Ombudsman Pavel Kandráč: V dnešných pomeroch by som politiku robiť nemohol
Eva ZELENAYOVÁ– Foto: Ladislav LESAY
Už druhé volebné obdobie je doc. JUDr. Pavel Kandráč, CSc., verejným ochrancom práv. V septembri dovŕšil 70 rokov, je stále plný energie a rád by svoje poznatky z desaťročného účinkovania vo funkcii ombudsmana zužitkoval. Má za sebou bohatú akademickú minulosť. Do roku 1990 pôsobil ako prodekan Právnickej fakulty UK v Bratislave. Vedúcim jej Katedry trestného práva bol do roku 1995. Do roku 2002, keď bol NR SR zvolený za verejného ochrancu práv, bol dekanom Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Pritom v rokoch 1998 – 2002 vykonával mandát poslanca NR SR. Je riadnym profesorom na International Academy of Sciences and Arts Fribourg – Moskva – Budapešť. Veľmi rád šoféruje a relaxuje pri manuálnej práci i športe. Už na prvý pohľad vzbudzuje dojem slušného človeka, akým v skutočnosti aj je. Tvrdí, že ľudia by sa k sebe mali správať ako priateľ k priateľovi a takto pristupuje k mnohým ukrivdeným prichádzajúcim do jeho kancelárie.
• Vymenili ste post poslanca Národnej rady SR za funkciu verejného ochrancu práv. Úradujete už druhé volebné obdobie, ktoré vám v marci skončí. Hodláte sa vrátiť do politiky?
Je pravda, že zo zákona už nemôžem kandidovať na funkciu verejného ochrancu práv, ktorá je z profesionálneho hľadiska zaujímavá a z hľadiska práva veľmi významná. Najmä vtedy, keď je spoločnosť na určitej kultúrnej úrovni, keď ľudia rešpektujú určité právne, ale aj morálne pravidlá. Do politiky sa nehodlám vrátiť. Nikdy by som nemohol robiť politiku v takej situácii a v takých pomeroch, v akých sa nachádza dnes. Pretože to, čo niektorí politici predvádzajú, myslím si, nedá sa charakterizovať ako slušná politika.
• Takže úroveň súčasnej politiky vám neimponuje. Má politika vplyv na činnosť verejného ochrancu práv?
Nikdy som nedovolil politické zasahovanie do výkonu tejto funkcie - to môžem s plnou zodpovednosťou vyhlásiť; musím povedať aj to, že ani neboli snahy politických strán o nejaké ovplyvňovanie činnosti našej kancelárie. Dôsledne som strážil čistotu, apolitickosť, nezávislosť inštitúcie. Uplatňovali sme len zákon a princípy právneho, demokratického štátu.
• Nemyslela som ani tak na priame zasahovanie politikov do činnosti kancelárie, ale skôr to, ako sa politika prejavuje na kvalite života obyvateľstva.
Máme aj také podnety od občanov, v ktorých vyjadrujú nesúhlas s politikou, ktorá tu je, nesúhlas s niektorými politikmi a prirodzene dovolávajú sa toho, aby sa nejakým spôsobom urobila náprava. Verejný ochranca práv v tejto oblasti spoločenského života nemá oprávnenie konať, nemôže nič urobiť. Samozrejme, angažujeme sa v prípadoch, v ktorých by mohlo ísť o porušenie základných práv a slobôd. Písomnou formou sa obraciame na príslušné inštitúcie a žiadame ich o nápravu. V niektorých veciach sa nám podarí zvrátiť nepriaznivý stav, v niektorých nie.
• Do politiky ste vstúpili z akademického prostredia. Máte možnosť aj v súčasnosti venovať sa pedagogickej činnosti?
Táto práca si vyžaduje celého človeka, takže som musel obmedziť svoju účasť na vyučovacom procese. Ale kontakt s vysokoškolským akademickým prostredím som nestratil a dokonca ako verejný ochranca práv som uzatvoril zmluvu s rektorom univerzity a dekanom právnickej fakulty, aby právnici mohli na našom pracovisku vykonávať prax, o ktorú je veľký záujem. Zúčastňoval som sa aj na oponentských posudkoch či už rigoróznych, doktorandských alebo diplomových prác.
• Čnnosť vašej kancelárie nie je na očiach verejnosti. Je to zámer?
Prioritou našej inštitúcie je riešenie podnetov od občanov, ale sami sme si stanovili ako ďalšiu dôležitú činnosť realizovať právnu osvetu a výchovu, lebo si uvedomujeme, že v mnohých prípadoch príčinou „zákopových vojen“ medzi orgánmi verejnej správy a občanmi je neznalosť práva.
