Muž, čo dal národu veľký dar: hrdosť miesto pýchy

thumbnail

Profesor Matúš KUČERA sa práve dožíva osemdesiatych piatych narodenín. Päťdesiat rokov prednášal dejiny stredovekého Slovenska a Slovákov na bratislavskej a trnavskej univerzite. Už to je čo povedať. Napísal veľa zaujímavých a múdrych kníh o koreňoch, začiatkoch a osudoch nášho národa v búrkach času. Oveľa viac, pravdaže, bolo štúdií a článkov, lebo nielen cítil povinnosť čo najskôr oznámiť svetu svoj nový objav alebo dôkaz doterajších tvrdení  o udalostiach, okolnostiach a činoch ľudí z čias nášho národného dospievania, ale istotne mal aj radosť z nového zistenia. Nadchýnal sa rovnako ako digger, čo dni a noci  ďaleko od ľudí, možno aj zabudnutý, presýpal kopce hliny alebo ryžoval riečny piesok – a zrazu sa mu zablysne oslepujúci nuget. A hoci by bol ten kamienok drobný ako svätojánska muška, ligotal sa mu viac ako všetky hviezdy na oblohe!  A kto by zrátal jeho prednášky! Po celé roky boli predsa zmyslom  jeho profesie.

Ak sa začiatkom tretieho tisícročia  čosi v slovenskej historiografii očividne zmenilo, ak vychádzajú objavné knihy o nepoznaných alebo účelovo, teda falošne vykladaných úsekoch našej minulosti je to dôkaz, že neúplatní starí páni, Matúš Kučera medzi nimi, vychovali prekvapivo múdru a nekompromisnú generáciu historikov.

■ KNIEŽA MATÚŠ

Taký človek si predsa zaslúži, aby  sa v rade jeho kníh ocitla aj  knižka o ňom, povedal som si pred dvoma rokmi. Podarilo sa. Kniha je na svete. Vďačím všetkým, ktorí pomohli, že vám ju môžem ponúknuť. Matúšovi Kučerovi ďakujem predovšetkým. Za súhlas, za vzácnu ochotu vpúšťať ma do svojich  komnát, aj za vynaložený čas. Nebolo ho málo. A ak pri jeho osemdesiatpäťke spomínam na stránkach Slovenských národných novín práve túto knihu, verte mi, že nič múdrejšie by som o ňom nevedel napísať, ako čo sa nám podarilo vložiť do knihy Knieža Matúš – tak sa volá životopisná kompozícia o našom vzácnom jubilantovi.

Hrdinom tejto knihy  je teda profesor Matúš Kučera, vedec s troma doktorátmi a troma najvyššími štátnymi vyznamenaniami, nenapraviteľný zvedavec, učiteľ,  publicista a spisovateľ literatúry faktu. Zaslúži si našu pozornosť. Ak už pre nič iné tak aspoň pre dve hodnoty –  očistil slovenské dejiny od nánosu historikov Veľkej Čechie a ich pomocníkov v slovenských inštitúciách. Vychoval hrdú a vzdelanú družinu súčasných vedcov, pričom im vštepil úctu k dejinám, pokoru k vede, rešpekt pred dôkazom a lásku k  národu. Nemohol inak: úcta k dejinám, pokora k vede, rešpekt k dôkazom a láska k národu sú jeho vlastné základné črty. Namiesto neraz naparenej, bezduchej pýchy priniesol nám dar hrdosti na vlastnú minulosť.

■ PRINCIPIÁLNY ČLOVEK

Desaťročia zdanlivo tichého pôsobenia za dejepiseckou katedrou neboli ani zďaleka také tiché, ako sa to na prvý pohľad zdá alebo ako by to človek v prípade pána profesora dejepisu predpokladal. Principiálny človek sa aj nechtiac dostáva v búrkach času a strete názorov do konfliktov. Matúš Kučera navyše vedel zvýšiť hlas, ak bránil historickú pravdu –  a  to v totalitných časoch neslobodno, to býva životunebezpečné! Ak ho, obrazne povedané, niekto kopol do členka, kopol ho aj on, a obyčajne vyššie... Vytŕčal názormi, a to sa nenosilo.

