Ako nositeľ štátneho vyznamenania zosmiešňoval najvyšší zákon štátu
Oto BALOGH
Veta majstra slova: „Počkáme dvesto rokov a možno aj slovenská ústava bude mať nejakú cenu,“ po nej kratučká pauza, počas ktorej znelo servilné pochechtávanie sa spoluglosátora, záverečná skladba a koniec relácie. Po nej mi prvý júlový obed chutil oveľa menej ako inokedy...
Nedeľňajšiu pravidelnú reláciu Pianissimo v rádiu Viva v programovej štruktúre tohto média charakterizujú ako vysielací formát, v ktorom dvaja protagonisti – Milan Lasica (konateľ prvého sprivatizovaného divadla na Slovensku – Štúdia L+S) a jeho blízky spolupracovník Pavol Danišovič (výkonný riaditeľ Štúdia L+S) – glosujú nielen aktuálne témy. Ich dialógy sú popretkávané hudbou a humorom charakteristickým pre majstra Lasicu. Spôsobom sebe vlastným glosoval aj poslednú informáciu spomínanej relácie, podľa ktorej v USA vydražili originál americkej ústavy s poznámkami G. Washingtona za desať miliónov dolárov. Na to majster zareagoval tak, ako sme to citovali v úvode...
■ KTO SA MÝLIL?
Majster Lasica je nositeľ najvyššieho štátneho vyznamenania. Pribinov kríž II. triedy za zásluhy v oblasti kultúry mu na návrh vlády M. Dzurindu v januári 2005 udelil prezident republiky. V jednom z rozhovorov sa svojho času vyjadril, že aj keď bol proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky ,,dnes vie, že sa mýlil, lebo si uvedomil, že národ si svoj štát zaslúžil a že získanie nezávislosti bolo prirodzeným dôsledkom emancipačného procesu na Slovensku“. V kontexte uťahovania si z Ústavy SR sa javí, že sa mýli ten, kto si myslí, že jeden z prvých signatárov Výzvy Za spoločný štát sa zmenil. Posmechovanie základného zákona štátu, preambula ktorého patrí medzi štátne symboly, je jasný postoj tohto človeka všeobecne zaraďovaného k intelektuálnej elite národa. Navyše nositeľa vysokého štátneho vyznamenania.
■ OD REKLAMY K...
Prvého septembra 1992 Slovensko ako zvrchovaný štát ešte na mape Európy neexistovalo, ale malo už svoju ústavu, ktorá predznamenávala, že od 1. 1. 1993 sa chystá historický zápis do dejín slovenského národa. Slovenská štátnosť mala množstvo odporcov „odkojených“ ideológiou svetoobčianstva, ktorým však ani v najmenšom nebolo proti srsti prijať rozličné vysoké politické posty v štáte, ktorý nechceli (poslanec parlamentu, ktorému sa dvíha žalúdok, keď vidí slovenský znak s dvojkrížom; exveľvyslankyňa štátu, ktorý nechcela; politológ známkujúci Slovensko z demokracie, ktorý oslavy solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda na Devíne označil za vyvolávanie nacionalistických vášní; predstaviteľka tzv. tretieho sektora, ktorá sa podľa vlastných slov snaží nestavať svoju identitu na úspechoch iných či štátnej príslušnosti a iní).
Vtedajšia opozícia na Slovensku i väčšina printových médií prijímali Ústavu SR s dešpektom, nepochopením jej významu pre novú štátnosť aj s odporom časti inteligencie. K nej patril tiež majster slova, hoci nemožno obísť, že v slovenskej kultúre zanechal hlbokú brázdu. No nezabudnuteľné je aj jeho účinkovanie v masívnej televíznej reklame na švajčiarske dôchodky pre nemenovanú doplnkovú dôchodkovú správcovskú spoločnosť či mobilného operátora....
■ ÚCTA K SYMBOLOM
Ústava každého štátu si zasluhuje úctu, veď je jedným zo spôsobov vyjadrenia jeho národnej identity. Trebárs v Spojených štátoch severoamerických je Deň ústavy najväčším štátnym sviatkom. Jej preambulu sa učia naspamäť žiaci základných škôl. K vlastenectvu vedú občanov USA odmalička a okrem štátnej hymny musia ovládať prísľub vernosti, ktorý zaznieva pri všetkých oficiálnych príležitostiach. V susednom Maďarsku je výchova k vlastenectvu (hazafiság) povinným predmetom na základných školách. Na Slovensku nie je „in“. Neprajníci ho úmyselne stotožňujú s nacionalizmom a akýkoľvek prejav patriotizmu je terčom výsmechu. Vysmievajú sa mu tí, ktorých charakterizoval kardinál Ján Chryzostom Korec slovami: „Dnes nás chcú poučovať o živote ľudia, ktorí sa vynorili ani nevieme odkiaľ a ako. O niektorých to aj vieme. Zapĺňajú stránky novín a televíznych programov sedem dní do týždňa, poúčajú nás, ako by sme boli analfabeti, a hovoria nám, čo je demokracia, čo je sloboda, čo je tolerancia.“