Róbert LETZ: Historika by mala viesť objektivita a nestrannosť

thumbnail

Róbert Letz: Pri bádaní a písaní sa usilujem pristupovať k dejinám s rešpektom a úctou

Historika by mala viesť objektivita a nestrannosť

Profesor Róbert LETZ (1967) sa v historických zákutiach Slovenska pohybuje ako ryba vo vode. Je vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave a autor viacerých monografií spájajúcich sa s obdobím 20. storočia. Intelektuálne rodinné prostredie ho priam predurčilo na štúdium histórie. V roku 1983 sa zúčastnil na študentskej odbornej činnosti prácou o kráľovi Svätoplukovi. Dodnes je vášnivý filatelista, zberateľ známok a starých pohľadníc a vďaka týmto záľubám sa naučil veľa z histórie i väčšiemu zmyslu pre systematickosť. Rád navštevoval ruiny hradov, roky chodieval do tábora Stromu života na Kláštorisko v Slovenskom raji. Tam vykopával a konzervoval stredoveký kartuziánsky kláštor pod vedením archeológa doc. Michala Slivku.

  • Históriu ste začali študovať pred rokom 1989. Zmenilo sa niečo v prístupe k slovenskej histórii po novembri 1989?

Keď som v roku 1986 začal študovať históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave,

už bola atmosféra uvoľnenejšia. Medzi našimi pedagógmi boli v tom čase komunistickí dogmatici už len biele vrany. História bola pred novembrom 1989 dosť škrtená a živorila. Škodil jej najmä ideologický vplyv a stranícke usmerňovanie komunistickej strany. Historici nemohli písať slobodne a umelo ich nasmerovávali na vybrané témy. Po roku 1989 sa priestor viac otvoril. Záujem o slovenské dejiny rýchle rástol, verejnosť akoby znova objavovala a prežívala v článkoch, štúdiách, knihách a diskusiách svoju minulosť. Nastalo niečo, čo možno považovať za identifikáciu seba samého v historickom čase a priestore. Problémom bolo, že medzi disidentmi bolo veľmi málo slovenských osobností, ktoré sa venovali histórii. Tak dejiny, i tie najnovšie, písali zväčša tí istí historici ako pred rokom 1989. Slovenskí historici, ktorí prichádzali z exilu, boli zaujímaví, ale bolo ich málo, žili v dlhšej izolácii od domova a na Slovensku nemali inštitucionálne zázemie. Napokon to viedlo viac ku konfrontácii než k dialógu.

● Dá sa povedať, že sa bez rešpektu venujete témam, ktoré sú na Slovensku dosiaľ tabu. Napríklad obdobiu prvej Slovenskej republiky. Čo musíte pri tom prekonávať?

Áno, rád sa venujem témam, ktoré boli, v mnohom zostali a určite ešte budú tabu. Už pri dotyku s témou, ktorá znamená tabu, cítim jej posvätnosť. Určite nemusím v sebe prekonávať nejaký odpor, skôr ma priťahuje tajomnosť. Súčasne pri bádaní a písaní sa usilujem pristupovať s rešpektom a úctou k dejinám. Je to niečo ako vstup do chrámu s vedomím, že v jeho múroch sa vystriedali generácie ľudí. Prvú Slovenskú republiku chápem ako integrálnu súčasť moderných slovenských dejín. Pri tejto téme často prevládajú skôr polarizujúce interpretácie, čo je pochopiteľné vzhľadom na jej charakter a odlišné zážitky ľudí, ktorí ju prežili. Historik by sa mal na túto problematiku pozerať z viacerých strán, zvážiť protichodné mienky a hľadať ich koreň. Do úvahy treba vziať predchádzajúce i nasledujúce obdobie, domáce, ale aj zahraničné pomery. Samozrejme treba zvážiť, čo ľudia, ktorí v tom čase stáli v zodpovedných funkciách, reálne vedeli, aké mali možnosti, čomu mohli a nemohli zabrániť. Ďalej, aké motívy a podoby mala kolaborácia, do akej miery bola z presvedčenia a dobrovoľná a do akej miery vynútená vonkajšími okolnosťami. Tak dostaneme plastickejší, farebnejší obraz a vyhneme sa jednostrannosti. Veľa závisí aj od jazyka, ktorý historik pri interpretácii používa. Môže byť vedecký, ale aj novinársky, publicistický. Nemal by však preháňať, dogmaticky zjednodušovať. Treba sa vedome usilovať o objektivitu a nestrannosť. To platí nielen o prístupe k prvej Slovenskej republike, ale aj k iným úsekom našich dejín.

