Blíži sa leto, čas dovoleniek, a tak už začíname rozmýšľať nad tým, ako toto obdobie využiť. Dôchodcovia, ale aj menej zarábajúci, čo obracajú v ruke každý cent, si rozmyslia, kam ho prednostne investovať ‒ či na bežný život, zaplatenie účtov, liekov, alebo na dovolenku. Od januára 2019 majú zamestnanci výhodu, pretože štát zaviedol rekreačné poukazy. Cieľ zákona bol dobrý ‒ podporiť domáci cestovný ruch a umožniť zamestnancom čerpať príspevok na dovolenku na Slovensku.
Ako takmer vždy, politici nepovedali aj to, čo musia žiadatelia na získanie odpočtu sumy za dovolenku splniť. V prvom rade povinnosť prispievať na rekreáciu sa vzťahuje len na zamestnávateľov s vyše 49 zamestnancami, čím sa znevýhodňujú zamestnanci malých firiem. Tie môžu síce tiež preplatiť dovolenku, ale nikto ich k tomu nenúti. Slovenské stredisko pre ľudské práva už v roku schválenia zákona upozornilo, že v prípade rekreačných poukazov sa nedarí odstrániť diskriminačný stav pre zamestnancov menších podnikov, pretože poslanci novelu neschválili.
Navyše je tu problém znevýhodnenia zamestnancov na základe počtu odpracovaných mesiacov. Vo firme treba byť zamestnaný aspoň dva roky, čo je však akceptovateľná požiadavka, aby zamestnávateľ investoval najmä do stabilných zamestnancov. Preplatí sa 55 percent zo sumy dovolenky na Slovensku a len v tom prípade, ak ste ubytovaní viac ako dve noci ‒, ale maximálne do výšky 500 eur. Ak by dovolenka stála čokoľvek, maximálna preplatená suma je len 275 eur na rok. Sumu si síce môže zamestnanec rozdeliť, ale nájsť dobrý hotel, kde je ubytovanie a pobyt na dve noci pod túto sumu, je ťažké. Najmä so stravou, wellnessom, kúpeľmi a ďalšími benefitmi, ktoré k dovolenke patria. Ak však zamestnanec aj vo väčšej firme má dohodnutý pracovný pomer na kratší čas, preplácaná suma sa mu adekvátne skráti. Ak máte dve zamestnania, opäť máte smolu. O preplatenie preukazu môžete požiadať iba u jedného zamestnávateľa.
Ak ide o dieťa, tiež narazíte na obmedzujúce podmienky. Dieťa vám musí byť zverené do opatery, čo vylučuje rozvedených rodičov, a pobyt sa musí konať len počas prázdnin. Školy nie sú zarábajúce firmy a neraz majú problém vyjsť z nízkeho normatívu. Ak by sa zamestnanci školy s vyše päťdesiatimi zamestnancami rozhodli rekreovať, tak rozpočet školy zruinujú. O tom, žeby by školám prospel na tieto aktivity zriaďovateľ, teda obce, mestá a samosprávne kraje, možno uvažovať len v teoretickej rovine. O zadlžených nemocniciach s miliónovými dlhmi nehovoriac. Došlo iba ku kozmetickej zmene, pretože od roku 2025 možno rekreačný poukaz preniesť aj na rodičov zamestnanca.
Úhradu si musí zamestnanec zaplatiť z vlastného účtu, takže sumu za pobyt nemôže zaplatiť ani priateľka alebo matka, ak má účet prázdny. Ani konateľ firmy na tento benefit nemá nárok, pretože nie je zamestnancom. Navyše, peniaze na tieto aktivity nie sú vyčlenené v štátnom rozpočte, ale bremeno presunula vláda na riaditeľov škôl alebo zamestnávateľov. Pre nich ide o ďalšiu záťaž, ktorú schválil štát, ale peniaze na to musia nájsť vo vlastnom rozpočte. Politici si však zásluhu na tom radi privlastňujú. Ako keby financie na rekreácie dávali z vlastného vrecka.
Seniori, ale aj iní občania, poberajúci dôchodok ‒ či už starobný, vdovecký, vdovský, invalidný, a nie sú zamestnaní, majú ešte jednu možnosť. Štát im za zaplatenú dovolenku na Slovensku odráta zo sumy pobytu sto eur. Má to však tiež svoje pravidlá. Pre pracujúcich dôchodcov platia pravidlá ako pre bežných zamestnancov. Nepracujúci seniori musia o príspevok požiadať prostredníctvom organizácií, ako je Jednota dôchodcov na Slovensku alebo Konfederácia odborových zväzov SR. Tam už štát pomohol. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny schválilo pre tento program na rok 2026 1 394 900 eur. Musíte si ale pobyt objednať iba z ponuky schválených pobytov.
Časy spred roka 1989, keď kúpeľné pobyty a detské tábory hradil štát alebo podnik, sú preč. Ale na históriu môžeme byť hrdí. Československo ako jedna z prvých krajín vo svete v roku 1918 uzákonilo osemhodinový pracovný čas a štátnym zamestnancom sa poskytoval nárok až na šesť týždňov plateného voľna. V roku 1949 sa právo na dovolenku dostalo dokonca do ústavy. Ak politici niečo tvrdia, overte si aj to, čo je skryté za tým. Všetko sa totiž krúti v prvom rade okolo peňazí a ako naplniť čoraz viac sa stenčujúci štátny rozpočet. Aj na úkor tých najchudobnejších, ktorí si potrebujú zo stresu okolo seba oddýchnuť.
Text: Ivan KRAJČOVIČ – Foto: SNN (AI)