Bol osihotený, pomaly nikto v tých rokoch nepracoval na starších dejinách Slovenska iba profesor Varsík, o generáciu starší a už odstavený. Pre jedných bol zlý, lebo pracoval s prameňmi a odmietal české účelové pohľady na minulosť, posvätené stranou.  Pre tých, čo prišli potom a  radi prijímali legendarizované dejiny nášho národa, bol málo slovenský...

■ STRHUJÚCI ROZPRÁVAČ

Profesor Kučera, našťastie, oplýva vzácny darom – rozprávačským umením.   Ťažko vydolované historické skutočnosti vie vyrozprávať ľahko a mäkko ako zaujímavý príbeh. To je vo vede dar bohov.  Práve  rozprávačskou schopnosťou  si v škole získaval poslucháčov a z poslucháčov zanietených nasledovníkov.  A svojimi knihami vďačných čitateľov – veď istotne aj preto sa mnohé jeho diela dočkali v priebehu jedného-dvoch desaťročí troch i štyroch vydaní.

Boli roky, pravda, keď aj táto jeho vlastnosť bola tŕňom v oku vedúcich kádrov univerzity. Napríklad za celé tie roky na fakulte nedostal ani raz odmenu. Kučerovi? A načo? Nech si vypíše!

Tak písal.  A neustúpil zo svojich tvrdení, lebo mal argumenty, ktorými aj v  nevďačných časoch napokon presadil pravdu.

■ ÚCTYHODNÁ BILANCIA

Zoznam Kučerových kníh je úctyhodný. Nečudo, že ho nevnímame len ako historika, ale aj ako spisovateľa literatúry faktu. Dokonca v druhej polovici minulého storočia patril medzi prvých, čo tento literárny druh u nás formovali. Ťažisko záujmu mal v dobách, keď sa z veľkej rodiny Slovanov oddelili budúce národy, v našom prípade Sloveni (kým sme neprijali pomenovanie, ktorým mužov označili naši západní susedia a ktoré nám už naveky prischlo – Slovák, Slováci).

Profesor Matúš Kučera vykonal pre slovenský národ mnoho.

Pozná nás teda od kolísky, detailne od čias, keď si naši praotcovia vybudovali štátny útvar. Nevtieravo nás poúča, že to nebol štát hocijaký, ale bol v tom čase veľmocou, siahajúcou takmer od Baltu po Jadran. A reč, ktorou sa v ňom hovorilo, sa stala jedným zo štyroch liturgických jazykov svetového kresťanstva – s Jehovom i Trojjediným Bohom sa dalo komunikovať len hebrejsky, grécky, latinsky alebo staroslovensky. Niekedy aj to stačí, aby človek stratil príslovečný pocit našej malosti a bezvýznamnosti. Aby zdvihol hlavu a spomenul si hoci aj na výrok básnika  Svatopluka Čecha: Malý ten, kdo má malý cíl.

Pre dôvernú znalosť tamtých čias  mu mnohí  hovoria aj „historik Veľkej Moravy“. Presvedčivú mozaiku veľkého dejinného obdobia budoval na znalosti našich, maďarských, viedenských, vatikánskych a európskych archívov, na objavoch  starších slovenských archeológov (A. Kmeť, J. Eisner, Št. Janšák a i.), ale najmä na poznatkoch veľkej povojnovej generácie archeológov, historikov i jazykovedcov, akými boli Daniel Rapant, Branislav Varsik, Alexander Húščava, Ján Dekan, Ján Stanislav či Šimon Ondruš, aby sme spomenuli aspoň najznámejších. Sledoval našu minulosť od praslovanských koreňov. A keby len sledoval! On v jednej chvíli do našich dejín priamo zasiahol. Strhol ho vír na sklonku roku  1989 – ako ponovembrový poslanec  parlamentu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky hlasoval za slovenskú štátnosť. Historik zasiahol do dejín.

