Na diskreditáciu prezidenta zneužili deti v detskom domove aj obetavú dobrovoľníčku
Zasľúbená zem, prosím, nevstupovať
Emil SEMANCO – Foto: Hessam
Začiatkom augusta minulého roku poslali Anne Didenko na adresu trvalého pobytu v Moravskom Lieskovom zmluvu o vytvorení diela od bratislavskej produkčnej spoločnosti Atelier, s. r. o., zastúpenej konateľom Robertom Kirchhoffom, podľa ktorej mala účinkovať spolu s ďalšími cudzincami, čo si zvolili Slovensko za svoju druhú vlasť, v „sociologickom dokumentárnom filme“ s pracovným názvom Zasľúbená zem...
Ako neskôr vysvitlo, politický pamflet Zasľúbená zem, prosím, vystupovať v rozpore s pôvodným zámerom namierili jeho tvorcovia v sekvencii o dobrovoľníckej práci A. Didenko proti hlave štátu a RTVS ako objednávateľ ho odmietol odvysielať a tiež aj rovnako tendenčný film V tieni kráľa Svätopluka z toho istého produkčného a autorského zázemia.
Programové riadenie a dramaturgia verejnoprávnej televízie „zazmluvnili“ tento dokumentárny projekt ešte za bývalej riaditeľky M. Zemkovej a v rámci širšie koncipovaného cyklu plánovali okrem spomínaných snímok ešte ďalšie – venované úniku mozgov zo Slovenska a dvadsiatemu výročiu vzniku Slovenskej republiky. Nové vedenie televízie na čele s V. Mikom malo k snímkam výhrady a do vysielania ich mienilo zaradiť až po „odstránení obsahových a koncepčných nedostatkov“. Ak by sa tak stalo, televízia je ochotná vyplatiť ďalších zmluvne dohodnutých 19 000 eur k už schváleným 27 000 eurám. Ďalšími takmer 20 000 eurami prispel na realizáciu spomínaného projektu Audiovizuálny fond. Dovedna teda 58 000 eur na čosi, čo nezodpovedá kvalitatívnym kritériám, lebo v stanovisku RTVS sa doslova píše: „Výhrady k obsahu filmov v žiadnom prípade nesúvisia s vykreslením akýchkoľvek predstaviteľov.“ Aj napriek tomu denník SME 7. a 27. januára tohto roku publikoval rozsiahle celostránkové materiály aj s vyjadrením producenta filmov s titulkami: RTVS prekáža film s Ficom a Paškom. Prezidentovi sa nepáči, ako vyzerá v dokumentárnom filme. Ivan Gašparovič vo filme sľúbil autobus pre deti. Film kritizuje, aj keď slovo nedodržal. Producent filmov Robert Kirchhoff hovorí o cenzúre: Čo neuvidíte: klamstvá politikov. Denník ho cituje: „Dvadsať rokov po roku 1989 je to škandál. Nerozumiem, prečo je televízia v područí politikov.“
■ VÝRAZNÝ NESÚHLAS
Desiateho januára tohto roku napísala vedeniu Rozhlasu a televízie Slovenska list aj Anna Didenko. Vyjadruje v ňom „výrazný nesúhlas s odvysielaním dokumentu Zasľúbená zem, prosím, vystupovať, v ktorom je protagonistka“, lebo režisér Miro Jelok a producent Robert Kirchhoff nezohľadnili jej autorizačné pripomienky pri výrobe dokumentu. Vo svojom stanovisku uvádza: „Týmto vyjadrujem nedôveru k akýmkoľvek ďalším zásahom do filmového materiálu. Neakceptovaním mojich pripomienok sa z filmu stal nástroj politického boja, ktorého súčasťou nemienim byť a zásadne s tým nesúhlasím.“
Hovorca prezidenta republiky Marek Trubač spoločne s A. Didenko podpísali ďalšie stanovisko publikované na internetových stránkach prezidentskej kancelárie, kde tvrdia, že denník SME nepravdivo a zavádzajúco informuje o filmových dokumentoch. Ich autorka Mária Miháliková podsúva čitateľovi vety aj o tom, ako dokument „zachytáva neúprimnosť prezidenta Ivana Gašparoviča, lebo vraj nesplnil sľub, čo dal tejto dobrovoľníčke, ktorá sa usiluje pomáhať deťom v detskom domove v Studienke. Do dokumentu sú o. i. včlenené zábery z dohodnutého stretnutia A. Didenko s hlavou štátu na námestí v Bratislave. Autorka s istou dávkou štylistického sarkazmu v novinách tvrdí, že „Anna Didenko prezidenta Ivana Gašparoviča odchytila na ulici...“.
M. Trubač a A. Didenko redakcii SME pripomínajú, že hlava štátu nie je túlavá zver, ktorá sa odchytáva na ulici, ale všetky jeho stretnutia sú vopred prerokované a pripravené.
„Je nám ľúto, že aj režisér dokumentu Miro Jelok svojvoľne a bez súhlasu Anny Didenko na záver jej osobnej výpovede umiestnil výraznú vetu o tom, že prezident Ivan Gašparovič sa odvtedy s Annou nestretol.