● Aká bola prvá Slovenská republika? Klérofašistická? Fašistická? Vojnová? Aká?

Každý z prívlastkov v sebe nesie hodnotenie, klasifikáciu a každá takáto klasifikácia má svoje dejiny a politické pozadie. Osobne som proti takýmto prívlastkom. Prívlastok „prvá“ je neutrálny. Vyjadruje fakt, že išlo o prvý samostatný štát Slovákov a súčasne odlišuje tento štátny útvar od súčasnej Slovenskej republiky. Od vzniku 14. marca 1939 do prijatia ústavy 21. júla 1939 sa tento štát oficiálne nazýval Slovenský štát, potom, až do roku 1945 Slovenská republika. Ak máme použiť generálny názov na celé obdobie, tak je priliehavé použiť názov prvá Slovenská republika alebo Slovenská republika 1939 – 1945.

Prívlastok „klérofašistická“ mal vystihnúť symbiózu „fašistického“ štátu s katolíckou cirkvou. Tento termín podľa mojich vedomostí začali používať rakúski sociálni demokrati, keď sa v Rakúsku v roku 1932 dostal k moci kresťanský socialista Engelbert Dollfuss. Vychádza teda jednoznačne z ľavicového hodnotenia situácie. Na slovenské pomery ho aplikovali a masívne využívali komunisti. Po roku 1989 sa väčšina historikov zhodla, že tento termín nebudú používať pre jeho neobjektívnosť a politickú zaťaženosť.

Prívlastok „fašistický“ je podobne sprofanovaný a interpretačne zaťažený komunistickou politickou praxou pred rokom 1989. Tento prívlastok sa v našom kontexte používal na hanlivé označenie všetkých protivníkov komunistickej strany. V jednom období aj na sociálnych demokratov či juhoslovanských komunistov, ktorí sa postavili proti Stalinovmu poručníkovaniu. Zjednodušene sa od dvadsiatych rokov ukazovali v Európe dva moderné smery, ktoré sľubovali rýchle riešenie veľkých problémov: komunizmus v Rusku a fašizmus v Taliansku. Pritom jeden vylučoval druhý. Tieto smery pôsobili ako vzory pre rôzne politické hnutia. V súčasnosti viacerí politológovia presadzujú zaradenie talianskeho fašizmu medzi autoritatívne režimy, nie totalitné. Dôvodom je jeho ideologická slabosť v porovnaní napríklad s nemeckým národným socializmom, ale aj menší rozsah teroru a represií. Prívlastok „vojnová“ považujem skôr za publicistický ako vedecký. Ak by sme mali byť dôslední, tak vojnový štát je štátom, ktorý vznikol počas vojny v dôsledku vojnových operácií. Takým bolo napríklad Chorvátsko v roku 1941. Slovenský štát týmto spôsobom nevznikol. Vytvoril sa takmer pol roka pred začiatkom vojny pod nátlakom nacistického Nemecka, ale rozhodnutie bolo v rukách vtedajších slovenských politikov, ktorí prakticky nemali inú reálnu možnosť. V každom prípade to netreba brať ako rozhodnutie proti Čechom. S existenciou Česko-Slovenska už Hitler nepočítal. Je zaujímavé, že prezident ČSR Emil Hácha sa pred príchodom k Hitlerovi nazdával, že dôjde k vytvoreniu českého štátu podobne ako v prípade Slovenska. Bol však donútený súhlasiť s nanúteným protektorátom. 

