Jonáš ZÁBORSKÝ - Župčiansky samotár

Národný hriešnik sa stal zvestovateľom i priekopníkom literárneho realizmu

Igor VÁLEK

Jonáš Záborský VálekV tomto roku je kalendár významných kultúrnych výročí obohatený aj o  výročie narodenia dramatika, prozaika, básnika i publicistu, evanjelického i katolíckeho kňaza Jonáša Záborského. Toho, ktorý si vyslúžil rôzne epitetá: „župčiansky samotár“, „prvý slovenský disident“ a či „národný hriešnik“... Čo však keby sa zaužívalo i ďalšie: „jasnozrivý kritik“?! Veď Záborský vskutku prezieravo napísal, že „ak zavrieme oči a kdekoľvek medzi Dunajom a Tatrami pichneme prstom do mapy, nájdeme Kocúrkovo“. Čím myslel spoločnosť, ktorá je vo svojom pomýlenom vnútornom fungovaní taká smiešna, až je to do plaču. Stačí sa pozrieť okolo seba aj dnes...

Jonáš Záborský sa narodil 3. februára 1812 v Záborí, malej osade na severe Turčianskej kotliny, v chudobnej zemianskej rodine. Ako druhorodený po staršom bratovi Karolovi, no obaja hrdo niesli rodový „címer“, na ktorom husár vráža kopiju do pŕs bieleho medveďa. Ide o poctu „praotcovi rodu“ z rúk kráľa Bela IV. za verné služby pri poľovačkách.

■ OD ZÁBORIA PO ŽUPČANY

SNN 5 10 OSOBNOSTI SLOVENSKA Jonáš Záborský Válek 2Ostáva nám dodať, že aj Jonáš sa celý život bil „s divými šelmami v ľudskej podobe“. Prvé školské roky sú spojené s rodiskom a okolím: so školou v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí, s nižším gymnáziom v Necpaloch. Potom v rokoch 1823 – 1827 pokračuje na gymnáziu v Gemeri, 1827 – 1832 v „alma mater“ rodiacej sa roduvernej inteligencie, chýrečnom evanjelickom lýceu v podtatranskom Kežmarku, 1832 – 1834 si už osvojuje teológiu na kolégiu v Prešove a 1838 – 1840 na univerzite v nemeckom Halle. Napríklad aj v spoločnosti budúceho generačného vodcu Ľudovíta Štúra. Tu, v nemeckom prostredí, medzi Holótmi (potomkami vyhynutých Slovanov) sa odohrali prvé dejstvá drámy, vzťahu, ktorý sa začínal obdivnými objatiami a končil dramatickými „buchnátmi“, hoci iba písomnými. O tom však neskôr...

Treba pripomenúť i lyceálne kežmarské časy, práve počas nich Jonáš akoby v mnohom precitol. Začal chápať javy v spoločnosti a aj osobné formovanie sa prehlbovalo, stal sa horlivým členom slovanského študentského spolku. Zrejme tu pramení aj Záborského rozhodnutie zmeniť pôvodne plánované štúdium práva na štúdium teológie – v presvedčení, že takto bude mať väčšie možnosti venovať sa literatúre. To sa presne stalo počas prešovskej dvojročnice, keď naozaj začal intenzívne písať a zblížil sa s predstaviteľmi najmladšej generácie národného hnutia. Prvé kaplánske miesto sa mu ušlo na východe v Pozdišovciach, toto miesto zastával v rokoch 1834 – 1839, po návrate z Halle v roku 1840 kaplánčil u ďalšej významnej osobnosti, Michala M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši, čo mu neskôr „vynieslo“ dlhodobé problémy spojené s údajnou propagáciou Žiadostí slovenského národa. Prvé farárske miesto v rokoch 1840 – 1842 naň čakalo v Rankovciach. Ani tu neušiel nešťastiu a či skôr červenému kohútovi, ktorý jedného dňa zakikiríkal na jeho fare.

Rada priateľa ho v zúfalstve „pomkla“ k riešeniu. Vo februári 1842 Jonáš Záborský prestúpil do rímskokatolíckej cirkvi a rok nato bol vysvätený za kňaza. Až do roku 1850 pôsobil ako nemecký kaplán a chvíľu aj ako profesor gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach. Nebol to však šťastný „lós“, lebo v maďarónskom prostredí bol naoko pevný Záborský utiahnutý do zákutia svojej umeleckej duše, obklopený nežičlivcami. Navyše – a možno práve preto – sa v Košiciach odohralo ďalšie dejstvo spomínanej drámy so Štúrom vo februári 1849. Ešte stále však neprezradíme pointu...                                                        

Prišlo viedenské obdobie, redaktorské pôsobenie v Slovenských novinách v rokoch 1850 – 1853, odkiaľ ho hlboko zakorenené povahové rebelantstvo v nesúlade so zásahmi bachovskej cenzúry „vyhnalo“ do takmer štvrťstoročného „vnútorného azylu“ v Župčanoch. Tu, medzi biednymi múrmi biednej fary však slovenská literatúra získala poklad nesmiernej ceny. Malá šarišská dedinka dala krídla Záborského publicistike, literárnej vede, aktuálnej próze i historickej dráme. Tu, ako neskôr napísal do Dvoch dní v Chujave, „jedným okom... plakal a druhým sa smial“. Tu aj naposledy vdýchol mrazivý zimný vzduch 23. januára 1876 a tu je aj pochovaný pri južnej stene kostola, v ktorom kázal.

