Skvelí muži Slovenského učeného tovarišstva

thumbnail

V roku 2017 si okrem iných jubileí a dejinných medzníkov pripomíname tri výročia, ktoré spolu súvisia. Je to 225 rokov, čo Slovenské učené tovarišstvo (1792) bolo legálne schválené ako spolok a mohlo začať pôsobiť na území nielen vtedajšieho Slovenska, ale aj za jeho hranicami. Jeho vzniku predchádzal list ešte vtedy bratislavských seminaristov, ktorí študovali v generálnom seminári  na  Bratislavskom hrade, a nimi oslovených vzdelancov, prevažne z katolíckej komunity. Medzi nimi vedno s Antonom Bernolákom boli aj dvaja bratia – Alexander a Ladislav Alagovičovci  (ten sa do činnosti Tovarišstva zapojil o čosi neskôr).  Samozrejme, spomienku by si zaslúžili všetci. Alagovičovcov však na to predurčujú ich významné výročia – 18. marca 2017 uplynulo stoosemdesiat rokov od smrti Alexandra Alagoviča, predposledný deň tohto roka si pripomenieme sto päťdesiate výročie od narodenia Ladislava Alagoviča.

Spomienky na týchto skvelých mužov slovenských dejín a z ich pôsobenia plynúce ponaučenia nezapadli ani po vyše dvesto rokoch, keď si pripomíname ich zápas o povzbudenie národného povedomia a obetami naplnené predsavzatie prostredníctvom vydavateľskej činnosti  šíriť, pestovať a kultivovať slovenčinu  podľa Bernoláka. Tovarišstvo malo viac ako päťsto členov. V jeho radoch boli autori a čitatelia – predplatitelia – z radov vzdelancov, spisovateľov, ako aj záujemcov – jednotlivcov. Hlavné sídlo bolo v Trnave, odnože v Nitre, vo Veľkom Rovnom, v Banskej Bystrici, Bratislave, Solivare,  Rožňave, Košiciach,  Spišskej Kapitule, ale aj v Jágri a vo Viedni. Členovia tovarišstva boli zo Slovenska, z Maďarska, Moravy, Poľska, Chorvátska, Rakúska i Rumunska.

Všetko úsilie, ako aj činnosť bernolákovcov výstižne charakterizujú verše Tichomíra Milkina, rímskokatolíckeho kňaza (vlastným menom Ján Donoval), ktoré napísal pri oslave storočnice vzniku Slovenského učeného tovarišstva: Vy stvorili ste povedomie prví / že národom sme, a nie dáke mrvy / a že sme v právach rovní iným kmeňom / že samostatní sme jak ostatní / so svojskou rečou, so svojským tiež menom. / To sila veľká, to raz skutkom bude / ja preto kloním sa vám spiacim v hrude...

ROZMERNÉ AKTIVITY

Do roku 1800 bola ich činnosť veľmi bohatá, mala celoslovenský rozmer aj vďaka dobre rozmiestneným filiálkam a ich činorodosti siahajúcej až za hranice. Boli vydávané knihy (jedenásť titulov v dvadsiatych zväzkoch ), časopisy a neskôr sa prejavili i v náboženskej literatúre a v učebniciach, ktoré sa vydávali pre katolícke školy. Aj po zániku Slovenského  učeného tovarišstva hnutie  za rozširovanie  slovenčiny pokračovalo rôznymi formami na tú dobu prístupnými, najmä však na pôde katolíckej cirkvi, a to i napriek tomu, že  kňazi i cirkevní hodnostári nemali trvalé  a stabilné miesta v školách alebo vo farnostiach  a v cirkevných úradoch.

Busta L. Alagovič.

Na toto plodné obdobie ako na základ či začiatok slovenského národného obrodenia neskôr nadviazali štúrovci druhou kodifikáciou  slovenského spisovného jazyka. Bolo to obdobie, od ktorého sa datuje vývoj a rozvoj nášho materinského jazyka – slovenčiny, ako aj úcta a láska k národu, jeho tradíciám a kultúrnemu dedičstvu podľa princípu – „kto nepozná históriu svojho národa, nepozná seba, ani svoje korene“.

