Nedožitá storočnica legendárneho kanoniera Ladislava PAVLOVIČA
Vladimír MEZENCEV ‒ Foto: Emil SEMANCO
Nielen mesto Prešov a región Šariš, ale celé futbalové Slovensko si 8. apríla pripomenuli nedožité sté narodeniny Ladislava PAVLOVIČA, vynikajúceho útočníka, ktorý prostredníctvom najpopulárnejšieho športu preslávil svoj rodný Prešov v desiatkach krajín sveta. Nečudo, že v jeho rodisku i na celom východnom Slovensku začiatkom druhej polovice minulého storočia otcovia novorodených synov im často dávali meno Ladislav najmä preto, lebo dúfali, že z nich vyrastú takí slávni športovci, akým bol vtedy tento uznávaný a veľmi obľúbený futbalista.
Ladislav Pavlovič (8. apríla 1926 – 28. januára 2013) mal síce až jedenásť súrodencov, ale futbalový tím sa z nich nedal zostaviť, pretože presnú polovicu z nich tvorili dievčatá. V poradí bol jedenásty a spoločne s dvanástym, o dva roky mladším Rudom to dotiahli až do vrcholového futbalu. Laco dokonca ešte ďalej – až na hviezdu európskeho formátu. Zásluhu na tom určite malo aj šťastne prežité detstvo, ktorého súčasťou bolo aj učenie futbalovej abecedy. Vtedy však bez trénerov a upravených trávnikov, priamo na ulici a na uličných turnajoch medzi rovesníkmi. Okrem toho v zime mali všetci dosť príležitostí na korčuľovanie na okolitých zamrznutých plochách a potom aj hrať hokej, v ktorom Laco medzi chlapcami dominoval rovnako ako pri hre s loptou. Keď trochu symbolicky posunieme čas, neskôr patril medzi tých obojživelníkov, ktorých to na jar ťahalo na zelený trávnik a v zime na ľad. Našťastie, neskôr dal jednoznačne prednosť futbalu…
■ NESKORÁ PREMIÉRA
Cesta bratov Pavlovičovcov do vtedajšej čs. elitnej súťaže bola síce dosť priama, ale zároveň aj dlhá. Predovšetkým preto, lebo futbalisti Prešova prvoligovú premiéru absolvovali až v roku 1950, keď L. Pavlovič mal už dvadsaťštyri. O svojich streleckých kvalitách však mal už možnosť presvedčiť rok predtým, vtedy Šarišania vyhrali oblastnú súťaž a postúpili do vysnívanej I. ligy. Prešovčania v dvadsiatich šiestich stretnutiach dali až 105 gólov, z toho samotný Pavlovič 46!
Nestratil sa ani v najvyššej súťaži, a tak nečudo, že sa stal prvým slovenským futbalistom – členom Klubu ligových kanonierov (KLK). Klub vznikol v roku 1972 a jeho členský preukaz získali iba tí, ktorí v čs. najvyššej súťaži dali aspoň sto gólov. Ladislav Pavlovič svoj stý gól dal 11. apríla 1960, teda tri dni po dovŕšení tridsiatich štyroch rokov. Bolo to v súboji s bratislavským Slovanom, Prešovčania vyhrali 3 : 1. Pavlovič dal všetky tri góly Viliamovi Schrojfovi, vtedy jednému z najlepších brankárov u nás. Ten tretí gól bol zároveň jubilejný stý, aj tak si na preukaz musel počkať ešte celých dvanásť rokov, teda kým KLK vznikol. V 347 prvoligových zápasoch vsietil 164 gólov, z toho 150 v zeleno-bielom drese Tatrana Prešov a 14 za ČH Bratislava. Počtom úspešných zásahov ho neskôr predbehol iba Jozef Adamec, dal ich o šesť viac v dresoch Trnavy, Dukly Praha a Slovana…
Strelecké kvality prešovského rodáka sa prejavili v tých rokoch aj v takom populárnom zápolení ligových útočníkov o Pohár denníka Práca a titul Kráľ strelcov. V ročníku 1960/1961 sa o túto trofej ešte delil s Rudolfom Jelínkom (Dukla Praha), obaja dali po 17 gólov, ale už o tri ročníky neskôr cenný pohár putoval iba do jeho rúk. Dal vtedy 21 gólov a o symbolický kráľovský trón sa už nemusel deliť s nikým.
■ SO ŠTÁTNYM ZNAKOM
Ako sme už spomenuli, najvyššiu súťaž začal hrať vo veku dvadsaťštyri rokov, teda v roku 1950, ale už o dva roky neskôr absolvoval premiéru aj v reprezentačnom „áčku“. Bolo to presne 14. septembra 1952 v Prahe v stretnutí s Poľskom (2 : 2) pred päťdesiattisíc divákmi. So štátnym znakom na prsiach odohral 21 súbojov, z toho 15 za A-mužstvo, 3 za jeho rezervu a rovnaký počet za olympionikov. Premiérový reprezentačný gól dal 10. mája 1959 v Bratislave pred šesťdesiattisíc fanúšikmi v stretnutí predkola Pohára národov s Írskom. Potom k nemu pridal síce ešte dva, ale iba jeden oficiálny, o to však dôležitejší. Bolo to 9. júla 1960 v Marseille v zápase s domácim Francúzskom. Laco Pavlovič mal vtedy už tridsaťštyri rokov a bol najstarším hráčom mužstva Československa. Naša reprezentácia zvíťazila 2 : 0 a získala tak v Pohári národov (predchodca majstrovstiev Európy) veľmi cenné tretie miesto.
Pavlovičovými spoluhráčmi boli v reprezentácii mnohé významné osobnosti čs. futbalu. Napríklad Josef Masopust, jedna z legiend, ocenená Zlatou loptou pre najlepšieho európskeho hráča roka (1962), Ján Popluhár, víťaz ankety o najlepšieho slovenského futbalistu 20. storočia, Viliam Schrojf, na svetovom šampionáte 1962 vyhlásený za najlepšieho brankára, Titus Buberník, prvý Slovák, ktorý bodoval v ankete o najlepšieho európskeho futbalistu roka (1959), Andrej Kvašňák, Slovák, ktorý sa stal najlepším futbalistom Sparty Praha v 20. storočí, Anton Urban, držiteľ striebornej olympijskej medaily z OH 1964 v Tokiu a v podstate všetci budúci držitelia striebra z ME 1962 v Čile.
Pavlovič hrával proti významným osobnostiam svetového a európskeho futbalu. V septembri 1959 sa trebárs v Moskve pred deväťdesiattisíc (!) divákmi neúspešne usiloval prekonať brankára Leva Jašina z mužstva Sovietskeho zväzu, budúceho držiteľa Zlatej lopty z roka 1963. Proti veľmi silnej reprezentácii Maďarska hral dvakrát ‒ v októbri 1952 v Budapešti a o rok neskôr v Prahe. Oba zápasy pre naše farby dopadli katastrofálne, dali sme v nich jeden gól a inkasovali spolu desať. Nečudo, veď náš južný sused mal vtedy azda najkvalitnejší tím na svete…
Niekomu sa môže zdať, že prešovský kanonier, ktorý dal v reprezentačných dresoch iba dva góly, pri svojej dlhodobej úspešnej streleckej potencii v najvyššej domácej súťaži ich mohol dať oveľa viac. Musíme si však uvedomiť, že v reprezentácii v podstate pôsobili najmä futbalisti z Prahy a Bratislavy, celé formácie z domácich prvoligových trávnikov, preto v medzištátnych stretnutiach si prihrávali loptu skôr medzi sebou. Dokonca často bez ohľadu na to, akú taktiku určil tréner. Darmo, aj ten najlepší strelec gólov sa na ihrisku nepresadí, pokiaľ mu spoluhráči nedajú dobrú finálnu prihrávku do gólovej šance…
■ DÔSTOJNÁ ROZLÚČKA
Ľudia ho mali úprimne radi, obdivovali ho a fandili mu (nielen) v hľadisku azda najskromnejšieho prvoligového štadióna v Československu. Samozrejme, milovali ho najmä fanúšikovia Tatrana Prešov, ale vysoko si ho vážili aj najkvalitnejší naši futbalisti tých čias. Nemuseli o tom hovoriť, ale všetci to pohotovo potvrdili pozitívnymi reakciami na pozvanie na Pavlovičovu rozlúčku s vrcholovým futbalom. Bola 11. mája 1966, keď sa čerstvý štyridsiatnik rozhodol ukončiť prvoligovú kariéru. Uskutočnila sa na trávniku štadióna, ktorý mu bol desaťročia druhým domovom. O skutočne dôstojnú rozlúčku sa postarala takmer celá vtedajšia československá reprezentácia, ktorú tvorili najmä strieborní hráči z MS 1962 v Čile.
V metropole Šariša sa však nepredstavovali ako slávni reprezentanti, ale ako hráči Pavlovičovej jedenástky. Už to, že nastúpili pod takýmto názvom, bol obrovský prejav úcty k spoluhráčovi z reprezentačných výberov, ale zároveň aj dlhoročnému rivalovi z bojov o prvoligové body. Pavlovičovci vtedy nastúpili proti Honvédu Budapešť s poltuctom maďarských reprezentantov. Hostitelia vyhrali 3 : 1 a L. Pavlovič bol autorom dvoch gólov. Toto stretnutie sa natrvalo zapísalo do bohatých dejín prešovského futbalu niekoľkými kapitolami. Aj takou, že jeho priebeh sledovalo takmer dvadsaťdvatisíc divákov, pričom v samotnom meste žilo vtedy asi šesťdesiattisíc obyvateľov. Ďalšie stovky smutných záujemcov sa na štadión už jednoducho nevošli a niekoľkým šťastlivcom sa podarilo obsadiť koruny stromov pred jeho múrmi.
■ RYTIER Z TRÁVNIKOV
Počas života dostal niekoľko prezývok, z nich najznámejšie boli „Ruský cár“ a „slovenský Stanley Matthews“. Tá prvá súvisela s tým, že v rodnom meste absolvoval meštiansku školu s vyučovacím jazykom ruským, čo bolo vtedy v Prešove úplne samozrejmé. Veď niektorí jeho rovesníci počúvali vtedy od učiteľov výklady v ukrajinčine, rusínčine a, samozrejme, v slovenčine. Ladislav Pavlovič bol vždy vlastenec, skutočný Slovák a verný lokálpatriot. V jeho prípade bolo úplne samozrejmé, že sa nielen narodil v Prešove, ale i to, že v ňom aj zomrel. Metropolu Šariša mal veľmi rád, bol na ňu taký hrdý, že českých kolegov z reprezentácie presviedčal, že Prešov je známy aj prívlastkom Paríž východu…
Prečo slovenský Matthews? Lebo tento anglický futbalista (1. 2. 1915 ‒ 23. 2. 2000) bol vôbec prvý hráč povýšený do šľachtického stavu s titulom sir. V roku 1956 bol prvý, ktorý sa stal držiteľom Zlatej lopty pre najlepšieho futbalistu Európy. Matthews hral v najvyššej súťaži až takmer do svojej päťdesiatky, ani raz počas celej kariéry nebol vylúčený (rovnako ako L. Pavlovič), fanúšikovia oboch považovali za rytierov z futbalových trávnikov. Laco Pavlovič hral aktívne futbal až do svojich štyridsiatich šiestich rokov, nastúpil v takmer tisíctristo zápasoch, v ktorých vsietil skoro dvetisíc gólov.
Charakterizovali ho skromnosť, úprimnosť, priateľský a otvorený prístup k svojmu okoliu. Málokto však o ňom vie, že vo svojom dome choval celé desiatky kurčiat, dlhé týždne jedával iba „vlastné“ hydinové mäso, a ako dodnes spomínajú jeho blízki, vedel z neho pripravovať veľmi chutné vyprážané rezne, ktoré k nim prichádzali vychutnávať aj početní príbuzní. Tento futbalový kanonier mal veľmi blízky vzťah aj k dramatickému umeniu. V Divadle Jonáša Záborského mu asi neunikla ani jedna premiéra a s niekoľkými prešovskými hercami udržiaval dlhodobé priateľské vzťahy.
Celoživotnú športovú činnosť L. Pavloviča ocenili víťazstvom v ankete Prešovský športovec 20. storočia (za ním ostali i strieborní olympijskí medailisti i majstri sveta), stal sa laureátom Siene slávy slovenského futbalu, držiteľom Cien fair play SOŠV a MUDr. Ivana Chodáka SFZ a nemohol chýbať ani v desiatke najúspešnejších športovcov východoslovenského regiónu 20. storočia. V máji minulého roku pri slávnostnom otvorení novej prešovskej futbalovej arény dostala pomenovanie Štadión Ladislava Pavloviča.
■ VZOR A INŠPIRÁCIA
Ladislav Pavlovič odchodom na nebeské ihriská zanechal na zemi manželku Annu, synov Ladislava a Ľubomíra i dcéru, ktorá dostala meno po mame. Všetky deti absolvovali vysokoškolské vzdelanie, najstarší Ladislav vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite v Prahe, brat i sestra filozofiu doma v Prešove. Aj Ladislav mladší sa od detstva pohyboval vo futbalovom prostredí, teda na ihrisku i v šatniach, otec ho v rámci možností často brával so sebou. Samozrejme, že obliekal žiacky i dorastenecký dres Tatrana, vážnejšie zranenie však predčasne ukončilo jeho hráčsku kariéru.
Na rozdiel od mnohých spolužiakov medikov už od prvého ročníka štúdia vedel, že sa chce vážne venovať trom odborom – anestéziológii, urgentnej medicíne a resuscitácii. Už počas štúdia mal však dosť príležitostí venovať sa aj športovej medicíne, a to prácou pri mládežníckych celkoch Sparty. Po promócii a odchode do Bratislavy, kde doteraz žije, sa stal jedným z najvýznamnejších odborníkov v spomínaných odboroch nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, pričom vychoval v nich mnohých ďalších špecialistov. Dnes sedemdesiatdvaročný, stále aktívny lekár, však môže byť hrdý aj na svoje pôsobenie s brašnou lekára na ihriskách i pri liečení futbalistov v ordináciách… „Bol som najstarší zo súrodencov a asi so zdedenými vlohami pre zodpovednosť, a tak často celá starostlivosť o brata i sestru spočívali na mojich pleciach. Učil som sa sám, rodičia vedeli, že ma nemusia kontrolovať, a otec bol pre mňa stálou inšpiráciou na dosiahnutie konkrétneho cieľa ‒ či už v športe, alebo štúdiu,“, spomína MUDr. Ladislav Pavlovič.
■ DARČEK DO NEBA
Nie vždy platí, že z vynikajúceho futbalistu sa stane i kvalitný a úspešný tréner. Ladislavovi Pavlovičovi sa darilo na trávnikoch s loptou aj pri výchove a vedení talentov. Jeho „rukami“ prešlo nad sto chlapcov, pričom až tri desiatky z nich skončili v prvoligových tímoch. Skutočne ojedinelý prípad a zároveň príklad toho, ako sa má pracovať s mládežou.
V ročníku 1966/1967 sa jeho zverenci stali dorasteneckými majstrami Slovenska, keď v Bratislave hrali s rovesníkmi z ČH nerozhodne 1 : 1 a v domácej odvete vyhrali 1 : 0. V semifinále o majstra ČSSR dvakrát zvíťazili nad Bohemiansom Praha 2 : 1, teda doma aj u súpera. Pre zaujímavosť – za „Klokanov“ vtedy nastúpil dnes už legendárny Antonín Panenka, majster Európy z roka 1976. Potom už nasledovalo finále s ďalším pražským celkom – so Spartou. Obidva zápasy sa skončili deľbou bodov – v Prahe 0 : 0 a v Prešove 1 : 1. Preto nasledoval tretí rozhodujúci súboj na neutrálnom trávniku v Novom Jičíne.
Sledovalo ho vyše päťtisíc divákov, keď početnú časť fanúšikov v hľadisku tvorili slovenskí baníci, ktorí na stretnutie pricestovali až z Ostravska. Aj tento súboj sa skončil nerozhodne 1 : 1 a na nemilé prekvapenie rozhodcovia nemali nijaké inštrukcie ako postupovať ďalej. Teda či sa stretnutie predĺži, alebo o majstrovi rozhodnú pokutové kopy. Hlavný rozhodca to vyriešil šalamúnsky po svojom, ale veľmi nešťastne. Vytiahol z vrecka kus papiera, roztrhol ho na dve časti a podľa neho všetko bolo pripravené na žrebovanie o tom, kto sa stane majstrom Československa. Šťastnejší boli Pražania…
MUDr. L. Pavlovič – a nielen on – by chceli, aby spravodlivosť zvíťazila, aj keď už s poriadnym časovým odstupom, a svojmu otcovi chce poslať „tam hore“ symbolický darček, ktorým by bol Tatranu Prešov dodatočne priznaný titul dorasteneckých majstrov ČSSR 1972. Predstavuje si to tak, že dôjde k dohode medzi SFZ a Českou futbalovou asociáciou. Nikto o titul nepríde, naopak, jeho držiteľmi budú dva tímy, teda Sparta i Tatran…