■ ZVESTOVATEĽ REALIZMU

Pri hodnotení Záborského diela je osožné hneď na úvod citovať „baťka“ Mináča, ktorý o tomto mužovi dramatických osudov povedal: „... spor medzi Záborským a ostatnou slovenskou literatúrou sa nedá riešiť bez tohto, aby sme neprenikli k inému sporu, sporu v samotnom Záborskom, ku sporu, ktorý má mnoho prameňov: napríklad aj v sociálnom pôvode (živé zemianske korene), aj v medzigeneračnom postavení (nekonečný spor s prívržencami štúrovskej koncepcie jazyka, riešenia národnostnej otázky atď....), aj v charakterových vlastnostiach (na jednej strane láskavosť, na druhej tvrdohlavosť).“

Ako básnik sa po prvý raz prejavil v Prešove, kde často prispieval do Pamětníka spoločnosti slovenské. Verejnosti sa predstavil básňou – ódou Na Slowáků v almanachu Zora, 1836. Síce sa „schoval“ za pseudonym Magurský, no čoskoro ho objavili a dielo často recitovala národne uvedomelá mládež a jej vodca Štúr bol priam unesený. Ba v II. ročníku Hronky sám Kuzmány poctil Záborského ódou! Potom Záborský ešte v duchu klasicistickej estetiky napísal pôvodné i preložené Bájky. Chlieb sa mu začal lámať či priam horknúť v ústach po vydaní zbierky Žehry – básně a dvě řeči (Viedeň, 1851). Padla kosa na kameň, preskočila iskra a vzbĺkol oheň, ako sa dočítame ďalej... Záborský lyriku nepokladal za cieľ svojho smerovania, môžeme však spomenúť náboženský epos Vstúpenie Krista do raja a „pospolitú povesť“ Smrť Jánošíkova.

„Ja som za život a skutočnosť... Chcem písať len ako môže písať kresťan pre kresťanov, novoveký človek preJonáš Záborský Válek 1 novovekých ľudí. Slovák pre Slovákov a ako potreby naše požadujú.“ Pri troche predstavivosti a empatie tieto slová môžu poslúžiť ako „dvere“ do Záborského prozaickej tvorby, v ktorej nachádzame didaktické poviedky, historické prózy i satiricko-kritické „kúsky“. Prvý spomínaný atribút je prítomný v autobiograficky osnovanom Panslavistickom farárovi, kde v postave prenasledovaného Žarnoviča oslávil silnú osobnosť a – seba. Osobité postavenie má „novoveká povesť“ Dva dni v Chujave. Nemôžeme obísť ani krutý príbeh z cholerového povstania na Zemplíne Hlovík medzi vzbúreným ľudom; spoločenské poviedkové kritiky Kulifaj, Chruňo a Mandragora, Šofránkovci, Mrzutá Frndolína, Jurát; poviedky vychádzajúce z historických materiálov Blud, Svätoplukova zrada... Osobitne treba pripomenúť „fantastickú hrdinskú báseň“ Faustiáda, často až bodavé zobrazenie života v slovenskom malomeste. Satirické reminiscencie vyplnené mozaikovitými epizódami, spojené doktorom Faustom márne bojujúcim proti akejsi plánovitej dezorganizácii verejného života, je výzvou k realistickému spôsobu života...

V 2. polovici 19. storočia Záborský patril k najvšestrannejším dramatikom a priekopníkom historickej drámy. V nej sa zameral na „uzlové body historického vývinu“, polemizujúc s tendenčným skresľovaním dejín. Prevažná väčšina jeho divadelných hier vyšla knižne, no svieži charakter si udržuje veselohra Najdúch, zobrazujúca komické črty života drobného zemianstva, ktorá je najčastejšie inscenovanou autorovou drámou a divadlá ju ponúkajú i v súčasnosti. Hlavnou témou celého spektra Záborského tvorby sú na jednej strane historické fakty a detaily života, na strane druhej časté autobiografické prvky, pričom ako nekompromisný analytik, komentátor a kritik sa stal priekopníkom a „zvestovateľom“ literárneho realizmu u nás.