„Anna Didenko i Kancelária prezidenta SR dôrazne protestujú proti dehonestácii dobrovoľníckej práce i práce kancelárie hlavy štátu, pretože Anna Didenko je v neustálom kontakte s jej pracovníkmi, ktorí robia všetko pre to, aby mohli spomínanému zariadeniu pomôcť. Autorka článku si však nedala námahu s overovaním svojich tvrdení a neváhala nepravdivé a znevažujúce informácie zverejniť s vedomím vedenia redakcie na titulnej strane. Na metódy redakcie zostáva jediná otázka: Cui prodest?“
Otázka o to závažnejšia, lebo aj táto diskreditácia zapadla do gradujúcej diskreditačnej kampane hlavy štátu.
■ NEHĽADÍ NA PREKÁŽKY
Annu Didenko poznám vyše roka. S touto neprehliadnuteľnou, urastenou dvadsaťosemročnou dievčinou, s niekdajšou moskovskou modelingovou divou nás zoznámil iránsky umelecký fotograf Hessam, spoločne s ktorým sa angažovali v niektorých charitatívnych projektoch. Trebárs aj pri zháňaní sponzorov a financií na špecializovanú terapeutickú izbu pre choré a umierajúce deti v detskom domove v Studienke – lebo aj také tam sú. Vedno prišli aj na zasadanie organizačného výboru Medzinárodného výtvarného festivalu v Snine a Anna sa tu spontánne, iniciatívne, s príslovečnou vervou podujala na úlohu prvej „snúbenice“ – podporovateľky, propagátorky a ochrankyne Medovej baby – vyše sedemmetrovej drevenej plastiky z galérie monumentálnych sôch umiestnenej na úpätí poloninských pralesov v Novej Sedlici.
Touto epizódkou chcem priblížiť niektoré črty jej povahy. A ďalšie nech napovedia útržky z jej biografie. Pochádza z umeleckej rodiny v Krasnodare. Dedko bol hrdina Veľkej vlasteneckej a otec rezbár široko-ďaleko preslávený remeselnou zručnosťou. Anna v trinástich osirela, v šestnástich začala profesionálne s modelingom v rodnom meste aj v Moskve. Popritom absolvovala Inštitút kultúry a umenia a získala diplom z televíznej réžie. Leto pred nástupom na vysokú školu trávila v Amerike. Tu spoznala chlapca zo Slovenska, ktorý tu tiež bol na študentskej praxi. Po piatich rokoch známosti sa rozhodla vydať a odísť z Moskvy do Moravského Lieskového. To bolo v roku 2008. Mladý pár žil spočiatku v Bratislave a Anna hľadala uplatnenie. Čoraz viac ju lákala práca s deťmi. Jedného dňa zaklopala na dvere v detskom domove a povedala, že bude robiť hocičo, variť, upratovať, len aby ju pustili k deťom... Odbili ju, že ľudí z ulice neberú. Nevzdala sa, získala kontakt na ľudí zo Spoločnosti priateľov detí a detských domovov Úsmev ako dar. Podpísala zmluvu, spoznala etický kódex združenia, absolvovala prípravu a znovu prišla na tú istú adresu, kde ju predtým nechceli – do Detského domova v Studienke...
■ ZA HLASOM SRDCA
„S deťmi som predtým nikdy nerobila, nevedela som, ako sa mám s nimi rozprávať, ako sa mám s nimi hrať – napriek obavám išla som za tým, čo mi vravelo srdce. Po čase som cítila, že ma práca s deťmi baví, deti ma majú rady a sama vnútorne cítim, že mám na túto prácu vlohy. Ako takzvaná vzťahová osoba mám na starosti trinásťročnú slečnu a sedemnásťročného mládenčeka, ale neraz na mne visia deti ako strapec hrozna. Ich náklonnosť ma teší a povzbudzuje; je samozrejmé, že som si k nim vytvorila vzťah a rovnako aj k domovu v Studienke,“ rozhovorila sa vlani Anna cestou v aute na festival Jánošíkove dni v Terchovej...
A potom asi o pol roka stretol som ju celkom zmenenú na chodbe v Grassalkovičovom paláci pred vernisážou malieb v priestoroch Saly terrenny, kde vystavoval môj kolega Miro Knap z Tvrdošína. Práve so sekretárom Mariánom Parkányim dohovárali postup v jej spore s denníkom SME a s produkčnou spoločnosťou Atelier...
„Čo sa stalo?“ spýtal som sa krásnej modelky, z ktorej zostal iba tieň.