• Ale v médiách vás nevidno...
Usiloval som sa, aj svojich kolegov na pracovisku, zainteresovať na publikačnej činnosti. Mávali sme pravidelné rubriky v niektorých médiách, televízii, rozhlase, čo však nejakým spôsobom pomaly zaniká. Od niektorej spolupráce sme museli odstúpiť z finančných dôvodov. Zostali nám ešte niektoré periodiká, do ktorých pravidelne prispievame.
• Verejnoprávny rozhlas a verejnoprávna televízia by vám mohli byť nápomocní, veď ide o službu občanovi.
Z nich sme sklamaní. V rozhlase sme mali pravidelné relácie. Neviem, z akého dôvodu ich prestali vysielať. Urgoval som, poslal zámer, ale odpoveď neprišla.
• Ste prvým verejným ochrancom práv na Slovensku. Bolo ťažké nájsť model fungovania inštitúcie?
Doteraz ho hľadáme. Zúčastňujem sa na medzinárodných stretnutiach ombudsmanov a všetci hľadáme ten najoptimálnejší systém. Každý rok sa zamýšľam nad organizačnou formou a snažím sa ju ustavične zlepšovať. Približovať inštitúciu občanovi. Samozrejme, že musím rešpektovať ekonomické podmienky krajiny aj finančné prostriedky kancelárie. Možno, že o niekoľko rokov sa podarí nájsť ideálne riešenie, ale som presvedčený, že ideálny model nejestvuje nikde v Európe. Hoci každý hľadá to najlepšie pre občana. Predovšetkým z hľadiska šetrenia jeho času, zdravotného stavu, ekonomických možností. Veľmi dôležité je to, aby komunikácia s občanom nebola príliš formálna, aby jej porozumel aj klient s najnižším vzdelaním. Aby pochopil, na čo má nárok, a akým spôsobom si ho môže uplatňovať.
• Koľko podnetov ročne dostávate a aký je trend?
Žiaľ, prípady sa zvyšujú a v tejto celosvetovo zlej ekonomickej situácii očakávame, že sa ich počet ešte zvýši. Ročne priemerne evidujeme od 2 500 do 2 600 podaní. Musím však pripomenúť, že nie všetky nám aj prislúchajú. Iba polovica z nich sa týka našej pôsobnosti a dokážeme sťažujúcim sa občanom pomôcť. Druhá polovica nám nepatrí, a týchto občanov aspoň usmerníme, na koho sa majú obrátiť. Na ktorú inštitúciu, akým spôsobom, takže ich aspoň čiastočne uspokojíme.
• Je potrebná takáto inštitúcia na Slovensku?
Myslím si, že je potrebná, pretože v mnohých veciach je občan akoby na druhej koľaji. Zaujímavý je spravidla iba pred voľbami. Svedčia o tom mnohé podnety, ktoré nám prichádzajú. Aj keď musím povedať, že nie všetky podnety, s ktorými sa občania na nás obracajú, sú reálne a objektívne. Lebo nie všetky inštitúcie ignorujú zákon, pravidlá, morálku a zvyklosti, čo je hlavná príčina nespokojnosti občanov. Dalo by sa teda povedať, že problémy sú na jednej aj druhej strane. Našou analýzou sme zistili, že hlavným problémom je skutočnosť, že nevieme medzi sebou komunikovať. Tak inštitúcie, ako aj občania. Či je to nervozita, podceňovanie občana alebo netrpezlivosť na jednej i druhej strane. Čo sa tiež dá pochopiť, ak napríklad súdne konanie trvá desať, pätnásť, šestnásť rokov. Samozrejme že to občana nepovzbudzuje, skôr naopak, roztrpčí a nahnevá. Súdnym konaním sa logicky domáha odstránenia právnej neistoty a mnohokrát na jedno rozhodnutie nadväzujú ďalšie kauzy a ak sa to nerieši, tak občan naozaj nemôže byť nadšený. Aj z tohto dôvodu kladieme dôraz na právnu osvetu a právnu propagandu. Aby sme občanovi vysvetlili aktuálne otázky z oblasti práva alebo z oblasti pôsobnosti inštitúcií. Usilovali sme sa o to aj v tých prípadoch, v ktorých občan nemal pravdu. Aby pochopil súlad s právnym predpisom, s právnym poriadkom. Aj keď často sa stáva, že sú to práve inštitúcie, ktoré akoby nepoznali právny poriadok.