■ HĽADAČSKÉ UMENIE

Ak si uvedomíme, že za každou takou knihou, akými sú Kučerove diela, nie je len literárna práca autora, ale najmä snorenie v diplomatároch, archívoch a knižniciach, triedenie a porovnávanie dôkazov, skladanie čo najvernejšej mozaiky z kamienkov zistení, je už aj to, čo teraz stručne spomeniem, úctyhodná bilancia.  Pritom vymenujem len tituly Kučerových knižne vydaných dvadsiatich diel, nespomínajúc učebnicové práce, štúdie či skriptá:  Veľkomoravská ríša v obrazoch (mal len tridsaťtri rokov);

Slovensko po páde Veľkej Moravy; Pater patriae; Slovensko v dobách stredovekých;

Veľká Morava – spoločnosť, kultúra, tradícia; Postavy veľkomoravskej histórie; Slovensko v obrazoch; Cesta dejinami – Slovensko na prahu novoveku; Cesta dejinami – Stredoveké Slovensko; Slovensko okolo roku tisíc; Kalendár Jána z Lefantoviec;

Cesta dejinami – Novoveké Slovensko (2. vydanie vyšlo prednedávnom v Perfekte ako  darček ku Kučerovej osemdesiatpäťke) s predslovom jeho žiaka univ. prof. Jozefa Baďuríka; Proglas: Konštantín Filozof; Slovenské dejiny I. – Od príchodu Slovanov do roku 1526;  Bratislava a starí Slováci; Kráľ Svätopluk  výber z vedeckej a publicistickej tvorby pre odborné časopisy a kultúrnu tlač, ktorý zostavil Kučerov mladší kolega profesor  Martin Hamza v spolupráci so Slovenským ústavom v Ríme a s Katedrou slovenských dejín Filozofickej fakulty UK: State a články k slovenskému stredoveku. Nasleduje veľkoryso komponovaná kniha vydavateľstva Perfekt Môj štát – moja vlasť, aj široko koncipovaný pohľad na dejiny dvoch slovanských národov Slováci a Chorváti  a nedávna kniha esejí a historických glos, ktorými nás Matúš Kučera vovádza do zaujímavých období našich národných dejín – Dejiny sa píšu pre jestvujúcu generáciu  z vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov.

POLEMIKY A KRITIKA

V tejto zatiaľ ostatnej knižke autor tvrdo reaguje na omyly či schválnosti časti slovenskej politickej reprezentácie a historiografie. Najmä však  na darebácke interpretovanie našich dejín v súčasných médiách, na aspoň najväčšie bludy– lebo na všetky čas nedochodí a hlúposti je priveľa. Hovorí aj o veciach, o ktorých sa mlčí – či už naschvál alebo z nevedomosti. Vyznáva totiž onú starú rímsku múdrosť: Veritas nihil veretur nisi abscondi. Pravda sa ničoho nebojí okrem utajovania. Mnohé z jeho kníh zaznamenali dve i tri vydania, dokonca kniha Postavy Veľkomoravskej ríše vyšla v Perfekte doteraz v štyroch vydaniach – to už je v našej súčasnosti priam luxus.

Vďaka rozprávačskému umeniu pána profesora nebolo mi ťažko napísať knihu o človeku, čo si tróni na jednom z kniežacích stolcov slovenských dejepiscov. Stačilo  mi len sedávať s ním. Hodiny. Dni. Týždeň. A znova týždeň. Počúvať. Počúvať. Potom sa už  len pousilovať, aby – povedané s Danielom Hevierom – kočiar Kučerovho príbehu priveľmi nehrkotal.

Aj Kniha Knieža Matúš vychádza k osemdesiatym piatym narodeninám  Matúša Kučeru, hoci pre už na Slovensku zvyčajný nedostatok peňazí na takýto cieľ – oneskorene.  Ak za ňou siahnete, potešíte pána profesora oveľa viac ako čo aj najsrdečnejšou gratuláciou.