ZÁHREBSKÝ BISKUP

Medzi takmer troma stovkami kňazov v osvieteneckých rokoch vynikali aj bratia Alagovičovci. Príslušníci tohto rodu prišli na Slovensko z Chorvátska po expanzii Osmanskej ríše v 17. storočí. Podľa zistených dokladov medzi prvých známych patril Martin v Nitrianskej stolici, ktorého v roku 1694 povýšili do šľachtického stavu. Neskôr sa Alagovičovci usadili v Malženiciach, kde sa v roku 1760 narodil rodičom Ladislavovi Alagovičovi a jeho manželke Anne, rod. Rummerovej, syn Alexander a v roku 1767 Ladislav.

Alexander po štúdiách v Trnave a v Nitre absolvoval teologické štúdium v Budíne v roku 1783 a o rok na to získal akademický titul ThDr. V roku 1784 pôsobil už ako školský dozorca v generálnom seminári v Bratislave, neskôr ako farár v Močenku, profesor bohoslovia a správca seminára v Nitre, od roku 1796 do roku 1807 ako farár a dekan v Galante, kanonik v Bratislave a od roku 1808 kanonik v Ostrihome, od roku 1809 bol riaditeľ seminára v Pešti. Popritom zastával veľa významných cirkevných  aj  štátnych funkcií. Jeho aktivity boli všestranné – v Galante dal postaviť nový kostol (vysvätený 1805) a kaplnku. Počas galantského pobytu bol v priazni rodiny Esterháziovcov, kde chodil koncertovať Jozef Haydn z Viedne a Alagovič ako milovník hudby a zborového spevu sa so skladateľom osobne poznal. V Galante je dnes po A. Alagovičovi pomenovaná jedna z ulíc. Na podnet kardinála Alexandra Rudnaya a uhorského prímasa Alagoviča povolali najprv do Ostrihomu  a odtiaľ do Záhrebu, kde ho v roku 1929 pápež Pius VIII. vymenoval za biskupa. Prv než odišiel do Chorvátska, ba i potom je známa jeho pomoc, najmä finančná, svojej neteri Anne Vietorisovej, rod. Alagovičovej, pri výstavbe kúpeľov Smrdáky, keďže jej manžel Jozef Vietoris sa významne podieľal na ich založení.

CHORVÁTSKY BÁN

Ako biskup v Záhrebe Alagovič aktívne pôsobil v duchovnej oblasti na úseku pastorácie, vypracoval nové reguly pre kňazské semináre a vo viacerých vydaniach vydal Čítania a evanjeliá na všetky nedele a sviatky (1831, 1833, 1835). Ako starostlivý a zodpovedný dušpastier sa pričinil o výstavbu mnohých cirkevných objektov. Zúčastnil sa na výstavbe hudobného ústavu, na prestavbách biskupského dvora, na rozsiahlej rekonštrukcii katedrálneho chrámu sv. Ladislava v Záhrebe, na výstavbe parku Ribnjak, na odkúpení, rekonštrukcii a založení detského sirotinca v slavónskej Požege a na iných stavebných aktivitách. Istý čas zastával aj funkciu námestníka chorvátskeho bána (1828 – 1832).

Odhalenie busty v Malženiciach, 2016.

Významnou mierou sa zaslúžil aj o šírenie myšlienky  slovanskej vzájomnosti. Rozvíjanie slovanskej myšlienky malo veľký podiel na tom, že sa Slováci v polovici 19. storočia  práve preto orientovali na južných Slovanov – Srbov a Chorvátov. Neskôr sa viac primkli  k Čechom. Pomáhal rozširovať  knižnú tvorbu P. J. Šafárika, J. Kollára, B. Tablica, J. Hollého a ďalších, ktorí svojou tvorbou posilňovali národné vedomie, reč a kultúrne dedičstvo.

Pôsobenie A. Alagoviča v Chorvátsku však neznamenalo koniec kontaktov s vlasťou. Udržiaval aktívne kontakty so slovenskými obrodencami, najmä s Martinom Hamuliakom (1789 – 1859). V Chorvátsku  presadzoval uplatňovanie  chorvátskeho  jazyka, utužoval bratské vzťahy medzi Slovákmi a Chorvátmi, podporoval študentov doma i v zahraničí. Bol skutočným priekopníkom chorvátsko-slovenského priateľstva a bratstva.

