Bronzoví pútnici z karpatských končín

thumbnail

Stavitelia čačianskej mohyly uctievali Veľkého otca, klaňali sa Slnečnému bohu. Mohyla v Čake v  okrese Levice predstavuje najbohatší hrobový komplex v strednej Európe. Slovenskí archeológovia ju začali skúmať začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Podrobne prebádali priestor za obcou, ktorému miestni vravia jednoducho Kopec, aj vyvýšeninu Diely. Šťastena odmenila ich sústredený výskum a mravčiu prácu objavom bronzového panciera, ktorý je vedecky klasifikovaný ako najstarší známy bronzový pancier v Európe. V dobových remeselných replikách sa pravdepodobne dostal aj do Grécka. Archeologické objavy v tejto lokalite boli také ohromujúce, že celé obdobie staršej bronzovej doby na našom území  dostalo názov Čakanská kultúra...

Vladyka Borut sa zdvihol z drevenej prične ešte pred úsvitom. Strážcov vo vežiach na palisádach, ktorí dňom i nocou strážia hradisko pred prípadnými votrelcami alebo nepriateľmi, zvykne skontrolovať už zavčasu ráno. Dnes si však neprivstal iba preto, aby sa presvedčil, či bdejú. Spal nepokojne, niekoľkokrát sa v noci zobudil a rozmýšľal, čo povie na dnešnom zhromaždení kmeňa...

Situácia je vážna, súkmeňovcom musí o nej povedať a najmä ich presvedčiť. Podstatu nosí v hlave už od zimného slnovratu, má jasno, čo treba riecť. Ale ako im celú záležitosť prednesie a aké argumenty použije, v tom jasno nemá. Čo ako dôkladne slová váži, skladá dovedna a ukladá v pamäti do  najpresvedčivejších spojení, nie je s nimi celkom spokojný. A aj tie, s ktorými sa ako-tak stotožní, nedokáže potom úplne zopakovať...

Obe ruky ponoril do drevenej kade v kúte drevenej zrubovej chatrče, vyčľapol si priamo do tváre niekoľko dlaní príjemne chladivej vody a nechal si ju voľne stekať po chudých lícach a brade. Opásal sa bronzovým opaskom s peknými rytými ornamentmi. Na zápästia si nastokol lesklé náramky. Na opasok si zavesil bronzový meč v tepanej ochrannej pošve. Získal ich dávnejšie výmenou od náhodných stepných jazdcov za plné vrecko zlatých zrniečok. Domáci remeselníci ani majstri z jeho hradiska ešte nedokážu vyrobiť takýto skvost, hoci vedia taviť meď aj do nej pridávať cín, aby zliatina bola dostatočne pevná i kujná, ale tým sa ich fortieľ končí. Akoby nemali pochopenie a zmysel pre krásne veci.

Borut si na plecia si prehodí kožušinový plášť, ktorý mu siaha až k pätám, a vykročí zo svojej chatrče do ranného svetla...

NEBESKÝ OTEC

Slnko ˗ uctievaný Veľký Otec, ho už čakalo zavesené nízko nad obzorom na spodných konároch stromov. Svetlo, ktoré tieklo na zem zo žiarivého oválu jeho tváre, opatrne obchádzalo mohutné kmene dubov a predieralo sa cez listnaté haluze, aby ohrialo kvety a trávu... Ako každé ráno aj dnes staršina zavoňal v povetrí staré známe príjemné vône lesa. Na lúke, ktorá sa pokorne stlala hneď za vysokou palisádou a oddeľovala hradisko od lesa, sa pokojne popásalo stádo vysokej zveri. Borut si dlaňou priclonil oči, aby sa chvíľu mohol kochať na najstatnejšom jeleňovi, ktorého mienil pred zimou uloviť. Dnes však mal inú povinnosť. To, čo chcel svojmu kmeňu oznámiť, by najradšej odložil na neskôr, ale vedel, že akýkoľvek odklad by situáciu hradiska a súkmeňovcov len zhoršil. Vykročil popri obrannom vale k bráne, aby skontroloval dvoch strážcov, ktorí mali nočnú službu... Hradisko má elipsovitý tvar, z troch strán ho chráni rieka, ktorá tečie pod ním, preto ho valy s palisádami podkovovito obopínajú len na severnej strane, kde obyvatelia  hradiska vykopali na svoju ochranu hlbokú priekopu. Zeminu z nej použili na navŕšenie valu. Navrch do jeho  chrbta vsadili rad vysokých dubových polien, ktoré pospájali do pevnej palisády. Boky priekopy vyložili ťažkými ostrými kameňmi. Do hradiska sa vchádza dvoma protiľahlými kliešťovými bránami v tvare priechodných oblúkov. Nad nimi sú strážne veže. A práve strážcov v týchto pozorovateľniach ide Borut skontrolovať. Prešiel popri chatrčiach, v ktorých ešte spali jeho ľudia. Hľadí na rad chalúp, ktoré sa túlia jedna k druhej ako kŕdlik kurčiat pri rozmernom Dome bojovníkov. Cvičenými zmyslami rozlišuje zvuky. Je ešte zavčasu a všade je ticho. A práve tento čas, oblažujúce ticho rána, má najradšej.

