Aký je stav dlhodobého spolunažívania a spoznávania sa Čechov a Slovákov
Ján SMOLEC
Prednedávnom v jednom bratislavskom denníku, zámerne ho nenazývam slovenským, lebo občas zanôti aj na protislovenskú nôtu, uverejnili článok, ako sa na Slovensku po rozdelení čítajú české knihy a v Čechách slovenské. Na Slovensku sa knihy vytlačené v češtine vo veľkom kupujú a čítajú.
Pokiaľ ide o češtinu, starší Slováci ani nevedia, kde sa ju naučili. Poniektorí v Čechách vojenčili, iní tam pracovali. Ostatní sa s ňou aj na Slovensku stretávali prakticky na každom kroku. Slováci nemajú nijaké problémy češtinu používať i čítať. Treba uznať, že čeština je pokiaľ ide trebárs o humorné výrazy oveľa bohatšia ako slovenčina, má takpovediac svoj šmrnc. Zistíme to, keď si prečítame Švejka v slovenčine a v češtine. Aj to je dôvod, prečo sa u nás dvadsať rokov po rozdelení v takej miere kupujú české knihy. Čo je však prekvapujúce, české knihy si kupujú a čítajú aj mladí Slováci. Čeština im nerobí nijaké problémy. Rozumejú jej, lebo ju od narodenia počúvajú. Nie od rodičov, osvojili si ju najmä z televíznych obrazoviek a z rozhlasových prijímačov. Keď chceli pozerať alebo počúvať rozprávky, mohli si vybrať iba medzi českou televíznou rozprávkou alebo zahraničnou, dabovanou do češtiny. Reč našich susedov spoza Moravy si mladí vo veľkej miere osvojujú aj z českých pesničiek, ktoré sa rinú do uší mladých Slovákov od skorého rána do neskorého večera najmä zo súkromných rádií. Český spevák Janda uznáva, že slovenčina je ľubozvučnejšia, mäkšia ako čeština, a preto je prekvapený, že niektoré jeho pesničky sú populárnejšie na Slovensku .
■ ČESKÁ BARIÉRA
A teraz sa pozrime, ako Česi v Masarykovom i socialistickom Československu a teraz po rozdelení kupujú a čítajú slovenské knihy? Absolútna väčšina slovenských slov je rovnaká, porovnateľná, blízka českým, teda zrozumiteľná. Odpoveď je však zdrvujúca. V Česku sa slovenské knihy nekupujú a ani nečítajú! Potvrdil to v minulých dňoch český vydavateľ, ktorý navštívil Bratislavu, aby sa stretol so slovenskými autormi, ktorým chce vydať ich knihy v češtine. Keď sa ho jeden autor spýtal, prečo prekladajú slovenských autorov do češtiny, veď môžu predávať knihy vydané na Slovensku, pražský vydavateľ zdúpnel: „Vy ste sa zbláznili. Knihy v slovenčine sa u nás nečítajú!“ V najväčšom pražskom kníhkupectve oddelenie so slovenskými knihami pre nezáujem kupujúcich zrušili.
Taký je teda stav šesťdesiatpäťročného vzájomného bratského spolužitia, spoznávania sa. Takýto stav je a taký vzťah k slovenským knihám aj bol. Slovenčinu ako náš najdôležitejší národný identifikačný prvok bývalom Československu naši bratia nebrali vážne a zámerne ju obmedzovali, potláčali. Nebrali ju vážne ani prezidenti Masaryk a Beneš, lebo hlásali, že my Slováci sme iba akousi halúzkou, vetvičkou českého národa. Masaryk v rozhovore s Karlom Čapkom dokonca priznal, že mal otca Slováka a v mladosti hovoril po slovensky. Vo funkcii prezidenta však podporoval asimilačné tlaky na Slovákov. Do nebies vyzdvihoval českého profesora Václava Vážneho, ktorý v roku 1931 vydal Pravidlá slovenského pravopisu, v ktorých evidentne chcel podriadiť slovenský jazyk čechoslovakistickým cieľom. Iný jazykovedec Václav Ertl navrhoval, aby sa vo vedeckých prácach a dôležitých písomnostiach používala len čeština a slovenčina bola iba jazykom beletrie, lebo v spisovnej slovenčine nejde o nič iné ako miestny kolorit.
Slovenčina dostala plnú politickú podporu a stala výhradným štátnym jazykom až v období prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945. Žiaľ, iba na krátky čas sa jej otvoril priestor pre jej funkčnosť a vývojaschopnosť.