■ KTO NAPOKON VYHRAL

Oproti Dómu sv. Alžbety na košickom Hlavnom námestí je tabuľkou s číslom 28 označená bývalá katolícka fara. Z jej fasády sa na okoloidúcich z pamätnej tabule pozerajú tváre dvojice významných osobností, z textu je jednoznačné, o koho ide: „Na košickej fare sa 24. februára 1849 stretli vedúci predstavitelia slovenského národa Ľudovít Štúr a Jonáš Záborský a rokovali o národnom programe Slovákov.“ Vernejšie pravde by bolo uviesť, že ide o vyobrazenie súperov, lebo tými po začiatočnom „vzplanutí“ obaja boli. Všimnime si predovšetkým výraz Záborského tváre. Oči potiahnuté vzdorom, zachmúrený výraz tváre, okolo úst stvrdnuté rysy... Ozaj, existuje vôbec stvárnenie tohto muža, na ktorom by mal iný výraz tváre? Pamätník na mieste rodného domu v Záborí s bustou od F. Štefunku, spisovateľova busta v prešovskom parku, pamätná tabuľa na básnikovej dlhoročnej fare v Župčanoch, takmer dvadsať rokov skrývaná busta opätovne „tróniaca“ na tej istej košickej Hlavnej, tentoraz na čísle 67, kde bol Záborský profesorom, portrét od akademického maliara A. Kováčika, plaketa od J. Liptáka... Vždy tá istá zachmúrená tvár s bolestným a so zatrpknutým výrazom – zrkadlo života plného sklamaní. V Záborského Vlastnom životopise sme sa dočítali, že prišla chvíľa, keď sa opäť raz zapovedal. Stisol vzdorne ret, pevnejšie sa zaprel do stola a napísal: „Životopis spisovateľov objasňuje značne jeho diela, je akoby kľúčom do ich svätyne. A nikto, tuším, život človeka vernejšie opísať nemôže ako on sám. To hľa príčina, prečo ja končím svoju spisovateľskú činnosť krátkym opísaním pamätnejších svojich osudov.“ Toľko náš Záborský, „národný hriešnik“, ako sám seba v ktorejsi Žihadlici nazval. Keď ho inštalovali v auguste 1853 za katolíckeho farára do Župčian, prišiel sem zatrpknutý, rozhádaný s celým svetom a rozhodnutý, že už nikdy nesiahne na tvorivé pero. Našťastie v tejto zaťatosti vydržal iba päť rokov, lebo – ako píše literárny historik Jaroslav                             Rezník – „Ustúpil vari prvý a posledný raz vo svojom živote a bolo to na prospech slovenskej literatúry.“ Tej, ktorej venoval veľkú časť života, vnímajúc ju ako jeden z prostriedkov, priam pevných konopných lán, ktorými možno z jamy útlaku vytiahnuť národ na slnečné svetlo národného i sociálneho napredovania.

Ak trochu zjednodušíme dej, môžeme povedať, že povestnou poslednou kvapkou bola dovtedy (a zrejme ani odvtedy) v slovenskej literatúre nevídaná polemika o jednej knihe. Teda o jednej knihe zdanlivo, v skutočnosti však nešlo o nič menej ako o charakterový stret medzi starým a novým, o jazykové a literárne pole, na ktorom sa proti sebe (?) postavili staroslováci a štúrovci, rozdelení práve Záborského zbierkou Žehry. Boje O Žehry, lebo i tak história nazvala toto zápolenie, predstavovali vlastne rozhodujúci bod na ceste od literárneho klasicizmu a staroslovenčiny k literárnemu romantizmu a spisovnej slovenčine. Hneď po vyjdení knihy, obsahujúcej ostrú satiru namierenú proti štúrovcom, sa rozpútala prestrelka medzi opozičnými periodikami, Slovenskými novinami na Záborského strane (priaznivé ohlasy banskoštiavnického profesora Šuhajdu i Daniela G. Licharda) a Hurbanom vydávanými Slovenskými pohľadmi (nepriaznivé ohlasy Kalinčiaka i Štúrovho „dvorného historika“ Dohnányho). Mohli by sme povedať, že na „pôde“ Záborského zbierky sa – často napriek osobným urážkam a zlostným výrazom – utvoril priestor na cizelovanie najzávažnejších otázok slovenského literárneho, kultúrneho i politického života a jeho ďalšieho vývoja. Použijúc časovú skratku na vyhlásenie výsledku, môžeme povedať, že zvíťazili štúrovci. Nevyhral však aspoň zo širšieho pohľadu a najmä konečného cieľa jeho snažení aj Jonáš Záborský?! A slovenský národ?! Zvážme takýto verdikt. Osobne si myslím, že je bližší skutočnej pravde. Aj z pohľadu súčasníkov, ktorí by si mali na Jonáša Záborského častejšie spomenúť aspoň v tomto roku. Prečítajúc si napríklad výber z jeho diela, ktorý vyšiel v matičnej edícii Zlatá niť pod názvom Chruňo a Mandragora (najkrajšie poviedky). Oplatí sa...

                                                                                                         



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.