Biskup Dominik Hrušovský žil podľa hesla Dispercos congregare – zhromažďovať roztratených
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY
Mal dvadsať rokov, keď odchádzal zo Slovenska. Vrátil sa sedemdesiatšesťročný. Študoval na Pápežskej Lateránskej univerzite v Ríme. Za kňaza ho vysvätili 23. decembra 1950 v Ríme bez účasti rodiny a priateľov zo Slovenska. Taká bola doba. Licenciát teológie dosiahol v roku 1951.
Narodil sa v Česko-Slovensku (1. júna 1926) vo Veľkej Mani. V rokoch 1938 – 1945 sa obec stala súčasťou Maďarska. Keď v roku 1946 odchádzal na štúdiá do Ríma, opäť z Česko-Slovenska. Pracoval pre Vatikánsky rozhlas, bol jedným z prvých pracovníkov Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Bol kaplánom vo farnosti Pieve di Alpago a farárom vo farnosti Goima di Zoldo v Taliansku. Bol profesorom Pápežského regionálneho kňazského seminára vo Viterbe. Biskupskú vysviacku prijal 6. januára 1983 v Bazilike sv. Petra v Ríme z rúk pápeža Jána Pavla II. Na Slovensko sa vrátil v roku 1992. Krátko zastával funkciu generálneho tajomníka Konferencie biskupov Slovenska, lebo ho pápež Ján Pavol II. v roku 1996 vymenoval za apoštolského nuncia v Bielorusku. Mons. Dominik Hrušovský dnes žije pod nitrianskym hradom, v susedstve kardinála Korca.
● Mimo Slovenska ste prežili vyše polstoročia. Napriek tomu ste horlivým národovcom. Čo to spôsobilo?
Ja som sa Slovákom narodil. Tak čím som mal byť? Výchova v rodine nebola výslovne národná. Skutočnosť, že sme Slováci, sme prijímali ako samozrejmosť. A tohto ducha sme dostávali aj v škole, vo samovzdelávacom krúžku v mariánskej kongregácii, aj od profesorov.
● Vaša rodná obec sa v rokoch 1938 – 1945 stala súčasťou Maďarska. V tom čase ste maturovali, bolo to veľmi komplikované obdobie?
Maturoval som neskoro, až v auguste, lebo to boli vojnové roky. Keď prešiel front, znova nás priradili k Česko-Slovensku. V obci však zostala maďarská administratíva. Autority potrebovali úradníkov a učiteľov. Študenti z vyšších tried gymnázia boli zaradení buď do procesu vyučovania, alebo administratívy. Komu sa čo ušlo. Ja som sa dostal za úradníka v Dolnom Oháji, ale už 15. augusta som šiel na návštevu do bratislavského seminára a požiadal som o prijatie. Hneď ma zobrali. Nastúpil som o mesiac.
● Nastali roky prenasledovania cirkvi na Slovensku. Ako si spomínate na toto obdobie?
Už po prechode frontu som bol presvedčený, že nastáva vláda komunistov. Keď som pracoval ako úradník, prijímal som poštu i z úradných miest aj z ministerstiev. V direktívach už boli pokyny na zoštátnenie škôl, rozpustenie cirkevných. Takže mne zbytočne hovorili o komunizme, že neboj sa, u nás to bude len prechodné. Reku, čerta starého prechodné, možnože Rusi to ešte celkom neberú do rúk, ale to nás určite čaká.
● Kedy ste sa rozhodli, že idete študovať teológiu, že sa stanete kňazom?
Vždy. Ja som ničím iným nechcel byť.
● Boli ste najstarší z detí?
Nie, druhý. Najstarší bol Paľo (bývalého predsedu NR SR otec). Rodený roľník, Slovák ako hrom.
● Ale jeho Paľo nie je Slovák ako hrom (smiech).
To už je vplyv obdobia, v ktorom študoval. Keby mal v minulosti viacej stykov so mnou, možno by sa bol všeličomu ešte naučil. Keď hlasoval proti zvrchovanosti Slovenskej republiky, vytkol som mu, či sa nehanbí (smiech).
● Čo sa vám páčilo na kňazskom povolaní. Rodičia vás k tomu viedli?