■ NÁSILNÉ ZBLIŽOVANIE
Žiaľ, prejavy tvrdého čechoslovakizmu v jazykovej politike pokračovali aj za socializmu. Jazykovedci ju nazvali diktátorskou etapou násilného zbližovania češtiny so slovenčinou. Slovenský jazykovedec Ján Kačala v knihe Slovenčina – vec politická spomína, ako im ideologický tajomník ÚV KSS Ľ. Pezlár prikazoval nepoukazovať na rozdiely medzi slovenčinou a češtinou. Dochádzalo k takým kuriozitám, že na príkaz predsedu vlády L. Štrougala sa namiesto slova autostráda muselo používať slovo diaľnica, ktorého základ diaľn- je v slovenčine neorganický. Aj slovné podoby dukelský, brnenský sú dedičstvom presadzovania češtiny do slovenského jazyka. Slovenskí jazykovedci snívali o zákone na ochranu slovenčiny. Jozef Ružička text zákona publikoval už v roku 1968. Okupácia tieto iniciatívy zastavila. Slovenské knihy sa nečítali v Čechách ani za socializmu, aj keď socialistický internacionalizmus upevňoval bratstvo národov. V mládežníckom denníku Smena, kde som istý čas robil zástupcu šéfredaktora, sme tento stav kritizovali. Článkom Čo slovenského v Čechách? sa rozvinula zaujímavá diskusia o tom, ako v Čechách ignorujú a odmietajú čítať slovenské knihy. Cenzorom, ktorým sa oficiálne hovorilo tlačový dozor, sa znepáčil polemický článok na túto tému od spisovateľa Antona Hykischa a aj keď bol avizovaný, do novín ho nepustili. Cenzor vyhodil z prvej strany i myšlienku Ľudovíta Štúra, ktorá sa vzťahovala na obsah Hykischovho článku: „Nie je šťastím nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, ale šťastie je s druhými žiť, rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými!“ Zareagovali sme tak, že na prvej strane bol stručný oznam, ktorý naznačoval zásah cenzora: Článok spisovateľa Antona Hykischa pod názvom Opona staršieho brata, ktorý sme čitateľom sľúbili priniesť ako ohlas na článok Čo slovenského v Čechách?, z mimo redakčných a mimo autorských dôvodov zatiaľ nepublikujeme. Cenzorom vyhodený Štúrov aforizmus sme nahradili iným: Keď Pythagoras objavil novú poučku, obetoval sto volov. Od tých čias sa voly trasú, keď sa objaví nová pravda.
Bol z toho v redakcii velikánsky „prúser“, prepáč milý čitateľ tento čechizmus, ale vhodnejšie vyjadruje podstatu problému ako poslovenčený „prieser“. Predseda kontrolnej komisie ÚV KSS Viliam Šalgovič, ktorý šéfoval socialistickým cenzorom, si predvolal na koberec predsedu ČSM Róberta Harenčára, šéfredaktora Sláva Kalného a moju maličkosť. Na schôdzi sa zúčastnili aj cenzori kontrolujúci Smenu. Hoci sa už niekoľko týždňov budoval socializmus s ľudskou tvárou, zachmúrené tváre prítomných funkcionárov nijakú ľudskosť nenaznačovali. Šalgovič sa ma na záver kritických výhrad voči Smene takpovediac klasickou čechoslovačinou, spýtal: „A súdruzi, to aj mna ste zaradzily mezi voly?“ Pravdaže, väčšia časť redaktorov ho medzi tento druh zvierat zaradila už dávno, ale spolu so šéfredaktorom sme o tom radšej držali jazyk za zubami. Zmohol som sa na niekoľko viet, že strana s Dubčekom otvára dvere pravde, cenzori vyhodili článok, ktorý je pravdivý, a ak potláčajú pravdu, bojujú aj proti strane. Šalgovič samozrejme nemal záujem obrodiť socializmus a tobôž otvoriť priestor pravde. Na druhý deň ma z funkcie v Smene odvolali . O mesiac, v apríli 1968, Dubček cenzúru zrušil. O štyri mesiace v auguste nás obsadili okupanti, podľa Šalgoviča nás oslobodili bratské vojská Varšavského paktu. Okupantov pozvali listom dogmatickí komunisti Biľak, Lenárt a ďalší. Pravdaže, nechýbal medzi nimi ani Šalgovič. Títo normalizátori a ich prisluhovači v redakcii ma zo Smeny v novembri 1969 spolu s Jánom Čomajom, Milanom Várošom vyhodili. Pri neskorších kádrových previerkach muselo redakciu opustiť ďalších devätnásť redaktorov. Dvadsať rokov sme si museli odsedieť na novinárskej trestnej lavici.
■ ZA JAZYKOVÚ SUVERENITU
Vráťme sa však k dnešnému problému. Nevyzývam, aby sme pred češtinou úplne, hermeticky zatvorili brány. Zatvárať brány pred češtinou netreba, ale proti jej preexponovanému vplyvu treba niečo podniknúť. Preexponovaná čeština nám zjavne narúša našu slovenskú jazykovú suverenitu. Čeština sa na nás stále valí zo všetkých kútov, kde sú umiestnené televízne a rozhlasové prijímače. Pesničky, filmy, ale najmä detské rozprávky sa vysielajú zväčša iba v tomto jazyku. V minulých dňoch nad týmto stavom vyjadril veľké znepokojenie aj Maťo Ďurinda z Tublatanky: „Kdekoľvek sa na Slovensku pohnete, hrá sa iná, len nie slovenská produkcia.“ Nielen slovenské pesničky, ale aj slovenské rozprávky sú z televíznych obrazoviek a rádií vytláčané českou a angloamerickou produkciou. Zámerne sa tak u poslucháčov, divákov, osobitne u detí a mladých udúša, potláča ich národné povedomie aj národná hrdosť. Rafinovaný útok na slovenčinu nikdy nebol taký nebezpečný ako v týchto časoch. Prispievajú k tomu vo veľkej miere najmä súkromné televízie. Platný jazykový zákon, ktorý iniciovala Matica slovenská, jasne deklaruje výzvu inštitúciám, aby sa starali o úroveň a proporčnosť používania slovenčiny. V tejto súvislosti by viac malo urobiť najmä ministerstvo kultúry a dosiahnuť stav, aby slovenčina plnila úlohu štátotvorného jazyka aj pri dabovaní zahraničných filmov, a predovšetkým filmových rozprávok do slovenského jazyka. Podľa súčasného stavu možno skonštatovať, že ministerstvo kultúry zabudlo na povinnosť a hádam už o nej ani nevie, že má chrániť jazykovú suverenitu slovenčiny.