Rekonštrukcia bronzového  panciera z Čaky, ktorý objavili archeológovia v tamojšej v mohyle v roku 1952.

Len v celkom bočnej chatrči počuť akýsi šramot. Stará bylinkárka, ktorá trpí nespavosťou, už tká ľanové plátno. Domce stoja v pravom uhle a majú kolovú konštrukciu. V každej sa nachádza  kruhová pec postavená na mierne vyvýšenom mieste. Pec má guľovitý tvar, pripomína mravenisko v lese, vpredu má otvor na vkladanie polien a na vrchu otvor na odvádzanie dymu cez otvor v streche. Ku každej chatrči sú pristavené aj ďalšie priestory na dobytok, zvieratá a náradie. Steny sú z vonkajšej strany starostlivo vymazané hlinou... Vladyka nenáhlivo došiel k severnej bráne a poodchýlil nízku bránku na strážnej veži. Tvrdoň, zavalitý bojovník nízkeho vzrastu, sa mykol akoby v strachu, ale vzápätí už držal pevne kopiju, ktorú mal opretú o stenu hneď pri sebe. Okamžite spoznal náčelníka, upokojil sa a zbraň znovu položil na predošlé miesto pri stene vedľa štítu. Boruš sa ho spýtal, aká bola noc. Keď mu Tvrdoň odvetil, že nič zvláštne sa nedialo, Boruš mu priateľsky položil ruku na plece a vykročil zamyslene popri kolovej ohrade k druhej z výhľadní...

 ■ RADA STARŠÍCH

Náčelník vie, že dnes, len čo Otec Slnko bude najvyššie na oblohe, sa rozhodne o osude kmeňa. A tiež aj o jeho osude. Lebo on je kmeň a kmeň je on... Od jeho postojov a rozhodnosti závisí bytie i nebytie všetkých ľudí na opevnenej akropole. Dva dni pred splnom, pred vzývaním jari, už hovoril s múdrymi kmeňa. Debata bola rozporná aj búrlivá. Väčšina kmeťov s jeho návrhom napokon súhlasila. Nie všetci sa však sním stotožnili, ba niektorí odchádzali z rady neskrývajúc nespokojnosť. Len čo odišli z Domu bojovníkov, začali proti Borutovi buntošiť niektorých vplyvných súkmeňovcov. Preto si nie je istý, ako jeho návrh prijmú ostatní v kmeni...

Dlho pripravovanú reč na zhromaždení kmeťov začal slovami: „Vy, ktorí vnášate medzi nás lúče múdrosti nášho veľkého Otca na nebi, dobre viete, že nie sme bojovníci, ale mierumilovní pastieri, živí nás dobytok. Keď však treba vieme  so zbraňou v ruke ubrániť územie, ochrániť ľudí z kmeňa i naše stáda. Nie sme ani roľníci, nesejeme zrno do zeme a nežneme klasy. Páčia sa nám tunajšie pastviny aj lúky až po samý obzor. Prešlo priveľa zím a priveľa sĺnk zapadlo za obzor, čo naši predkovia prišli do týchto končín zo svojej pravlasti na východe. Pustili sa do rúbania lesa, vyklčovali ho a premenili na pasienky. Naučili sme sa tiež taviť bronz tvrdší ako kameň, dokážeme ho aj kladivami formovať tak, ako to potrebujeme. Vieme vyrobiť pevné meče i panciere, hroty na naše oštepy a kopije, ukuť sekery, nože a sekeromlaty, ale aj kosáky...“

Potom múdrym starcom zvestoval, ako sa nálezísk s medenou rudou, zlatých zrniek a iných prospešných zdrojov na tovarovú výmenu zmocnili cudzí dobyvatelia, ako kmeň vyčerpávajú ustavičné nájazdy nepriateľov, ako slabne a chudobnie ich spoločenstvo aj tým, že dlhodobo ho postihuje nepriazeň Slnka, slabnú pramene, tenčia sa zásoby poživne pre ľudí i zvieratá.

PUTOVANIE DO DEJÍN

Model osady z ranej bronzovej doby, v akej mohol žiť aj hrdina tohto beletrizovaného príbehu.  

Práve tým začal náčelník svoju reč aj pred zhromaždeným ľudom: „Veľký Otec, Slnečný boh, nám v posledných rokoch nepraje. Letá sú z roka na rok horúcejšie, bez životodarných dažďov. Stáda sa zmenšili o vyše polovicu. Tráva schne už na koreni a lúky ani nestačia zakvitnúť. Ovce, kozy, kravy, kone hromadne hynú. Keď to takto pôjde ďalej, začnú umierať aj ľudia...

