Rakúskemu cestovateľovi a topografovi A. J. Krickelovi Slovensko učarovalo

thumbnail

Svieži a pútavý cestopis z dvojmesačnej vandrovky. Rakúska cisárska administratíva  poverila topografa a spisovateľa  Adalberta Josepha Krickela „zmapovať“ Slovensko. Náučné putovanie Slovenskom uskutočnil pri príležitosti korunovácie rakúskeho cisára Ferdinanda I.  za uhorského kráľa. V auguste 1830, keď sa vybral splniť cisárske poverenie, bol už Krickel skúsený cestovateľ aj autor.

Prírodné krásy, pamätihodnosti so starobylými hradnými ruinami, hospodárske centrá i obyvateľstvo na cestovateľa hlboko zapôsobili. Z putovania, zväčša pešieho, napísal ešte aj dnes pútavý cestopis Putovanie z Viedne cez Bratislavu a Trnavu do banských miest: Banská Bystrica, Kremnica a Banská Štiavnica, a odtiaľ do Turca a údolia Váhu.

CESTOVATEĽOVA VIZITKA

Adalbert Joseph Krickel sa narodil 30. júna 1791 vo Viedni. V rodnom meste navštevoval gymnázium, potom študoval filozofiu, moderné jazyky, no najmä sa venoval zemepisu a topografii, štatistike a dejinám. Po skončení štúdia vstúpil do služieb cisárskeho manipulačného úradu a stal sa kontrolórom štátneho sirotinca vo Viedni, neskôr aj komorského účtovníckeho úradu. Na svoju prvú „vandrovku“ sa vydal v roku 1827.  Za dva roky prešiel celé Rakúsko a zo svojich ciest napísal presné a veľmi poučné správy.

V čase, keď fotografia bola len v plienkach, boli Krickelove podrobné opisy miest, ktorými prechádzal, veľmi cenným zdrojom informácií. Navyše preukázal aj celkom súci literárny štýl, preto sú jeho cestopisy ešte aj dnes pútavým čítaním.

HORNÝM UHORSKOM

Poverenie absolvovať cestu po Hornom Uhorsku do známych banských miest a do údolia Váhu prijal s radosťou. Už z predošlej cesty vedel o nevšedných prírodných krásach Slovenska a jeho rôznych pozoruhodnostiach. Lákali ho najmä ruiny hradov – pomníky starých čias.  Z Viedne vyrazil peši 15. augusta 1830 a cez Kittsee sa mostom na Dunaji dostal do Bratislavy, ktorú nazýva kráľovnou uhorských miest. V tom čase sa mesto pripravovalo na korunováciu cisára Ferdinanda I. za uhorského kráľa a začal sa aj krajinský snem. Bratislave, jej histórii, súčasnosti a osobnostiam, venuje Krickel takmer tridsať strán. Uvádza šesť názvov mesta – nemecký, maďarský, latinský aj slovenský:  Preßburg, Peisburg, Posonium, Posony, Presporek, Peisonium. Do jeho čias tu korunovali jedenásť kráľov a sedem kráľovien...

V MALOM RÍME

Ďalšou dôležitou zastávkou na jeho putovaní bola Trnava, kam ho pozval prefekt Pfisterer. Píše, že Trnava ‒ Malý Rím, bola  aj  centrom učenosti a patrila spolu s Bratislavou k najvýznamnejším mestám Uhorska za čias nešťastnej tureckej nadvlády. Autor spomína aj ďalší, dnes už zabudnutý prídomok Trnavy, a to Toskánsko slovanského (slovenského) nárečia, lebo týmto nárečím sa tu vtedy hovorilo Krickelov cestopis_002s mimoriadnou čistotou. Popri historických a architektonických pamiatkach ho zaujali zaujímaví rodáci a obyvatelia Trnavy, trebárs lekár Stephan Andreas Mükisch, člen lekárskej fakulty, zakladateľ a riaditeľ detskej nemocnice vo Viedni. Dr. Mükisch napísal odborné práce týkajúce sa homeopatie, je autorom diel Príspevok k poznaniu detského organizmu a Homeopatia ako veda a umenie. Zo zaujímavostí mesta zaujal Krickela okrem Katedrály svätého Jána Krstiteľa najmä klasicistický letohrádok obchodníka s vínom Mayera, majiteľa viedenského divadla Theater an der Wien, a nezvyčajne obrovská pivnica (s plochou približne 130 metrov krát 130 metrov) s mimoriadnymi sudmi obchodníka s vínom von Solyniho. Ten mal vo svojej pivnici vyše sto sudov, z ktorých najväčší mal objem úctyhodných stoštrnásťtisíc litrov. Krickel opisuje, že na vrchol suda viedlo dvoje schodísk, každé s 32 schodmi. Na vrchole sa dookola nachádzala galéria s pevnou podlahou, „na ktorej už zopárkrát tancovalo aj šesť párov naraz“. Bokom od tohto obrovského suda stáli dva umelecky vypracované oválne sudy zo vzácneho dreva. Každý z nich mal objem päťdesiat vedier (2 830 litrov). V týchto sudoch držali naraz červené aj biele víno. A. J. Krickel vyslovil predpoklad, že vtedy preslávená pivnica v Dotis (latinský názov maďarského mesta Tata na severe Maďarska) ďaleko zaostáva za Solyniho pivnicou v Trnave.