Ján ČOMAJ


Knihy Matúša KUČERU sú dokladom nevídanej tvorivej erudície a rozprávačského talentu

Zhováral sa Ľudovít ŠTEVKO – Foto: Emil SEMANCO

 Matúš KUČERA je na Slovensku prvý moderný historik, ktorý svojím bádaním dokázal, že Veľká Morava je naše národné detstvo. Je filozofom dejín, interpretom histórie, v ktorej hľadá paralely s prítomnosťou a nachádza poučenie pre budúcnosť. V roku 1989 založil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského katedru slovenských dejín a stal sa jej vedúcim. Potom vhupol oboma nohami do politiky, stal sa poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR a aktívnym účastníkom prevratných dejinných udalostí. Zostal však verný svojmu poslaniu historika.

 

  • Vaša cesta životom bola doteraz neobyčajne rozmanitá, naplnená vedeckou prácou aj širokým záberom ľudskej aktivity. Poznáme vás ako popredného znalca stredoveku, profesora a popularizátora slovenských dejín, spisovateľa aj politika, diplomata a ministra, ktorý stál pri zrode Slovenskej republiky v roku 1993. Čím sa cítite dnes, keď oslavujete osemdesiatpäť rokov tvorivého života?

Cítim sa historikom svojho národa. A musím povedať, že je to zvláštny pocit byť historikom  tohto veľmi zvláštneho európskeho spoločenstva, ktoré sa v takom nesvojprávnom prostredí bez kultúrnej, politickej a náboženskej autonómie dokázalo organizovať ako normálny politický národ. Nech sa kto chce vysmieva, lebo to som nepovedal ja, ale povedali to o nás Slovákoch viacerí európski historici. To nemá paralelu v Európe, hádam okrem Írov. Keby historik slovenských dejín chcel poctivo robiť komparáciu povedzme s malými národmi pobaltských aj iných krajín, ako sme sa prepracovali k svojbytnému národu a svojbytnému štátu, nenachádzal by partnera, o ktorého by sa v komparácii oprel. My sme výnimka z dejín – sme historický zázrak, tak to nazvali francúzski a nemeckí historici, tak ako to nazval aj český historik František Graus v poslednej knihe O národnostiach.

  • Uvedomujeme si dnes túto historickú výnimočnosť?

Toto si slovenský národ vo svojej úbohosti, ktorý toľko trpel, toľko veľkých zlomov, biedy a hladu zažil, vôbec neuvedomuje, lebo jeho sebavedomie dennodenne zrážajú a urážajú nedovzdelaní, hlúpi novinári, čo nemajú prehľad o Európe a o svete. Sledujú drobné politikárčenie a zabúdajú na základnú axiómu histórie: To, čo nemá trvanie, čo sa zmení z večera na ráno alebo o mesiac-dva, to ešte nie sú dejiny.

  • Kontinuitu histórie ste načrtli v knižke Dejiny sa píšu pre jestvujúcu generáciu. Táto vaša práca okrem toho, že zaznamenáva históriu od príchodu predkov Slovákov na naše územie až po veľkomoravských panovníkov, má okrem historického aj filozofický rozmer. Čo ste ním chceli povedať čitateľovi?