Preto dávajte dobrý pozor na to, čo vám teraz poviem. Ja Borut, náčelník  kmeňa, som  zodpovedný za vaše životy. Spolu so starejšími som dospel k názoru, že musíme z týchto krajov, ktoré sa pre nás stali hrobom, odísť...“

Náčelník pocítil, ako sa jeho na prvý raz nie celkom pochopené vety odrážajú od ľudskej hradby pred ním. Po hodnej pomlke sa nadýchol na ďalšie naliehavé slová: „Musíme všetko, čo máme, naložiť na vozy, zobrať so sebou dobytok a vydať sa na pochod proti prúdu Veľkej rieky popri jej brehoch. Bude to ťažký pochod. Mnohí z nás novú vlasť neuvidia, lebo námahu, útoky nepriateľov a všelijaké iné protivenstvá sa im nepodarí zvládnuť a prekonať. Nikto z nás teraz nevie, čo nás počas putovania čaká, ako sa k nám prišelcom budú správať tí, čo tam prišli pred nami, či nás prijmú s pochopením, či sa s nami budú chcieť deliť o zem a vodu. Ale inakšie nemožno. Buď nový život inde, alebo skaza tu na našom Vŕšku... Záver Borutovej reči už znel ako rozkaz: „Vystrojte kone a vozy, aby sme po dňoch, týždňoch a vari aj rokoch putovania, našli novú, prajnejšiu domovinu. Z tunajších mohýl vykopte kosti našich slávnych predkov, uložte ich do  kožených mechov; znovu  ich pochováme na novom mieste, aby sme si priniesli aj svoju minulosť!

■ SŤAHOVANIE NÁRODOV

Tak akosi čačianski bronzoví bojovníci podstúpili dlhú a strastiplnú anabázu po prúde toku Dunaja do južných krajín. Stavitelia čačianskych mohýl, ktorí sa klaňali Slnečnému bohu, sa rozdelili na tri skupiny. Pradórovia sa vydali cez Balkán na Peloponézsky polostrov, kde založili Spartu.  Praitalikov hľadanie uspokojivých existenčných podmienok  priviedlo na Apeninský polostrov, kde založili protovilanovskú kultúru, ktorá bola inšpiráciou pre Etruskov, a na jej základoch postavili svoju kultúru Rimania. Prototráci úplne vyvrátili Chetitskú ríšu vrátane jej hlavného mesta Chattuše (Boghazkoy), vypálili Tróju, Ugarit a Byblos. Spolu s ostatnými  „morskými národmi“ bojovali v Palestíne proti Izraelitom, ktorí ich nazývali Filištínci. Ich prítomnosť v Palestíne a boje „vyvoleného národa“ s votrelcami pod menom Palest zaznamenáva Biblia...

„Od hlavy až po päty do bronzu odetý vystupuje z tábora muž menom Goliáš z Getu. Bol vysoký šesťsto lakťov a jednu piaď. Na hlave mal kovovú prilbicu, oblečený bol do šupinatého panciera... Pred ním kráčal štítonoš. Goliáš mal na sebe prilbu, pancier, predkolenné chrániče, ľahký kovový štít, sečný meč, kopiju so železným hrotom...“ Takáto výzbroj v tom čase vo východoegejskom prostredí nebola známa. Vyskytovala sa vo vnútrokarpatskom  priestore. Vlastnili ju poprední predstavitelia pradórskych, italických a prototráckych kmeňov. Spojené kmene, ktoré voláme „morské národy“ a ktorých neoddeliteľnou súčasťou boli aj bývalí bronzoví bojovníci z Čaky, v rohatých, perlových, bronzových a zvoncových prilbách napadli aj Egypt... Elitná zložka čačianskeho spoločenstva, ktorá odišla z Karpatskej kotliny ako hlavný prúd najstaršej vlny v 13. a 12. storočí pred Kristom, počas svojho exodu sa na dlhší čas zastavila v Tesálii, aby zacelila a doplnila svoje rady. Toto obdobie dostalo názov „príchod herakleitov“ a v roku 776 pred naším letopočtom ich existencia a účinkovanie vyústilo do usporiadania prvých olympijských hier, ktorých jedinou disciplínou bol beh. Boli to vlastne ďakovné slávnosti, v rámci ktorých beh symbolizoval príchod otcov – hrdinov.

Takto bronzoví bojovníci – podunajské kmene, ktoré svojou odvahou uskutočnili prvé sťahovanie národov – v rozhodujúcej miere prispeli k vzniku najstarších európskych národov – Grékov, Rimanov, Trákov.

Miroslav PIUS – Foto: archív autora