Usilovný oráč na matičnom poli

thumbnail

Panoramatický pohľad na robustné dielo baťka Jozefa Škultétyho. Vidí sa mi, že sú osobnosti, o ktorých ťažko vytvoriť ucelený obraz. Dôvodom je obyčajne skutočnosť,  že ich dielo sa nedá merať všeobecne zaužívanými kritériami ani zobraziť zvyčajným spôsobom: snímkami realizovaných projektov, vydanými knihami, súpisom výtvarných diel  či ich reprodukciami, opisom vynálezov a uvedením prínosov pre spoločnosť... Čo napríklad uviesť pri osobnosti takého formátu, ako bol Jozef Škultéty? Za prvých tridsať rokov 20. storočia mu vyšlo šesť diel  o národných a literárnych dejinách Slovákov. Zdanlivo neveľká bilancia. Ale na druhej strane je to len malý zlomok aktivít človeka, ktorý od osemnástich rokov, keď zmaturoval, až za svoju  deväťdesiatku bol v neustálej aktivite – a obyčajne na niekoľkých frontoch odrazu.  A to ešte od roku 1919 do svojho skonu v januári 1948  pôsobil ako správca najvyššej národnej kultúrnej a osvetovej inštitúcie – Matice slovenskej. V týchto dňoch, 19. januára, uplynie sedemdesiat rokov od jeho úmrtia.

Problém pomenovať tvorivý prínos univ. prof. PhDr. h. c.  Jozefa Škultétyho sa začína už vo chvíli, keď sa pokúsite uviesť pole jeho pôsobnosti alebo čo len jeho hlavné „remeslo“. Nepodarí sa, aspoň nie stručne. Bankový úradník, stredoškolský a vysokoškolský profesor slovenského jazyka a literatúry, školský inšpektor, autor učebníc a  doplnkovej literatúry, novinár, literárny vedec, jazykovedec, prekladateľ, historik, kulturológ, životopisec, politológ, esejista, správca Matice slovenskej – v tejto funkcii bol bezmála tridsať rokov. A ešte dodajme, aj  najbližší priateľ a spolupracovník kľúčovej postavy slovenského národa v prelomových rokoch 19. a 20. storočia Svetozára Hurbana Vajanského  a spolu s Vajanským najváženejší partner v diskusiách a polemikách s vedúcou osobnosťou českého národného hnutia tých čias – a to aj neskôr už v jeho funkcii prezidenta republiky – prof. Tomášom G. Masarykom. Masaryk neprišiel vari ani raz do svojho azylu v Bystričke, aby sa pri tých dvoch veľkých a v debatách neústupčivých Slovákoch nezastavil.

  • MLADOSŤ

Na svet prišiel 25. novembra 1853  manželom Jozefovi a Sabíne, rodenej Jankovej,  v obci Potok – otec tu bol kožušníckym majstrom, ktorý sa napriek tomu, že mu to prekážalo v remesle a obchode, netajil svojou národnou hrdosťou.  Syn Jozef vychodil základnú školu v Rimavskej Sobote, odkiaľ ho rodičia dali študovať na prvé slovenské gymnázium v Revúcej, lebo v Rimavskej Sobote bola len maďarská stredná škola. Profesori postrehli nadanie snaživého chlapca a odporučili mu učiteľské štúdium v Kláštore pod Znievom aj preto, že vo „felvidéku“, ako sa vtedy hovorilo Slovensku, najviac chýbali slovenskí pedagógovia. Tu v roku 1871 maturoval a o rok urobil učiteľské skúšky, a hoci ho škola navrhovala na ďalšie univerzitné štúdiá do Budapešti, peniaze doma na to nedochodili. Aby si na štúdiá zarobil, musel niekoľko rokov učiť – nastúpil v ľudovej škole na Vrútkach.

Keď potom s úspechom pokračoval v štúdiu na filozofickej fakulte budapeštianskej univerzity, podarilo sa mu nájsť si aj aspoň čiastočné zamestnanie – od druhého ročníka pôsobil ako budapeštiansky spravodajca martinských Národných novín. Po promóciách prijal miesto okresného školského inšpektora v Rimavskej Sobote, ale to už mu noviny a literatúra učarili natoľko, že čakal na prvú príležitosť, ako sa dostať do centra národného kultúrneho a literárneho diania  – do Turčianskeho Svätého Martina. Mal dvadsaťšesť rokov, keď sa mu to v roku 1879 konečne podarilo – a nezáležalo mu na tom, že vchádza do sveta, ktorý bol dovtedy mimo jeho záujmov: do bankovníctva. Jediné voľné miesto, ktoré sa v Martine uvoľnilo, bola totiž stolička úradníka českej banky Slavia. Neprekážalo, preňho bolo dôležité, že bol v Martine! Mladý muž nielen veril, ale – ako sa v starobe priznal – on naisto vedel, že sa skôr či neskôr dostane k vysnívanej práci – redigovať národne orientovaný a literárne zameraný časopis. Podarilo sa mu to o necelé dva roky. A nebol to časopis hocijaký, ale dokonca ním vysnívaný: Slovenské pohľady. A redakčným šéfom – a potom na dlhé roky najbližším kamarátom – tam nebol nikto iný ako vedúca politická, spoločenská a literárna osobnosť tých čias – S. H. Vajanský.