• Čo teda zlyháva v Slovenskej republike?
Slušnosť, kultúrnosť a komunikácia medzi občanmi na patričnej úrovni. No a morálka.
• Na vašu kanceláriu sa zrejme obracajú ľudia, keď sú v koncoch. Aké je zloženie klientov, ktorí vás vyhľadávajú?
Je pravda, že sa na nás obracajú občania v dosť kritických situáciách. Obyčajne ich listy sa začínajú slovami: „Obraciam sa na vás, pretože nikde som nenašiel pochopenie, nikde som nenašiel riešenie. Ste posledná inštitúcia, ktorá mi môže pomôcť.“ Občan nemusí celkom dobre poznať rozsah pôsobnosti verejného ochrancu práv, takže často sa na nás obracia aj v prípadoch, ktoré neriešime. Nepatria nám. Časť sťažovateľov sa dá presvedčiť a usmerniť. Ale jestvuje skupina občanov, ktorú nepresvedčí nikto. Vytvorili si utkvelú predstavu o svojej pravde a nič ich nepresvedčí o tom, že to, čo tvrdia, nie je v súlade so zákonom, s právnym poriadkom. To je tvrdý oriešok. V takom prípade musíme občana nielen presviedčať, ale aj dokumentovať mnohými právnymi predpismi a dokazovať, že nemá pravdu. No a tretiu skupinu tvoria občania s opodstatnenými podnetmi. Riešime ich vo vzťahu k orgánom verejnej správy.
• Ktoré sú to oblasti?
Predovšetkým oblasť sociálneho zabezpečenia. V minulosti sme mali veľa problémov, pretože Sociálna poisťovňa nedodržiavala termín priznania dôchodkov. Ak bol dôchodok jediným zdrojom príjmu a občan ho nedostal načas, nemal východisko, len sa zadlžovať. Z jednej neriešenej situácie sa dostával do ďalšej. Sociálna poisťovňa jednoducho nerešpektovala svoje vlastné predpisy, rýchlosť konania a čas, dokedy mala rozhodnúť. Ale musím povedať, že v poslednom čase sme sa dohodli s generálnym riaditeľom a už tieto problémy nie sú. Pravidelne sa informujeme, stretávame sa, takže táto spolupráca je na dobrej úrovni. Druhou oblasťou sú súdne prieťahy. Zbytočné prieťahy v súdnych konaniach. A aj keď po našich intervenciách súdy začínajú konať, predsa ešte stále sú dlhotrvajúce a nie také, akoby v zmysle filozofie zákona mali byť.
• Prehrávame aj na Európskom súdnom dvore, takže to tiež niečo svedčí o našom súdnictve.
Presne tak, odrazom situácie sú aj rozhodnutia na súde pre ľudské práva, pretože ak už občan vyčerpá všetky možnosti podľa vnútroštátneho poriadku, tak sa obracia na súd v Štrasburgu. Dosť často prehrávame a prichádzame aj o značné finančné prostriedky.
• S akými problémami sa najviac stretávate?
Sú to najmä zbytočné prieťahy v súdnych konaniach a zbytočné prieťahy iných orgánov verejnej správy. Či už samosprávy alebo štátnej správy. Aj keď celkovo môžem hodnotiť spoluprácu s týmito inštitúciami ako veľmi korektnú, predsa sa ešte vyskytujú orgány v oblasti štátnej správy, ktoré musíme aj niekoľkokrát urgovať a žiadať o ich vyjadrenia. Niekedy ich dostávame až na tretíkrát, ale vždy ich dostaneme. Vybudovali sme si štatút rešpektovanej inštitúcie.
• Ako sa pozeráte na problém, ktorý nastal po ostatných komunálnych voľbách, že máme aj negramotných starostov?
Na spoločnom zasadnutí viacerých inštitúcií vo Výbore NR SR pre verejnú správu som bol jedným z tých, čo navrhovali, aby v zákone o obecnom zriadení pri vymedzení pojmu starosta bola stanovená podmienka vzdelania. Je predsa neuveriteľné, aby človek, ktorý nemá žiadnu predstavu o riadení štátu, o štruktúre a o obehu kapitálu a finančných prostriedkoch, mohol zodpovedne riadiť obec. Každému človeku je jasné, že ten, kto chce vykonávať funkciu starostu, má mať určité vzdelanie, ktoré by mu dovoľovalo zodpovedne vykonávať činnosti vyplývajúce zo zákona a z iných právnych predpisov.
• Nemala by sa priamo ústava odvolávať na úpravu tohto problému v nejakom zákone? Lebo podľa ústavy každý občan môže byť volený.