● Prečo sa o režime prvej Slovenskej republiky hovorí, že bol totalitný?

Charakter tohto politického režimu by sa dal podľa politologických škál zaradiť medzi autoritatívne režimy s prvkami prehlbujúcej sa totalitarizácie. Totalitný režim vytvára ideológiu, ktorá si nárokuje celého človeka a chce ho pretvoriť podľa svojich predstáv a voviesť do ideálneho pozemského raja. Tým v podstate nahrádza náboženstvo. Ďalej nerešpektuje súkromie a často ani súkromné vlastníctvo občana, dáva absolútnu moc strane a vodcovi, neváha tvrdo zasiahnuť i fyzicky likvidovať svojich politickým odporcov. Autoritatívny režim nie je taký dôsledný. Odvoláva sa na patriotizmus, tradície, národných hrdinov, poriadok, sociálnu spravodlivosť. Navyše nevytvára prepracovaný systém ideológie. Okrem toho nemá, či presnejšie nevyužíva nástroje na masívnu mobilizáciu občanov. Problém Slovenska bol v tom, že sa nachádzalo na periférii ideologického centra nemeckého národného socializmu (nacizmu) a muselo sa s touto skutočnosťou vyrovnať. Došlo tu k istému napodobeniu ideologického štýlu. Iniciatívna v tomto smere bola radikálna skupina (Tuka, Mach), keď prišla s pojmom slovenský národný socializmus. Umiernená (Tiso) toto napodobnenie neodmietla, no usilovala sa ho vyložiť skôr v duchu tradičnej mentality.

● Bolo prínosom pre Slovensko, že jeho prezidentom bol kňaz?

Letz Róbert_2_slide
Slovenský historik Robert Letz.

V 19. storočí neexistovala dostatočná vrstva vzdelancov, nahrádzali ich kňazi. Dobre poznali miestne pomery, jazyky, vedeli verejne vystupovať a chceli udržať kresťanský a etnický ráz Slovákov. Navyše si za svoju prácu neuplatňovali finančné nároky. Angažovanosť kňazov v 19. storočí sa preniesla aj do prvej ČSR, kde Vatikán stanovil limity. Podobne sa však v období medzi vojnami zapájali aj do česko-slovenskej, poľskej, maďarskej, rakúskej či juhoslovanskej politiky. Jozef Tiso je typickým slovenským príkladom. Po roku 1938 sa situácia dramaticky zmenila, no kňazská tradícia silou zotrvačnosti ostala. Tiso sa stal predsedom slovenskej autonómnej vlády, s čím Vatikán súhlasil. Po vzniku Slovenského štátu sa Tiso stal prezidentom bez predchádzajúceho požiadania Vatikánu. Vatikán nedal na výkon tohto politického úradu súhlas, iba ho zobral na vedomie. To však neznamená, že s ním kategoricky nesúhlasil. Dal iba najavo určitú rezervovanosť. Prijatie prezidentského úradu Tisom teda rešpektoval ako jeho osobné rozhodnutie so všetkými rizikami, ktoré z toho vyplývali. Upozornením bolo vyjadrenie Pia XII. pred biskupom Buzalkom na audiencii 8. septembra 1939, teda krátko po začatí vojny a ešte pred voľbou Tisa za prezidenta. Pápež vyjadril otvorene pochybnosť, či je dobré, že kňaz počas vojny zastáva najvyššiu politickú funkciu v štáte (vtedy ešte predsedu vlády). Tiso zasa bral svoju funkciu v presvedčení, že tým slúži slovenskému národu a zabraňuje hroziacemu väčšiemu zlu. Vývoj však bol čoraz nepriaznivejší a obracal sa proti nemu. Vojna sa porážkou Poľska neskončila a dohoda nacistického Nemecka a komunistického Sovietskeho zväzu sa ukázala ako krátkodobé riešenie. Tiso voľky-nevoľky musel vziať zodpovednosť za dianie v krajine, ktoré smerovalo k perzekúcii časti obyvateľstva a k vojnovým aktivitám. Stavalo ho to pred vnútorné dilemy, či má opustiť politické funkcie. Riešil ich zotrvaním vo funkciách v duchu logiky menšieho zla. Väčšie zlo by prinieslo posilnenie pozícií skupiny Tuka – Mach a väčšie možnosti kontroly Slovenska Nemeckom. V tomto postoji ho utvrdzovali mnohí z jeho okolia. Tým sa však ešte zdôraznil vnútorný kontrast vtedajšieho Slovenska. Na jednej strane pokojný život, budovanie základných kultúrnych inštitúcií a relatívny hmotný dostatok, na strane druhej zapojenie sa do vojny, deportácie Židov. Skutočné angažovanie sa Tisu, prípadne ďalších kňazov v politike bolo politicky využité po roku 1945 a sporadicky až dodnes v útokoch proti katolíckej cirkvi.

