Vladimír Karfík z Dolnej zeme projektoval prvé mrakodrapy v USA. Mal som šťastie osobne poznať večného mladíka pána profesora Karfíka, dokonca sme bývali v jednom dome. Bol medzi nami len ten rozdiel, že ja som bol poslucháč na univerzite a elév v novinách a on o generáciu starší univerzitný profesor na technike, oceneniami ovenčený architekt, muž s najbohatšími skúsenosťami, aké si ktorýkoľvek staviteľ môže predstaviť: zamlada pracoval u dvoch najznámejších architektov na svete: tvorcu amerických mrakodrapov Franka Lloyda Wrighta a francúzskej legendy Le Corbusiera. V čase, keď som ho stretával, už boli jeho vrstovníci na dôchodku, ale naňho akoby zákon času neplatil. Hoci musel opustiť kreslo dekana fakulty, naďalej prednášal i projektoval. Pamätám sa, ako raz niesol pod pazuchou zrolované výkresy, a keď som sa ho na zastávke trolejbusu opýtal, či je to jeho nový projekt, vraví: nie, len ma kolega Hruška prosil o pár pripomienok k urbanistickému návrhu súmestia Zvolen – Banská Bystrica, tak mu ich nesiem... Najmenej tucet výkresov a skíc nazýval „pár pripomienok“.
■ RODOM ZO SLOVINSKA
Vladimír Karfík sa narodil medzi krajanmi v Dolnej zemi. V tom čase už jeho otec lekár pôsobil trochu severnejšie – v Slovinsku medzi baníkmi ortuťových šácht, ktoré ničili ich zdravie a v štyridsiatke z nich robili starcov. Narodil sa pred sto pätnástimi (v roku 1901) rokmi a prialo mu šťastie: práve po maturite vznikla česko-slovenská republika a mladý Karfík sa dostal na štúdiá architektúry v Prahe, pričom od druhého ročníka študoval zároveň aj na Akadémii výtvarných umení. Po absolvovaní oboch škôl dostal štipendium na ročný pobyt v Paríži, využil ho naplno, najmä záverečnú časť, keď stážoval u veľkého tvorcu francúzskej staviteľskej moderny Adolfa Loosa. Tu si ho všimol legendárny Le Corbusier – ďalšie takmer dva roky strávil mladý Karfík v jeho ateliéri. A to už mládencovi otváralo cestu do sveta.
■ PRI ZRODE MRAKODRAPOV
V roku 1927 získal v konkurze trojročnú platenú prax v USA. V ateliéri Smith-Gardener-Ericson prekvapil nielen kresliarskou zručnosťou, ale aj ceruzkou: v Amerike ešte nepoznali česko-slovenský systém Versatil, naplňovaciu ceruzku, ktorú nebolo treba večne strúhať – pre kolegov ich musel zadovážiť za balík. Dva najcennejšie americké roky strávil u slávneho staviteľa prvých pyšných mrakodrapov V. L. Wrighta a okrem iného sa podieľal aj na projekte svetoznámej stavby Gordonovho planetária.
Vtedy prišla ponuka od Tomáša Baťu – viesť zlínsku Baťovu projektovú kanceláriu. Spolupráca trvala takmer dve desaťročia. Počas nich postavil mladý Karfík moderné výrobné haly v Zlíne, obytnú zónu novej metropoly topánok a vtedy najvyššie budovy v republike: sedemnásťposchodovú stavbu riaditeľstva Baťových závodov, aj s pojazdnou pracovňou šéfa, a hotel – neuveriteľné (!) – prvý hotel v Európe, v ktorom mala každá izba svoje WC a kúpeľňu.
Z pracovného stola Vladimíra Karfíka však odchádzali už na vzhľad príjemné mestečká Baťových závodov po celom svete – Batana, Bataville, Bataland, Baťovany (dnešné Partizánske)... Iba raz to bolo opačne: Batizovce jestvovali dávno pred Baťom. Istotne aj pre ich názov sa Baťa rozhodol stavať tu fabriku s obytnou štvrťou, najmä ak tu bolo všetko, čo rozhodovalo pri Baťovej voľbe miesta: dostupnosť, zdravé prostredie a dostatočná rezerva pracovnej sily – dodajme, aj lacnej pracovnej sily. Lebo napriek všetkému, Baťa bol najmä podnikateľ.
■ NÁVŠTEVA BATAVILLE
Mal som šťastie, že krátko po novembri 1989 som bol v novinárskom sprievode nášho vtedajšieho federálneho ministra hospodárstva Dlouhého na obchodnej kanadsko-česko-slovenskej konferencii v Toronte a náš vtedajší veľvyslanec v Kanade Ing. Rudolf Schuster, sediaci veľa T. Baťu, ma predstavil čestnému predsedovi podujatia. Cez prestávku sme si dohodli interview – pozval ma o pár dní do svojho sídla v Nord Yorku. Rozhovor sa asi vydaril, lebo o rok som dostal od pána Baťu pozvanie na návštevu európskych centier jeho firmy – v Nemecku, vo Švajčiarsku a Francúzsku, presnejšie v Alsasku-Lotrinsku. Pozvaný bol aj malý štáb pražskej televízie. Zaujímavý výlet sa končil práve pri alasaskom mestečku Helocourt v Bataville. Keď nás mikrobus viezol z kopca do údolia, mal som dojem, že prichádzame do Svitu, teda pred rokmi, keď do mestečka ešte nevstúpila necitlivá výstavba panelákových domov. Iba panoráma Tatier tu chýbala. Tie isté vilky so záhradkami, disciplinované ulice rodinných domov a úmerného vybavenia, ktoré neprehlušuje komornosť zástavby, tá istá tehla zvonivka, neomietnutá, svetlé rámy okien na červenkastých stenách... Rukopis môjho niekdajšieho suseda pána profesora Karfíka!
■ KONIEC ZLATEJ ÉRY
Zlatá éra Karfíkových stavieb, alebo tiež „zlínskej architektúry“, sa po druhej svetovej vojne skončila. Vladimír Karfík – na pozvanie vtedy čelnej osobnosti slovenského staviteľstva profesora Emila Belluša – prichádza do Bratislavy a v roku 1946, v najlepšom veku – mal 45 rokov, stáva sa profesorom priemyselných, dopravných a administratívnych stavieb dnešnej Slovenskej technickej univerzity. Zišla sa tu výborná partia: vedľa národného umelca Belluša pôsobí najmladší univerzitný profesor v Česko-Slovensku Eugen Kramár, jeho kamarát z čias, keď projektovali Poštový palác, dnes ministerstvo dopravy, Štefan Lukačovič, všestranný architekt, pamiatkar a archeológ profesor Piffl, nádejný mladý Jozef Lacko, budúci profesor, projektant Mosta SNP či Domu spisovateľov, aj učiteľ kreslenia a modelovania švihák Tibor Bártfay, budúci národný umelec... Tento kolektív – a istotne aj mnohí ďalší ich kolegovia – vychovali niekoľko generácií slovenských architektov. A napriek všetkému aj „sorele“, ako architekti nazývali socialistický realizmus v staviteľstve, aj panelovému ošiaľu, aj ére developerov a diktátu peňazí, dobrých architektov.
■ KOŠATÉ DIELO
Dvadsať rokov tu Karfík pôsobil ako profesor, istý čas aj ako dekan fakulty. A ešte ďalších dvadsať rokov na pôde fakulty, neskôr už len vo svojom privátnom ateliéri, tvoril pozoruhodné diela rozmiestnené po celom Slovensku. Projektoval množstvo vysokých škôl, napríklad Chemicko-technologickú fakultu STU na Kollárovom námestí v Bratislave, Farmaceutickú fakultu oproti bratislavskému Zimnému štadiónu O. Nepelu, Ekonomickú univerzitu, veľa priemyselných stavieb a administratívnych budov, bol autorom česko-slovenského pavilónu na Expo v Bruseli, za ktorý sme dostali Zlatú medailu... Prednášal na niekoľkých technických univerzitách v USA, vo Varšave, v Petrohrade, v Drážďanoch, vo Viedni, v Braunschweigu, v Záhrebe, už ako penzista štyri roky viedol katedru architektonickej tvorby na Maltskej univerzite v La Vallete, kde navrhol aj nový športový štadión pre tridsaťtisíc divákov. Bol členom AIA – American Institu of Amerika, čestným doktorom dvoch univerzít, aj nositeľom vyznamenania Baťov čestný obuvník... A stihol vydať aj svoje pamäti Architekt si spomína. Je práve dvadsať rokov, čo sa naveky s nami rozlúčil.
Ján ČOMAJ – Foto: archív redakcie