosti, že Slovenská republika (1939 – 1945) bola zavŕšením dvadsaťročného úsilia o slovenskú politickú autonómiu. Akou hrdosťou napĺňali našich otcov a dedov slová prvej slovenskej ústavy: „Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát. Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby ... ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spo1očnosti i jednotlivcov.“
■ ŠKRTENIE KOMPETENCIÍ
Návrat Slovákov do ČSR po roku 1945, bez náležitých a záväzných garancií národnej a štátnej suverenity, znamenal postupné a masívne obmedzovanie slovenských kompetencií. Slovenský národ trpel viac ako iné národy komunistického „svetového socialistického tábora“, lebo okrem totalitných praktík strácal aj národnú suverenitu, čo v takej miere ako nás nepostihlo ani Litovčanov, Lotyšov a Estóncov. Zavŕšením tohto trendu bola Ústava ČSSR z roku 1960.
V úvodnom Vyhlásení ústavy sa píše: „Socializmus v našej krajine zvíťazil!… Pôjdeme ďalej ruka v ruke s bratským Zväzom sovietskych socialistických republík … a krajinami svetovej socialistickej sústavy, ktorej je naše republika pevným článkom … Do čela republiky sa postavila Komunistická strana Československa, osvedčený predvoj.“ V tomto ideologickom duchu sú formulované aj ďalšie články týkajúce sa konkrétnych oblastí spoločenského života: „Celá kultúrna politika v Československu, rozvoj vzdelania, výchova a výučba sa vedú v duchu vedeckého svetového názoru, marxizmu-leninizmu.“ Práva a povinnosti občanov sú chápané explicitne ideologicky: „Práva, slobody a povinnosti občanov slúžia na upevnenie a rozvoj socialistickej spoločnosti … V súlade so záujmami pracujúceho ľudu je všetkým občanom zaručená sloboda prejavu… najmä sloboda tlače … Občania sú povinní … dbať vo všetkom svojom konaní na záujmy socialistického štátu … Vrcholnou povinnosťou … je obrana vlasti a jeho socialistického zriadenia.“ Parlament a zastupiteľské orgány všetkých stupňov mali slúžiť režimu. Národné zhromaždenie malo pôsobiť, „aby sa plnili úlohy socialistického štátu“. Prezident republiky, poslanec parlamentu, člen vlády, poslanec národného výboru musel zložiť nasledujúci sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem verný Československej socialistickej republike a veci socializmu.“ Na Slovensku pribudol v sľube ešte nemenej obskúrny termín „odkaz Slovenského národného povstania“. Tento sľub potom bolo možné vykladať celkom účelovo, podľa okamžitej potreby, takže ktokoľvek mohol byť obvinený, že svojimi názormi, postojmi a činmi ohrozuje vec socializmu.
■ DVE TOTALITY
Zvykne sa tvrdiť, že Slováci prežili dve totality. Prvú za prvej Slovenskej republiky a druhú pod československou komunistickou vládou. Ak by sme porovnávali totalitné prvky oboch, čo do trvania veľmi rozdielnych období, najväčší rozdiel by sme asi našli v postavení súdnej moci, ktorá v rokoch 1939 – 1945 nebola ovládnutá politickou mocou. Zato ústava z roku 1960 je najvýraznejší dôkaz totalitnej ideologizácie právneho systému: „Súdy a prokuratúra … chránia socialistický štát, jeho spoločenské zriadenie … Celou svojou činnosťou vychovávajú občanov k oddanosti vlasti a veci socializmu, k zachovávaniu zákonov a pravidiel socialistického spolužitia … Miestne ľudové súdy prispievajú k upevňovaniu socialistickej zákonnosti, k zaisťovaniu spoločenského poriadku a pravidiel socialistického spolužitia. Sudcovia sú … viazaní jedine právnym poriadkom socialistického štátu. Sú povinní riadiť sa zákonmi a inými právnymi predpisy a vykladať ich v súlade so socialistickým právnym vedomím.“
Ústava ČSSR z roku 1960 nerešpektovala slovenskú národnú suverenitu a spôsobila zánik Zboru povereníkov – ako zvyšku asymetrickej výkonnej moci na Slovensku. Nerešpektovala ani konformné pročeskoslovenké štátoprávne deklarácie SNP. Zvýšila pocit krivdy a útlaku Slovákov, ktorý sa iba znásobil už predchádzajúcou pražskou politikou, ako bolo nenaplnenie Košického vládneho programu, odbúranie slovenských kompetencií tromi pražskými dohodami a prijatie Ústavy ČSR z 9. mája 1948. Slovenská otázka sa potláčala najmä za A. Novotného, ktorý sa usiloval o „upevnenie demokratického centralizmu“. Odmietal rehabilitácie „buržoáznych nacionalistov“ (Clementis, Husák a ďalší), zastával ideu postupného splývania Slovákov s Čechmi, ignoroval slovenské národné požiadavky (známe faux pas pri návšteve Matice slovenskej v auguste 1967).
■ DEMOKRATIZÁCIA POMEROV
Dočasný odmäk komunistického režimu v druhej polovici 60. rokov 20. storočia spôsobil, že sa slovenské elity pokúsili dosiahnuť solídne štátoprávne postavenie Slovenska. Na oprávnenosť slovenských národných nárokov na symetrickejšie usporiadanie republiky narážal už v roku 1963 stranícky historik J. Gosiorovský, keď napísal „federácia je v súlade s marxisticko-leninskými názormi“. A. Dubček otvorene v pléne Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (1967) žiadal demokratizáciu pomerov, zvýšenie právomocí slovenských orgánov. Zásadný obrat aj v prospech slovenskej otázky znamenal až január 1968. SNR sa po oficiálnom komuniké komunistickej strany zo 6. januára 1968 osmelila a politikou malých krokov začala rozpracovávať myšlienku federalizácie ČSSR. Návrh akčného programu ÚV KSČ z konca februára 1968 už počítal s federatívnym riešením štátoprávneho usporiadania ako dlhodobejším procesom. Jednoznačný posun smerom k federácii priniesla konferencia v Smoleniciach 6. – 8. marca 1968, organizovaná na nepolitickej úrovni ako stretnutie českých a slovenských pracovníkov spoločenskovedných ústavov ČSAV a SAV. Stanovisko SNR pod názvom Vyhlásenie k nastúpenému smeru progresívneho rozvoja československej spoločnosti bolo prijaté symbolicky 14. marca 1968. Nasledovalo vyhlásenie zákona o česko-slovenskej federácii (ktoré sa ešte ani vtedy nepísalo so spojovníkom!) 28. októbra 1968 v Bratislave.
■ HISTORICKÝ DÁTUM
Ústavnoprávny vývoj Slovákov bol na tom istom Bratislavskom hrade úspešne zavŕšený až 1. septembra 1992. V ústavnom zákone č. 460/1992 Zb. čítame: „My národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity, teda my občania Slovenskej republiky uznášame sa...“