Aj rodičia, veď aký bol život v našich rodinách? Kostol a modlitba mali vždy svoje prvoradé miesto. S pánom farárom som bol tiež veľký kamarát, miništroval som od útleho veku, až kým som neodišiel do seminára. Môžem povedať, že celá dedina bola nábožensky orientovaná. Ľudia v tom čase farárom ešte verili.
● Začali ste študovať teológiu v Bratislave, ale už po roku ste odišli do Ríma.
Mojím cieľom bolo študovať v zahraničí. Keď som v štyridsiatom šiestom odchádzal, trnavský biskup Jantausch mi povedal: „Choď, nemyslí na nič, pripravuj sa na kňazstvo. O päť rokov sa vrátiš a budeš pokračovať v kňazskej robote na Slovensku.“ Toto bola moja úloha a ja som jej bol oddaný.
● Ako ste v Ríme vnímali, čo sa po vojne dialo na Slovensku?
Bol som ešte na Slovensku, keď priviezli Tisa spútaného. Ja sám som nikdy nežil v Slovenskej republike, ale vždy som sa cítil Slovákom. Nikdy som osobne Tisa nevidel. V tie dni som bol v seminári v Bratislave a trochu sme si dávali pozor, aby sme sa zbytočne neukazovali po meste. No a to ma viedlo k tomu, aby som sa zamyslel, prečo idú Tisa obesiť. Videl som v tom krivdu, ktorú konal štát na Slovákoch. Na Tisovi aj na nás všetkých. S tým som odchádzal do Ríma. Vždy som s láskou pozeral na Slovensko, na našu vlasť aj na Tisa, pretože on reprezentoval slovenskú ideu: Za Boha život, za národ slobodu. Hlinka a Tiso, to boli charizmatické postavy Slovákov.
● Mali ste v Ríme dosť informácií o tom, čo sa doma deje?
O procese s Tisom dokonca z prvej ruky. Poslednú noc s ním strávil kapucín Hilár Párik, ktorý potom ušiel do cudziny a prišiel do Ríma. Do detailov nám rozprával o celej noci pred popravou. S Párikom som sa potom ešte stretol v Kanade, kde pôsobil na sklonku života ako spovedník v jednom pútnickom meste.
● To muselo byť silné rozprávanie.
Aj bolo a zapôsobilo na nás. Skôr kňazsky než národne. My sme totiž odišli z Česko-Slovenska a do národných otázok sme tak akosi ani nevkročili. V tom čase nás v Nepomúcene navštívil aj Konštantín Čulen, autor knižky o Tisovom procese. Takže v takomto ovzduší sme žili. O Tisovi som si myslel, že bol v prvom rade čestný a dobrý kňaz.
● Po roku 1948 ste sa už nemohli vrátiť do rodnej krajiny. Zostali ste v Taliansku, neskôr ste pôsobili vo Francúzsku. Z toho 26 rokov vašej činnosti je spojených so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Čo znamenal tento ústav pre slovenskú emigráciu?
Pôvodný úmysel bol dôstojným spôsobom osláviť 1 100. výročie od príchodu sv. solúnskych bratov k nám. Na Slovensku to nebolo možné. Tak sme si povedali, urobíme to v zahraničí, nakoľko to pôjde. No a medzitým vznikla potreba niekoľkých prác, ktoré nám situácia sama ponúkala. V tom čase som bol ešte mladý študent teológie.
● Vy ste v roku 1981 privítali na pôde ústavu pápeža Jána Pavla II. , kde bol v tom čase jediný chrám na území Ríma zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi. Už ich je viac?
Je pravda, že som o tom napísal do Hlasov z Ríma, ale neuspokojil som sa len s tým. Osobne som navštívil kardinála 
Polletiho, generálneho vikára Svätého Otca a šéfa rímskej diecézy, a povedal som mu, že by bolo pekné, keby niektorý z nových chrámov bol zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi. On si to poznamenal a sľúbil, že prvý chrám, ktorý postavia, bude zasvätený týmto svätým. A sľub splnil.
● Je o vás známe, že ste veľa cestovali. Mali ste to v pracovnej náplni?
Keď som sa stal biskupom, tak som mal zodpovednosť za všetkých diecéznych kňazov zo Slovenska, ktorí žili v cudzine.
● Veľa času ste venovali rozhlasovým príhovorom k Slovákom.
Keď som v roku 1946 prišiel do Ríma, Vatikánsky rozhlas po slovensky ešte nevysielal. Tvrdili nám, že nemajú dosť slovenských autorov. Tak sme sa ponúkli my mladí študenti Nepomucena.