CESTOU ZA BANÍKMI

Cestou do Hlohovca, Leopoldova a potom smerom do banských miest ‒ Banskej Bystrice, Kremnice a Banskej Štiavnice, venuje pozornosť najmä ruinám hradov a zámkov a prírodným zvláštnostiam. Poznal povesti baróna Alojza Medňanského o slovenských hradoch a zámkoch a tiež legendy, ktoré sa spájajú s určitými miestami, povedzme skaly Margita a Besná pri Váhu, zázračné studne  a iné pozoruhodnosti. A tieto povesti vkladá do opisu navštívených miest, a tak ich zatraktívňuje. Krickel konštatuje, že obyvateľom Slovenska je vrodená statočnosť a pohostinnosť, ľud radšej rozdáva, akoby bral. Vážia si vzdelaného človeka, a keď môžu, dávajú svoje deti študovať.

ČAROVNÝ TURIEC

Z Banskej Štiavnice pokračoval do Turca, ktorý mu nesporne učaroval. Poznamenáva, že  Turiec je síce jedným z najmenších županstiev, ale pravdepodobne najkrajším v Hornom Uhorsku. Vysvetľuje tiež názov Turčianska záhradka. Slovákov v turčianskom komitáte opisuje ako zvyšok najstarších Slovákov, potomkov pôvodných obyvateľov, ktorých si  podrobili starí Maďari; v 15. storočí mali byť tunajší Slováci posilnení husitmi...

V súvislosti s Turcom spomína aj kapitána zbojníkov Jánošíka, ktorého nazýva Januschek. O Jánošíkovi uvádza, že zbojníčil za čias veľkej cisárovnej Márie Terézie (podľa poznámok na viacerých miestach mal autor cisárovnú vo veľkej úcte). Jánošík  bral len bohatým a rozdával chudobným. Počas svojho života nikoho nezabil a členom svojej družiny tiež zakázal oberať ľudí o život. Vodca hôrnych chlapcov bol taký obávaný, že šľachtici a bohatí kupci nechceli ani len vstúpiť do Turca a do trenčianskeho komitátu. Po tom, čo bola vypísaná odmena za jeho zlapanie, ho istý Ilčík zradil.

MILOSTIVÁ PANOVNÍČKA

Cisárovná Mária Terézia chcela Jánošíka omilostiť a zmenila mu trest smrti na doživotný žalár. Predstavitelia liptovského komitátu však nechceli vyčkať na omilostenie a obesili Jánošíka na najbližšom strome za rebro, lebo bohatí šľachtici a kupci boli na neho príliš nahnevaní. Podľa Krickela mal Jánošík visieť v tomto bolestivom položení približne pätnásť hodín; omilostenie prišlo až štyridsaťosem hodín po vynesení rozsudku. Krickel zachytil aj príhodu, podľa ktorej šiel okolo zaveseného Jánošíka, ešte kým bol nažive, akýsi chudák. Ešte živý zbojník ho poprosil, aby mu podal fajku s napchatým tabakom. Bedár mu vyhovel. Jánošík mu potom nakázal, aby šiel na isté pole a tam aby nadvihol kameň. Pod kameňom ležali dukáty, to bola odmena pre chudáka za preukázanú láskavosť. A. J. Krickel spomína, že Jánošík pochádzal z Klenovca v Liptovskom komitáte, dobre študoval, bol aj talentovaný, ale mal zvláštny vzťah ku kradnutiu. Svojho nadriadeného vraj tak šikovne okradol,  že ten túto krádež aj po rokoch považoval za majstrovský kúsok. V družine mal len dvanásť mužov, z nich sa vynímali zbojníci JurovKrickelov cestopis_Ostrihomčík a Surovec. Boli vraj mimoriadne silní a schopní preskočiť hoci aj naložený voz, ak chceli dosiahnuť svoj cieľ.

KÚPELE A VERBUNK

O kúpeľoch Štubňa cestovateľ píše, že liečivé účinky ich vôd, najmä materského prameňa, sú využívané už od 16. storočia. V obci Háj bol svedkom verbovania do armády. Do dediny prišla skupina maďarských vojakov s veliacim dôstojníkom a s niekoľkými poddôstojníkmi, všetci boli oblečení v slávnostných vycifrovaných uniformách s ostrohami. Sprevádzala ich hudba. Pri verbovaní radoví vojaci tancovali najskôr v krčme, potom aj  uprostred dediny. Do tanca vťahovali ochotných mládencov. Pri tanci štrngali ostrohami, čo malo na nich veľký účinok. Kto sa chcel dať zverbovať za vojaka, zamiešal sa medzi tancujúcich, po chvíli podal poddôstojníkovi v strede kruhu tancujúcich verbunk ruku, ten mu dal bratský bozk, a tým sa stal vojakom. Kto sa vraj dá zverbovať dobrovoľne, je vojakom len na určitý čas, koho odvedú násilne, ten už musí slúžiť v armáde doživotne...

ÚDOLÍM VÁHU

Krickel pokračuje v ceste údolím Váhu. Táto rieka ho spolu s lokalitami v jej blízkosti doslova fascinovala. Ide cez Žilinu, Ilavu, Dubnicu, Trenčín späť do okolia Trnavy. Cez Kittsee a Bruck sa potom 6. októbra 1830 vrátil do Viedne. Pravdaže,  zúčastnil sa aj na korunovácii rakúskeho cisára za uhorského kráľa, ktorá sa uskutočnila 28. septembra1830 v Budapešti.

Topograf, cestovateľ a spisovateľ Adalbert Joseph  Krickel nám zo svojho takmer dvojmesačného putovania Slovenskom zanechal svieži a pútavý cestopis s rozsahom 423 strán, ktorý je zároveň obrazom stavu našej krajiny pred sto sedemdesiatimi piatimi rokmi.

Text a foto: Jana JUDINYOVÁ