Aby si uvedomil kategóriu času, ten zázračný trvajúci čas, ktorý vždy ide od minulosti k budúcnosti, že dejiny sú len to, čo pretrvá po mnoho generácií, lebo je v ľudskej povahe, že si bežný človek vie zrovnať minulosť asi len na tri generácie. Viac obsiahnuť nedokáže. Čas beží popri nás, či si to uvedomujeme, alebo nie, tento fenomén je tu s nami a my ho musíme vnímať, keď chceme mať svoj štát, keď chceme mať v ňom inštitúcie, ktoré budú mať svoju trvácnosť a ktoré budú prezentovať naše hospodárske, duchovné a mravné bytie. Tento fenomén som sa snažil vyložiť aspoň na pár stránkach. Národ nemal veľké možnosti uvedomovať si dlhú kontinuitu svojich dejín. Mal nanajvýš nejaké náboženské knižky, nábožné výlevy alebo voľné stránky vo svätovojtešských kalendároch, kde si zapísal, kedy sa krava otelila, kedy sme toho roku siali obilie a aké bolo vtedy počasie. Boli to bežné zápisy života, z ktorých sa dajú vyčítať osobné dejiny, nie veľké dejiny. Veľké dejiny zostávajú v hlavách ľudí ako prežitok – nazývame ich historické vedomie. A to je niekedy vážnejšie ako historický fakt, lebo tieto prežitky, toto historické vedomie sa stáva motorom života.

  • Slovenský raný stredovek, Veľká Morava a obdobie po nej boli témy, ktorými ste sa stali známym nielen doma, ale aj v zahraničí. Vaše práce prekladali a citovali v Nemecku, vo Francúzsku, v Taliansku i v Rusku. Váš záujem o najstaršie dejiny Slovákov sa prejavil hneď od začiatku – už počas štúdií?

Moje prvé práce boli zo sociálnych dejín. Prvú štúdiu som napísal ako štvrtoročiak. Bola to oponentúra voči najväčšiemu českému historikovi Grausovi. Vyšla iba v štyroch exemplároch rozpísaná na stroji. Keď neskôr vyšla v nemčine, tak ju recenzovali všetky slavistické pracoviská.

  • Vaša kniha Slovensko po páde Veľkej Moravy má vyše štyristo strán a asi tisíc poznámok pod čiarou. Takéto historické dielo doteraz na Slovensku ešte nebolo. Aké obdobie našich dejín zahŕňa vaša práca?

Od deviateho do trinásteho storočia. Pracoval som ako včelička, spracoval som štyri a pol tisíca latinských listín, aby som vylíčil obraz o starých Slovákoch, ako prišli na Veľkú Moravu, ako tu zostali, ako pretrvala organizácia, ich spoločnosti, ich dediny, dvorce, panské sídla služobnícke osady. Veď dodnes máme na Slovensku dediny s názvami, ktoré vznikli v časoch Veľkej Moravy, ako Tesáre, Rybáre, Vináre, Lovci, Kováči a podobne...

  • Vaše Postavy veľkomoravskej ríše sa stále čítajú ako jedno veľké, príťažlivé dobrodružstvo. Nemali ste problémy v tých časoch s vydaním knihy, v ktorej sa písalo o kristianizácii a misii Cyrila a Metoda na našom území?

Napísal som to vtedy, keď sa nikto na Slovensku neodvážil vydať knihu o Veľkej Morave. Vtedy sa bojovalo proti Vatikánu, tajné služby vedeli, že na Slovensku funguje tajná cirkev, a tak nečudo, že to nebola žiaduca téma. Mal som šťastie, že sa veci ujal martinský tajomník strany, zrejme rozhľadený v histórii, ktorý tento titul schválil. Keď kniha v Martine vyšla, Slovensko pochopilo, že Veľká Morava to nie je len akýsi trojuholník okolo Mikulčíc a Moravy, že dve tretiny tohto štátneho útvaru tvorilo celé Slovensko až do Potisia. Dnes môžem oprávnene povedať, že Veľká Morava je naše národné detstvo.

  • Ako odvtedy vyrástol slovenský národ zo svojho detstva?