Nemyslím si, že to musí byť v ústave zakotvené.
• Nie priamo v ústave, ale v ústave s odvolaním sa na zákon. Lebo dotknutí argumentujú práve ústavným právom byť volený.
To je možné, a preto zdôrazňujem, že to by malo byť v zákone o obecnom zriadení, kde sa hovorí o starostovi. Istý druh vzdelania by starosta mal mať. Lebo možno pochybovať o tom, či negramotný človek dokáže chápať zmysel svojho sľubu, svojej funkcie, no a neviem si predstaviť, že by vedel dobre hospodáriť so zverenými finančnými prostriedkami. Možno ani neporozumie niektorým častiam právneho poriadku, zákonov, noriem, ale aj samotným občanom. Veď i pre verejného ochrancu práv sú stanovené určité podmienky, rovnako pre funkciu prezidenta, tak prečo nie pre starostov. Nie je protiústavné, ak nejaký právny predpis dopĺňa podmienky, lebo ústava nemôže byť podrobná. V ústave sú stanovené len základné princípy. Je to základný zákon, fundament právneho poriadku. Konkrétne podmienky špecifické pre nejakú oblasť sú upravené v konkrétnych právnych normách. Takže aj predpoklady pre výkon funkcie starostu by mali byť v zákone o obecnom zriadení.
• Vráťme sa k vašej kancelárii. Akým spôsobom a v akých prípadoch sa na vás môžu občania obrátiť?
Ak sa občan domnieva, zdôrazňujem domnieva, že sú porušené jeho základné práva a slobody, môže sa na nás obrátiť. Podčiarkujem - stačí domnienka. Môže to urobiť rozličným spôsobom – listom, faxom, osobne, telefonicky, môže použiť elektronickú poštu a podobne. Toto je z hľadiska prostriedkov. Neexistuje žiadne časové obmedzenie na podávanie podnetov po nejakej udalosti, ktorá je predmetom podania. Každý podnet prideľujem príslušným pracovníkom podľa obsahu. Tí ho musia preskúmať, osobne navštíviť jednotlivé inštitúcie. Často vyžadujeme niekoľko stanovísk od viacerých inštitúcií. Keď zhromaždíme dostatok dôkazov, na ich základe komplexne vyhodnocujeme podnet, či došlo k porušeniu práv alebo nie.
• S kým spolupracujete po odbornej stránke?
V prípade, že potrebujeme vysoko odborné stanoviská, tak sa obraciame na príslušné inštitúcie, na vysoké školy. Aj v súčasnosti sa v jednom špecifickom prípade kontaktujem s istou advokátskou kanceláriou, čo mi zákon dovoľuje. Hoci sme v inštitúcii zamestnaní zväčša právnici a neustále si zvyšujeme svoju kvalifikáciu, predsa nemáme personálne obsadené všetky špecifické odbory z oblasti verejného života. Napríklad ak ide o problém finančného charakteru, vyžiadame si stanovisko odborníka z finančnej sféry. Dokonca spolupracujeme aj s niektorými mimovládnymi organizáciami, ale nie na konkrétnych prípadoch, ale z hľadiska získavania informácií a podobne. Lebo oni nepreberajú zodpovednosť a my zasa na nich nemáme dosah. Väčšinou si však vystačíme sami.
• Koľko máte pracovníkov?
Právnikov, ktorí sa podieľajú na meritórnom riešení podnetov, je 20. A celkový počet je 38, z toho dve pracovníčky sú na materskej dovolenke, takže nie je to veľká inštitúcia.
• Čo budete robiť po skončení funkčného obdobia?
Ponúk mám dosť, vyzerá to však tak, že preváži akademické prostredie, lebo to je ešte stále pekná práca. A myslím si, že by bola chyba nevyužiť skúsenosti, ktoré som nadobudol vo funkcii verejného ochrancu práv. Dnes aj ja vidím niektoré veci ináč než pred desiatimi rokmi. Mám možnosť pôsobiť v oblasti práva a nebolo by zle angažovať sa aj v ochrane základných práv a slobôd. Myslím si, že možnosti uplatnenia mám dosť široké, ale zatiaľ neviem, čo to bude konkrétne. Páči sa mi práca s ľuďmi, považujem ju za najkrajšiu, aj keď je tiež najťažšia. Myslím si, že by bola by škoda prestať s ľuďmi komunikovať, nejako sa vzdialiť od tejto práce.
•To sa asi ani nedá.
Na Slovensku sa všetko dá.