Meno Alexandra Alagoviča nezapadlo historickým prachom ani po takmer  dvesto rokoch od jeho smrti ( 1837). Pochovali ho v Katedrále sv. Ladislava v Záhrebe, kde po smrti spočinul i jeho nástupca – arcibiskup a prvý chorvátsky kardinál Juraj Haulík. Pamätná tabuľa s menom A. Alagoviča sa nachádza aj v staroslávnej Nitre a v Malženiciach, v Záhrebe je po ňom pomenovaná ulica, rovnako ako aj v Požege.

Veľkého uznania sa mu dostalo v jeho rodnej obci v Malženiciach, keď pri príležitosti jeho 255. výročia narodenia z podnetu obce, farnosti a Matice slovenskej a vďaka domácim sponzorom bola v parku pri kostole odhalená busta s poprsím od akademického sochára Antona Gábrika.  Slávnosť sa uskutočnila za prítomnosti vysokých cirkevných hodnostárov, predstaviteľov župy, okresu, veľkého počtu duchovenstva a najmä rodákov i obyvateľov širokého okolia.

BRAT LADISLAV

V Malženiciach prišiel na svet aj jeho brat Ladislav. Občas sa stretávame s nesprávnym údajom, že sa narodil v Krupine. Súrodencov Algovičovcov bolo päť – Alexander, Imrich, Ladislav, Anna a Ján. Alexander, Ladislav a Ján boli v kňazskej službe. Ladislav tiež pôsobil ako člen Slovenského učeného tovarišstva v jeho pobočnom nitrianskom stánku. Aktívne sa zúčastňoval na náboženskom živote; pramene ho zaznamenávajú ako náboženského spisovateľa. Najprv pôsobil ako kaplán v Nitre, neskôr v Trenčíne pod hradom, dlhší čas v Bošáci, potom v Plaveckom Petre na Záhorí a naposledy sa usadil v Skalici ako dekan, a to až do svojej smrti (1846). Počas tamojšieho dlhoročného pôsobenia rozvíjal čulé kontakty so zástupcami všetkých cirkví a sú záznamy, ako dobre napríklad vychádzal so zástupcami evanjelickej cirkvi a s ďalšími. V historických zápiskoch o skalickej kníhtlačiarni Jozefa Škarnicla z roku 1846 sa dozvedáme, že Ladislav Alagovič v niekoľkých vydaniach napísal a vydal modlitebnú knižku v náklade tritisíc výtlačkov, ktorá bola obľúbená nielen na Slovensku, ale aj na Morave. Často tiež prispieval do rôznych časopisov. Napísal Pobožné piesne k duchovnému prospechu veriacich duší farnosti Bošáca a Moravské Lieskové (1828, 1831). Samozrejme, písal v bernolákovčine. Dlhé roky bol prísediaci v nitrianskej a trenčianskej súdnej stolici. Zomrel 31. decembra 1846 v Skalici, kde je aj pochovaný.

V časoch slovenského národného obrodenia boli to práve kňazi, farári, biskupi, vážené autority pre svoju vzdelanosť, mravnú vyspelosť, ktorí sa popri hlásaní Kristovho slova obetovali  za národ, pracovali nielen pre spásu veriacich duší, ale aj pre pozdvihnutie úrovne ducha, života a vzdelanosti slovenského ľudu. Bol to aj výsledok kresťanskej výchovy v slovenských rodinách s pevnou vierou, že národ raz bude slobodný. A výsledok sa dostavil. Nemali by sme preto zabúdať na tých, ktorých ovocie žneme, aj keď v iných spoločenských podmienkach, ich myšlienky a najmä činy sú pre nás aj dnes príkladom, inšpiráciou, aby sme aj my matičiari slúžili tomuto národu, aby sme neustále hľadali cesty na prospech dobra, rozvoja kultúry, ale aj ochrany kultúrneho dedičstva našich otcov a starostlivých matiek. Je našou povinnosťou, aby sme im boli za to vďační.

Štefan  MARTINKOVIČ – Foto: archív autora

 



Pridaj komentár