  • Tvrdíte, že história je nevyčerpateľným zdrojom poznania a poučenia. Učí nás reálnemu pohľadu na nás samých. Máme na Slovensku záujem o reálny pohľad na seba? Alebo stále pretrvávajú stereotypy marxistickej historiografie?

Stará antická múdrosť „poznaj sám seba“ je hlbokou pravdou o nás samých. K pravdivej reflexii seba samých by určite mala prispievať aj historická veda, aj keď to niekedy môže byť nepríjemné. Marxistická historiografia vo svojej viac alebo menej dogmatickej podobe bola na Slovensku prítomná veľmi dlho. Iná ako marxistická historiografia sa pred rokom 1989 netolerovala. Deformácie a zjednodušenia, ktoré tu ostali, sa sčasti podarilo za posledných dvadsaťpäť rokovväčšinouodstrániť, no najviac boli zasiahnuté generácie dnešných päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov. Jeden z dôsledkov pôsobenia marxistickej historiografie na Slovensku vidím aj v odľudštení dejín. Veľmi málo priestoru sa napríklad venovalo osobnostiam, ich významu pre slovenské i svetové dejiny. Rovnako sa zaviedol istý stereotyp či klišé posudzovať historické epochy, udalosti a osobnosti podľa schémy pokrokový – reakčný.

● Akú úlohu podľa vášho názoru zohrala Matica slovenská v histórii Slovákov?

Matica má u nás rodinnú tradíciu. Môj starý otec, jazykovedec Belo Letz a jeho brat spisovateľ Štefan sa v nej angažovali od dvadsiatych rokov. Belo Letz sa dokonca stal predsedom miestneho odboru v Bratislave, keď z tejto funkcie odstúpil Tido Gašpar. Úloha Matice v moderných dejinách slovenského národa je nezastupiteľná. Matica bola integrujúcim spolkom, ktorý v sebe zahŕňal slovenskú vedu i osvetu. Bola útočiskom Slovákov v zúfalej situácii postupujúcej maďarizácie. Práve s ňou je spojený prvý rozlet slovenskej historickej vedy, ale aj iných vedných disciplín. Matica sa veľkou mierou zaslúžila o vedecký rozvoj a bola najvýznamnejším centrom slovenskej vedy po roku 1919 prakticky až po založenie Slovenskej akadémie vied a umení v roku 1942 a potom sa o toto miesto delila s akadémiou. Na pôde Matice sa odohral zápas za podobu spisovnej slovenčiny a práve tu sa začiatkom tridsiatych rokov etablovala generácia mladých slovenských intelektuálov. Väčšia časť jej časopiseckej a knižnej produkcie tvorí skutočný duchovný poklad národa.

Matica po roku 1989 zasiahla do politických zápasov a časť spoločnosti ju začala vnímať viac politicky. Zdá sa mi však, že si nedokázala nájsť svoje miesto, ktoré by aspoň čiastočne zodpovedalo jej historickému významu.

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY