Nezávislosť si cenil viac ako život. Vo viedenskej Liechtensteinskej galérii visí obraz, ktorý dlhý čas považovali za dielo svetoznámeho Velázqueza. Kto tak dokonale ovládal štetec, že si ho odborníci splietli so slávnym Španielom? Komu patrí meno Johann Kupecky, Kupezki, Kupeczky, Kupetzky, ale aj Kopetschki a Copezki? Podľa niektorých prameňov kolískou rodu bol mladoboleslavský kraj v Čechách. V matrikách 17. storočia sa priezvisko Kupecký tu skutočne často vyskytuje. Vždy ho sprevádzalo aj protestanstvo, čo v tých dobách znamenalo iba dve cesty: prestup na katolícku vieru alebo odchod z krajiny. Rodičia Kupeckého, ktorých krstné mená nepoznáme, zvolili okolo roku 1660 druhú možnosť...
Ľudo Zúbek v životopisnom románe o maliarovi fabuluje: „V roku 1666-om vybrala sa na ďalekú púť hŕstka emigrantov z Mladej Boleslavi. Smerovala do Pezinka. Boli to zväčša remeselníci, hlavne tkáči, súkenníci a pekári. Najmä tkáčske remeslo kvitlo v tom čase v Pezinku. I tešil sa preto tkáč Adam Kupecký, že sa v novom prostredí nestratí. Práce sa nebál, veď ešte tovarišil a pracoval tak, že ľahko predstihol aj samotného majstra...“
Všetky hodnoverné správy o živote Jána Kupeckého sa zhodujú na roku 1666 alebo 1667 ako najpravdepodobnejšom čase narodenia. Podkladom neskoršieho životopisu a štúdií je slávne dielo Švajčiara Johanna Kaspara Füessliho (1706 ‒ 1782), ktorý bol Kupeckého žiakom a na konci jeho života s ním dokonca býval v jednom dome.
■ PEZINSKÝ TKÁČ
Ján Kupecký žil na Slovensku do svojich pätnástich rokov. Ako miesto narodenia sa vo všetkých jeho biografiách uvádza Pezinok, kde sa Kupeckého rodina usadila a rýchle splynula s novým prostredím. Jánov otec, tkáčsky majster (Adam?), chcel, aby chlapec pokračoval v tomto remesle, ale tvrdohlavý syn mal iné predstavy o svojej budúcnosti. Sotva šestnásťročný odišiel z domu, od tkáčskeho stavu uteká do sveta, aby potom prežil život na cestách od jedného panského sídla k druhému, od panovníckeho dvora k dvoru. Aj keď si ho na nejednom mieste chcú ponechať ako dvorného maliara – musí cestovať. Hľadá v tom často záchranu a únik, lebo nezávislosť mu je vzácnejšia ako sám život.‒ Musel žobrať, ale zostal vo svojom rozhodnutí neochvejný, až prišiel na zámok grófa Czobora. Na rekonštrukcii holíčskeho zámku práve pracoval maliar Benedikt Claus zo švajčiarskeho Luzernu. Maliara aj grófa mládenec prekvapil, keď „chytil do ruky uhlík začal maľovať nádherné ornamenty. Gróf sa ho opýtal, kto je jeho majstrom a mladý Kupecký odpovedal: Ja som to. To stačilo na odhalenie prirodzeného maliarskeho talentu...“.
To bolo v roku 1682. Neskôr študuje vo Viedni, potom v Benátkach a v Ríme a v roku 1709 si otvára ateliér vo Viedni, kde portrétuje významné osobnosti vtedajšieho spoločenského a politického života.
Kupecký sa neskôr oženil s dcérou svojho maliarskeho učiteľa Zuzanou Clausovou. Po dlhom pobyte v Taliansku čakal od manželstva zaiste viac, ako v ňom dostal. Aj keď – ako zaznamenali súčasníci – „nemal príliš vábne vystupovanie“ a nebol „krásny duchom“. Pre opakovanú neveru jeho ženy, nebolo manželstvo od začiatku šťastné. V tomto zväzku sa narodili dve deti – dcéra, po ktorej v dejinách neostala stopa, a syn Krištof, ktorý po otcovi zdedil maliarsky talent. Ďalším bolestným úderom pre umelca bolo, keď mu nadaný syn predčasne umrel ako sedemnásťročný...
■ PESTRÉ DEFILÉ
‒ Začal počítať od deväťadvadsiatich nahor. Dvadsaťdeväť, tridsať, tridsaťjeden... a ďalej, vyššie a vyššie. Keď bol pri päťdesiatke, zastal a zronene zašepkal: „Nevládzem ďalej... Nemôžem to spočítať.“ Bolo ich vyše tisíc... dobre vyše tisíc. A tí, čo sledovali jeho posledný zápas, pochopili, že sa pokúša spočítať svoje obrazy... (Ľ. Zúbek, Ján Kupecký). Nečudo, že Ján Kupecký nedokázal zrátať svoje obrazy. Dlho by mu museli defilovať pred očami veľkomožné, ba i korunované hlavy, ale aj tváre prostých ľudí, slúžok, hudobníkov, ba i tulákov a žobrákov. Knieža z Lichtensteinu, princ Alexander Sobieski, gróf Jan Petr Straka z Nedabylic, polyhistor Matej Bel, cisár Jozef I., cisár Karol VI., cár Peter Veľký...
Do ich tvárí vpísal nielen svoje nadanie, ale celý svoj život. Celú trpkú cestu z macošskej vlasti, ale aj slnečné dni pohody a vnútorného šťastia. V týchto strohých riadkoch sa celkom stratí život človeka i hľadanie umelca. Chvíle trápenia, bolestí a smútkov miznú spolu s momentmi nadšenia, radosti i opojenia životom a prácou.
■ CESTY A POBYTY
Z Viedne, kde žil jeho svokor a kde sa aj on usadil, podniká potom v súvislosti s objednávkami cesty do rozličných končín, medziiným aj do Čiech, Vo Viedni bol však Ján Kupecký už na vrchole slávy, dokonalý umelec, majster veľkého a slávneho mena. Stal sa vyhľadávaným portrétistom šľachtických rodín a napokon aj cisárskeho dvora. Po smrti Jozefa I. pracoval pre Karola VI., ktorý si ho veľmi obľúbil a za maľby ho aj vyznamenal.
Ján Kupecký neúnavne portrétuje a jeho popularita ustavične rastie. Asi okolo roku 1716 ho povoláva saský a poľský kráľ August III. do Drážďan. Pri tejto ceste sa zastavil aj v Prahe.
Predpoklady o raste umelcovho renomé a slávy potvrdzuje list pražského obchodníka Jana Kristiána Antoniho biskupovi Lotarovi Františkovi zo Schönbornu : – Pred niekoľkými dňami prišiel Kupecký do Prahy, aby ma navštívil. Rád by som ho prehovoril, aby cestoval do Mohuča a Vašu Milosť maľoval; ak si to Vaša Milosť želá, urobím, čo bude možné, aby som ho tam priviedol... Začiatkom dvadsiatych rokov opäť pracuje pre dvor – na portrétoch cisárovnej Alžbety.
■ SLOVENSKÉ STOPY
Niekoľko obrazov so slovenskou tematikou zvádza k predpokladu, že majster Kupecký navštívil aj kraj svojej mladosti. Aj keď o tom niet písomných dokladov, je isté, že skutočne v tom čase prichádzal i na Slovensko. Podľa všetkého vykonal niekoľko ciest z Viedne do Pezinka a do Bratislavy, kde portrétoval slávneho učenca a vedeckú autoritu Mateja Bela. Po dvadsiatich štyroch rokoch sa vracia späť aj do rodného mestečka hnaný „silnou túžbou vidieť opäť svojho starnúceho otca, ktorý ho považoval za strateného“. Kontakt s rodinou v Pezinku prezrádza tiež viacero diel, žiaľ, nateraz nezvestných: Slovenský chlapec, Slovenskí pastieri, Muž s klarinetom aj Podobizeň Kupeckého matky v slovenskom ľudovom odeve a i. Napokon o majstrovom pobyte na Slovensku v zrelom veku hovorí aj jeho dôverné poznanie historických dejov, ktorých nielen svedkom, ale aj kolískou bola práve slovenská krajina. Ide o protihabsburské kurucké povstania, ktoré Kupecký tak výrečne a súhlasne zosobnil v obraze Kurucký bojovník.
■ POSLEDNÉ ROKY
Kupeckého dielo z jeho viedenskej éry sa vyznačovalo hladkou, elegantnou barokovou dekoratívnosťou, opretou v mnohých prípadoch o dvojtón modrej a červenkastej. Jeho maľovanie v poslednom tvorivom období charakterizovala živšia štetcová modelácia i zvučnejší kolorit temnejšej farebnej škály. Majster Kupecký, ktorý sympatizoval s protihabsburgským hnutím a pridŕžal sa prenasledovanej českobratskej viery svojich otcov, sa v rekatolizačnej habsburskej Viedni necítil bezpečne. Preto odtiaľ ušiel i s rodinou v roku 1724 do Norimbergu, kde založil uznávanú ryteckú školu, z ktorej pochádza aj kolekcia 126 grafických listov zhotovených podľa jeho olejomalieb, ktoré sú v Galérii mesta Bratislavy. V meštianskom prostredí tohto slobodného mesta sa naplno oddal svojmu umeniu. Tu sa napríklad stal jeho žiakom banskobystrický rodák Samuel Hanrits. I naďalej maľuje priateľov maliarov, grafikov, hudobníkov, učencov a odmieta lichotivé ponuky anglického kráľa i dánskej kráľovnej. Tu zatrpknutý zomiera pred 275 rokmi – 16. júla 1740. Protestantská cirkev, na ktorú sa pozostalí obrátili, aby ho pochovala, to odmietla. Preto ho pochovali verní priatelia v tichosti, bez obradov vedľa syna...Tak ako nepoznáme presný dátum jeho narodenia, podobne nevieme, kde ho v Norimbergu pochovali.
■ RODNÝ DOM
Obrazy Jána Kupeckého, pokiaľ sa nachádzajú v našich múzeách a galériách, chránime ako vzácne umelecké pamiatky, podobne ako jeho rodný dom na Kupeckého ulici (bývalá Kozia ulica) číslo 39 v Pezinku... Za pezinskými mestskými hradbami v blízkosti starého zeleninárskeho trhu dodnes stojí nízky prízemný dom s troma oknami do ulice a bočnou bránkou do domu, v ktorom sa maliar narodil. Okoloidúcim to hlása bronzový portrét a tabuľa upevnená na priečelí domu, osadená na základe iniciatívy Františka Meissela, pezinského lekárnika, člena mestského zastupiteľstva a zberateľa historických a pamätných predmetov. Za fasádou stavby, v jej vnútri, je malé Kupeckého múzeum, patriace pod správu pezinského Malokarpatského múzea. Návštevník po vstupe do domu nájde ohnisko s otvoreným komínom, nad ktorým sa hompáľa medený kotlík na reťazi a vidno tu aj iné kuchynské nádoby a zariadenie. V izbe okrem starého nábytku stoja veľké drevené krosná a tkáčske náradie, tak ako to bývalo za Kupeckého mladosti... V priestoroch domu sa nachádzajú výstavné priestory, kde sa príležitostne konajú výstavy výtvarných umelcov. A ako opísal tento dom spisovateľ Ľudo Zúbek? „V meštianskych domoch nebola pôvodne dlážka z dreva, ale z ubitej hliny, ktorá sa každú sobotu posýpala čerstvým žltučkým pieskom a poskytovala tak Kupeckému náhradu za maliarske plátno. Ako malý chlapec kreslil doň prútikom alebo prstom rôzne kresby...“
■ AJ JÁN KOLLÁR...
Autora životopisných románov, spisovateľa Ľuda Zúbka ( 1907 ‒ 1969) neuvádzame v tejto stati náhodou. Veď debutoval úspešnou rozhlasovou hrou Ján Kupecký, ktorú neskôr prepísal do rozsiahleho epického diela, románu, ktorý v dvoch častiach vyšiel v roku 1938. Nové dielo o tomto umelcovi európskeho mena a významu pod názvom Farebný sen napísal a vydal Ľudo Zúbek presne pred polstoročím ‒ v roku 1965. Lenže už básnik Ján Kollár, autor nezabudnuteľnej skladby Slávy dcera, pokladal Jána Kupeckého za najväčšieho slovenského umelca a venoval mu vo svojej zbierke slová úcty a obdivu, v ktorých poukázal na jeho veľkosť. Preto sa Slováci právom hlásia k jeho dielam a k jeho veľkému odkazu ako umelca i človeka...