„Jedného dňa sa choré deti zo Studienky vybrali na relaxačný pobyt a počas jazdy začalo auto horieť. Stále sa mi to vynáralo pred zrakom, chodila som spať s predstavou, že sa to môže kedykoľvek zopakovať. Preto som sa pevne rozhodla nájsť niekoho, kto dá peniaze na nový mikrobus, a hľadala niekoho, kto by mi v tom mohol pomôcť. Povedala som si, že nájdem pre domov sponzorov stoj čo stoj. Išla som za jedným známym a oslovovali sme rozličné firmy aj ministerstvá. Dostávali sme zväčša zamietavé alebo vyhovárajúce sa odpovede. Až mi vnukol myšlienku požiadať o pomoc nadáciu prezidentovej manželky Silvie Gašparovičovej. A ja sa ho pýtam: Kto je to Gašparovičová ? To je prvá dáma, manželka prezidenta, ktorá má nadáciu na pomoc chorým deťom... Prišla som do prezidentského paláca vraj za Gašparovičovou a skončila som u Gašparoviča. Prijal ma Marián Parkányi...Vypočul ma... Vysvetlila som mu svoje pohnútky aj to, že situácia v domova je extrémna. Súhlasil so spoluprácou a prisľúbil aj zariadiť stretnutie s prezidentom Gašparovičom. A spoločnými silami sme sa usilovali mikrobus pre deti získať. Boli sme už blízko, mikrobus už bol prakticky vybavený, lenže predbehlo nás Krištáľové krídlo nadácie Márie Vaškovičovej...“
■ KRÍDLA OD KRÍDLA
Anna každý deň hľadala možnosti, ako získať sponzorov a financie pre domov na kúpu nového mikrobusu. V istom bratislavskom nákupnom centre stretla skúseného manažéra, ktorý mal zhodou okolností pozvánku na podujatie Krištáľového krídla, kde mali médiám predstaviť podujatie Pomôže celé Slovensko... V hoteli Sheraton sa k tomu konala tlačová beseda za účasti zainteresovaných a ocenených osobností v ankete. Bolo tam zhruba tridsať novinárov, dajaká celebrita a mimo túto societu iba Anna...
„Hovorili o tom, ako 9. septembra zorganizujú jazdu veteránov z Bratislavy do Skalice na pomoc Fakultnej nemocnici a deťom po transplantáciách pečene. Vystúpila pani Vaškovičová, šéf jej nadácie aj tá celebrita. A nastalo ticho. Novinári nemali otázky. Nikto sa neozval, jeden dokonca zaspal; tak sa ma to dotklo, že ma to skoro vyhodilo zo stoličky... Vstúpila som, hlas sa mi triasol, predstavila som sa a povedala, čo som a čo robím, že som Anna Didenko a mám podobný projekt pre deti v Studienke – špecializovanú terapeutickú izbu pre choré a zomierajúce deti. A všetci ostali zarazení... Mária Vaškovičová však zareagovala, či chcem pomôcť? Pravdaže, mám pripravený projekt, potrebujem marketingový plán, biznis plán a rady ako na to...“
A tak vďaka Anne onedlho prišli do domova v Studienke s predstaviteľkou Krištáľového krídla aj filmári, ktorí o nej nakrúcali film ako o cudzinke, čo sa rozhodla pre život na Slovensku a zvolila si dobrovoľnícku činnosť a nezištnú pomoc opusteným a chorým deťom.
■ POLITICKÝ ATAK
V dokumente sekvenciu o nej nazvali Anna, auto a prezident. Už sme uviedli, ako vyznela. Čo o nej s odstupom času súdi Anna Didenko – mimochodom tiež televízna režisérka.
„Krištáľové krídlo pomohlo domovu v Studienke. Zrazu bolo nie na jedno, ale na viac vozidiel... Prezidentov dar už nebol potrebný. Mala som však pocit, že producentovi je to jedno. Že mu je fuk, aká je skutočnosť, aj to, aké mám vzdelanie, životnú prax, čo robím. Videl vo mne len akúsi prihlúplu manekýnku. Išiel na mňa asi tak – no čo, je dobrovoľníčka v decáku, to je nikto, využijem ju na svoj zámer. Ani sa netajil svojou averziou voči prezidentovi. Trápi ma, že ma zneužili na politikárčenie a na účelové klamstvo. V televízii na kritické výhrady na kvalitu dokumentu uviedli, že vraj nemohol splniť zámer podľa scenára a nakrútiť moju dobrovoľnícku prácu... Ako nemohli, veď v Studienke boli! Obvinili nás tiež, že sme nedovolili krútiť v prezidentskom paláci, čo nie je pravda. Sekretár Parkányi to zariadil po 14. decembri, ale filmári sa už vtedy vyhovárali, že majú posledný filmovací deň...
Povedala som dramaturgovi, že som hlboko rozčarovaná z takého neprofesionálneho prístupu. Pánovi Kirchhoffovi odkazujem, nech sa ešte raz zapíše na VŠMU a absolvuje školu vo svojom odbore. Dal nakrútiť film nedoštudovanému filmárovi Mirovi Jelkovi, ktorý aj keď šesť rokov študuje réžiu, ešte stále nemá magisterský diplom, je bakalár a on mu dal točiť film. Tak mu ho aj natočil... Ja by som ho nazvala inakšie. Zasľúbená zem? Nevstupovať! “
Zatočili s prezidentom!
Zatočili s Annou Didenko...
Zrútila sa. Tri mesiace sa liečila v nemocnici. Schudla pätnásť kilogramov...