Tento môj národ, ktorý si na pleciach odniesol toľko utrpenia, z času na čas ukáže, že je tu. A to je dôležité. Vyhlási sa púť do Levoče, vyhlási sa púť do Šaštína alebo cyrilo-metodské oslavy v Nitre a všade tam príde takmer polovica národa. Tí, ktorí tento štát nechceli a nechcú, ktorí dávajú obrovské peniaze do tretieho sektora a do médií, musia mať z toho žlčníkové záchvaty, lebo výsledok ich rozkladnej činnosti je mizerný. Táto skupina ľudí sú národní bezdomovci, ľudia, ktorí nevedia odkiaľ sú, nevedia, kde majú hroby svojich predkov. Zato to vedia naši krajania – Slováci v Amerike, ktorí sa obracajú na pracovníkov slovenských archívov, aby im našli rod, z ktorého pochádzajú. Ešte stále mnohí, aj niektorí historici, ospevujú masarykovskú republiku a vyhlasujú, že sú Európania. Lenže, povedzte, existuje európsky národ?

  • Neexistuje, tak ako neexistoval československý národ za masarykovsko-benešovskej republiky. Storočnicu vzniku tohto prvého československého štátu sa chystáme oslavovať v budúcom roku...

Československú republiku pochoval český nacionalizmus. Česi nikdy nedali Slovákom, čo im sľúbili. Keď idú oslavovať storočnicu československého štátu, je to česká storočnica. Viete si predstaviť, aká by sa zdvihla politická búrka, keby na Slovensku chcel ktosi dnes oslavovať aj tých päť rokov prvej Slovenskej republiky a zakreslil by to na mapu histórie slovenskej štátnosti? Pri tejto príležitosti mi prichádza na um jeden fakt: najviac udavačov gestapa v krajinách obsadených Hitlerom bolo z českého územia. Nie je to moje zistenie. Eva Hartmannová, vedecká pracovníčka Collegia Carolinum v Mníchove, vydala veľkú štúdiu, v ktorej dokázala na základe archívnych dokumentov, že v Európe nebolo väčších udavačov.

  • A akí sme boli my Slováci?

Slovenská spoločnosť sa ukázala ako spoločenstvo pripravené pre 20. a 21. storočie. Neviedli sme útočné vojny, nevyčerpali svoju energiu v nenávisti, ktorú tieto vojny sprevádzajú. Na rozdiel napríklad od Maďarov naučili sme sa spolunažívať s mnohými etnikami a jazykmi. Náš národ je statočný, ale zraniteľný, žiaľ, málo si uvedomuje svoje historické ja, podceňuje sa. Nevie si spočítať na prstoch, že sme starší ako československá masarykovská republika, ale pamätá si, že za tej slávnej masarykovskej éry sa na Slovensku strieľalo do robotníkov. Naši čechoslovakisti spravidla na túto časť spoločnej histórie zabúdajú. Obyčajní ľudia to však nezabudli.

  • Ako sme na tom podľa vás s národným uvedomením, so sebaidentifikáciou v dnešnej tzv.

demokratickej spoločnosti?

Národné uvedomenie sa prejavuje tam, kde má otvorený kanál pre sebavyjadrenie. Keby bol ten kanál otvorený v kultúre, divadlách, televízii,  novinách, aj tam by sa prejavovala sebaidentifikácia podobne ako pri športovom zápolení. Keby sme sledovali miestnu kultúru, tak by sme zistili, že tam je to prítomné. Mnohé mestečká a obce oprašujú svoju históriu, ukazujú svoj folklór, spevy a tance posledných storočí. Žiaľ, v celoštátnej kultúre tieto podnety chýbajú.

  • Keď sa pozeráte ako historik do budúcnosti svojho národa, ste optimista? Zachováme si svoju národnú svojbytnosť?

Zachováme. Tak ako sme si ju zachovali napriek veľkému odnárodňovaciemu tlaku takmer dvoch storočí. Maďari tvrdili, že majú mlynček, do ktorého hodia Slováka a vyjde z neho Maďar, a Masaryk s Benešom päťdesiat rokov z nás vyrábali Čechov. Napriek tomu všetkému sme sa konštituovali a v zlomových situáciách si uvedomili si, že sme národ. Budúcnosť vidím v genofonde nášho národa.

Ľudovít  ŠTEVKO a Ján ČOMAJ



Pridaj komentár