● Mali ste nejaký ohlas, spätnú väzbu z domu?
Nie, len sme vedeli, že nás počúvajú. No a potom sa mi to potvrdilo, keď som v roku 1968 po dlhom čase prvý raz navštívil Slovensko.
● Definitívne ste sa vrátili až v roku 1992. Mali ste nejaké očakávania? Hovorilo sa už o samostatnosti Slovenska, ako ste to vnímali?
O tom sme v Ríme neuvažovali.
● A keď došlo k rozdeleniu, ako ste sa na to pozerali?
Že bolo načase. Ale táto téma nebola súčasťou môjho života. Nevenoval som sa politike. Zo seminára som vyšiel v roku 1951 a išiel som za kaplána do severného Talianska. Prijímal ma generálny vikár v diecéze Albino Luciani, ktorý sa o pár rokov stal pápežom Jánom Pavlom I.
● Onedlho po tom, čo ste sa vrátili na Slovensko, vás vyslali do Bieloruska. Ako ste to vnímali? Veď ste zastávali vysokú funkciu v Konferencii biskupov Slovenska.
Domov som prišiel za pomocného biskupa arcibiskupa Sokola. Hneď na prvej schôdzke samostatnej slovenskej biskupskej konferencie ma zvolili za generálneho sekretára KBS. V tejto funkcii som nadobudol široké kontakty so všetkými spoločenskými vrstvami. Spočiatku som sa chcel iba oboznámiť so situáciou. Ale samozrejme keď išlo o podstatné veci, tak som sa ohlásil.
● Napríklad?
Keď išlo o zvrchovanosť. Prišla výzva zo Slovenskej národnej rady, aby sme sa k tomu vyjadrili, že vláda si želá, aby aj KBS povedala k tomu svoje slovo. Keď sme mali hlasovať, povedal som, bratia, predsa my vidíme v našich novších slovenských dejinách neprestajné úsilie o samostatnosť. A to je nerozlučne spojené so samobytnosťou.... Myslím si, že aj my sa musíme vyjadriť s národom a hlasovať alebo dať vedieť vláde, že sme všetci za samostatnosť. Nasledovala dlhšia diskusia.
● Klérus nebol jednoznačný v týchto otázkach?
Nebol. Na jednej strane boli starí hlinkovci, na druhej mladší, ktorí hovorili, nesmieme skončiť ako Tiso. Žeby nás všetkých jeden po druhom obesili. Vtedy ešte v KBS mal hlavné slovo kardinál Korec. A ten mal takú jasnú slovenskú orientáciu, cirkevnú, nie nejako politickú, ale jasne vyhranenú slovenskú pozíciu. Akú má aj teraz. KBS to napokon jednomyseľne schválila.
● Spišský biskup Tondra bol jediný, ktorý nedal príkaz zvoniť na kostolných zvonoch na počesť prijatia deklarácie o zvrchovanosti SR. Hovorili ste s ním o tom?
On bol predsedom KBS a ja jeho generálnym sekretárom, takže sme častejšie museli hovoriť aj o takýchto veciach. Vždy som mal dojem a potom aj presvedčenie, že on je tak trochu česko-slovensky orientovaný. Že v tom nevidí to nebezpečenstvo, ktoré som videl ja a vidím dnes a budem vidieť vždy. Myslím si, že samostatnosť slovenského národa je normálnym riešením.
● V súvislosti so sv. Cyrilom a Metodom vyvstáva otázka – Devín alebo Nitra? Alebo oboje? Ktorá lokalita podľa vás je viac spojená s pôsobením vierozvestov?
S touto otázkou som sa stretával celý život. Aj v Ríme sme mali tento problém. Páter Lacko v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda rozhodne za Nitru nebol. Ale vo mne sa teraz po príchode do Nitry ujasňujú isté fakty a myslím si, že zástoj Nitry bol umelo potláčaný. Či naozaj Cyril a Metod boli tu, či Metod tu zomrel a podobne, to nám história ukáže. Som presvedčený, že teraz už slovenskí historici zabudnú na kadejakých Kováčov, ktorí v SAV tárajú. Fakt je ten, že my sme nikdy nedokázali s tvrdosťou, so serióznosťou svoje presvedčenie presadiť. Neukázali sme, nakoľko nám bolo spolužitie s Čechmi nebezpečné. Ešte dnes tomu naša mládež neverí. Neberie to vážne. Keď som sa vrátil z Minska na Slovensko, tak som videl to celkové ovzdušie, ktoré ma urobilo smutným. V tom zmysle, že sa mi zdalo, akoby tí mladí ľudia nechceli byť Slovákmi. To je bolestné.
● Vyše päť rokov ste boli veľvyslancom Svätej stolice v Bielorusku. Aká je bieloruská spoločnosť?
Biela (smiech). Bielorusko je vo veľkej väčšine pravoslávne. Pred vojnou malo okolo 10 miliónov obyvateľov, vo vojne stratilo dva milióny mladých mužov. Z 8 miliónov ľudí sa 80 percent považovalo za pravoslávnych, asi 15 percent tvorili katolíci a ostatní rozdelení tak všelijako...
● A čo gréckokatolíci?
Boli, kedysi oni boli väčšina v národe, teraz už nie, pretože začiatkom predošlého storočia ich cársky režim kynožil. Úplne vystrieľal. Jedenástich mužov pápež Ján Pavol II. beatifikoval. Ide o tzv. pratulínskych mučeníkov. To znamená, že to zodpovedá historickej realite. Takže boli tam aj gréckokatolíci, ale práve z tohto dôvodu sa boja prihlásiť k svojmu náboženstvu, lebo vždy môže tá nenávisť vzbĺknuť.
● A z čoho pramení?
Oni gréckokatolíctvo považujú za popieranie pravoslávia ako takého. A to nemôžu zniesť.
● Aký je Lukašenko?
Lukašenko je pravoslávny ateista, povedal (smiech). Je inžinier agronómie, zootechnik...
● Prečo je taký neželaný?
Pretože nemá pekný výzor, pravda? Bielorusko má zatiaľ neobjavené podzemné bohatstvá, lebo nemá dostatok kapitálu na prieskumné práce. Takže o to je záujem a samozrejme s tým už ide aj duša národa. A to by som zdôraznil a dal na prvé miesto. Američania vydávajú v Bielorusku mesačník Minsk News. Každý mesiac uverejňujú prieskumy verejnej mienky. Lukašenko má trvale 60- až 70-percentnú podporu obyvateľstva.
● Cítili ste sa tam dobre?
Ja osobne áno. Nemal som s nimi ťažkosti ani v cirkevných otázkach. Veď čo bol najväčší problém pri vymenúvaní biskupov na Slovensku? Že štát do toho vŕtal až do poslednej chvíľky a nedal povolenie vymenovať nových biskupov, nikoho. Keď som tam prišiel, videl som, že chýbajú biskupi. Že jeden nemôže mať štyri pätiny Bieloruska pod rukou. Kým sa mu kňaz dovolá, môže byť neskoro. O situácii som informoval štátneho sekretára vo Vatikáne a hľadali sme riešenie. Začali sme od pomocných biskupov a akurát v týchto dňoch bol prvý z tých, ktorí boli vtedy vymenovaní, preložený do inej diecézy.
● Matica slovenská vás v roku 1997 poctila cenou Štefana Moysesa. Aký je váš vzťah k Matici?
Som čestný člen Matice. V Maďarsku sme si ju veľmi vážili. Do slovenských dedín nám posielala slovenské knihy. Nikdy nás nestratila zo zreteľa. Takže ja mám voči Matici aj morálnu povinnosť uznať to a s úctou na ňu hľadieť. Raz sa ma verejne pýtali, čo si myslím o tom, že biskup Baláž nie je v Matici. Odpovedal som, že nástupca Štefana Moysesa, prvého predsedu Matice slovenskej, by tam mal mať svoje miesto. No a Baláž mi odkázal, aby som dal veci pokoj. Ale ja som presvedčený o tom, že keď prvým predsedom Matice bol banskobystrický biskup, mohol byť aj teraz. No nie?
● Ja neviem...
Vy sa nechcete vyjadriť (smiech). Ja si to myslím. Potom sme nadávať už mohli na kohokoľvek – aj na to, čo tam robili. Ja si len prajem, aby duch, ktorý bol pri vzniku Matice, neochabol, nebol nikým udúšaný a zaskvel sa v plnej činnosti. Lebo to bol duch kresťanský, národný, to bol duch náš.