  • EDITOR

V rokoch 1881 – 1919 najprv s Vajanským a potom celé roky sám vedie redakciu Slovenských pohľadov, pričom dlhý čas je aj ich vydavateľom so všetkými právnymi a s finančnými ťažkosťami a rizikami, ktoré v najťažších rokoch maďarizácie v Uhorsku a v čase prvej svetovej vojny s tým súviseli. Týchto bezmála štyridsať rokov  je tak autorsky, redakčne a vydavateľsky plodných a záslužných, že ak by nebol vytvoril nič iné, samy osebe by ho už zaradili medzi veľké osobnosti Slovenska na prelome stáročí.  Okrem Slovenských pohľadov vedie začas aj redakciu Národných novín, desať rokov rediguje a vydáva  Časopis Muzeálnej spoločnosti, je editorom série kníh našej klasiky Slovenská knižnica a každoročne pripravuje aj Letopis Matice slovenskej.  A ešte k tomu ho za ten čas šesťkrát odsúdili za panslavizmus a protištátnu činnosť.

  • HISTORIK

Známy maďarský historiograf L. Asbóth v roku 1911 vydal veľké dielo o literárnych dejinách  Uhorska – rozsiahlu kapitolu A tot irodalom torténete mu napísal J. Škultéty. Dva roky po vzniku Česko-Slovenska vydáva historické eseje 125 rokov zo slovenského života a o päť rokov neskôr súbor Zástava veje. V roku 1928 mu vychádzajú tri knihy – dielo aktuálnych politických úvah vychádzajúcich z  dejinných skutočností národa, často dovtedy aj neznámych – Nehaňte ľud môj, a historické diela O Slovákoch a O bývalom Uhorsku, v ktorom o tri roky pokračuje knihou Ešte raz o bývalom Uhorsku (1931).

Človeku, ktorý sa od svojej mladosti sústreďuje na vývoj slovenskej literárnej tvorby, číta predovšetkým diela štúrovskej generácie a nastupujúcich autorov veľkého obdobia slovenského literárneho realizmu, pričom najmladším z nich sa stáva priateľom a zároveň ich  vzácnym a rešpektovaným poradcom, akoby prirodzene prináležalo zostavovať výbery ich najlepších prác. Škultéty tomu skutočne venuje veľa času aj námahy pri získavaní financií. Spisovatelia, ktorí už vošli do povedomia cez svoje časopisecké príspevky, zbierky a zväčša skromné knižné vydania, dostávajú sa viac do povedomia výbermi z najlepších prác, ktoré zostavovateľsky a vydavateľsky pripravuje od prelomu 19. a 20. storočia prakticky po predvečer prvej svetovej vojny. V roku 1892 takto vydáva Pavla Országha, v roku 1897 Veniec slovenských národných piesní a v roku 1899 reprezentatívny výber z diela Andreja Sládkoviča. V úsilí pokračuje až približne o desaťročie: vychádza mu Ján Hollý (1908), Ján Botto (1909), Martin Kukučín (1910),  Samo Chalupka (1912) – takmer rok čo rok jeden veľký výber, pedantne pripravený, s vkusom a intímnym poznaním autora.

  • PREKLADATEĽ

Národné prebudenie sa od osvietenských čias cez štúrovské obdobie až do chvíle príprav spoločnej štátnosti s Čechmi opieralo o silu Slovanstva i slovanskú spolupatričnosť, a teda aj o mohutnosť Ruska vrátane jeho literárneho bohatstva. Škultéty to prejavuje najmä vo svojej novinárskej tvorbe a redakčnej práci, keď nielen uverejňuje preklady, ktoré mu prichádzajú do redakcie, ale aj sám z ruštiny prekladá. Dôkazom sú Národné noviny z tých čias, Slovenské pohľady, ale aj štyri knižné vydania diel ruského realizmu: v Škultétyho preklade vyšiel Gogoľov Taras Buľba, Tolstého diela Metelica a Rozprávky a Turgenevova novela V predvečer.

Treba ešte dodať, že z ruštiny usilovne prekladala aj Škultétyho manželka Bohdana a veľa diel ruskej klasiky v kultivovanom preklade vyšlo práve vďaka nim dvom.

  • SPRÁVCA MS

Jozef Škultéty bol nadšeným matičiarom od mladosti, svojím spôsobom vlastne aj v čase jej zákazu – i vtedy ho ťahalo do Martina, lebo vedel, že tam napriek všetkému panuje stále matičné ovzdušie. Po roku 1918, teda po skončení prvej svetovej vojny a vzniku republiky, zasvätil svoj život  Matici slovenskej, hoci mal popritom aj iné úlohy – už na začiatku bol expertom v česko-slovenskej vládnej delegácii na mierovej konferencii v Paríži, tri roky prednášal dejiny slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, desať rokov (1938 – 1948) predsedal Muzeálnej slovenskej spoločnosti, pri výpadku redakcie Národných novín (1927) vyše roka pracoval aj ako ich šéfredaktor, z času na čas zastával tiež iné spoločensko-vedné funkcie, na každom poste sa však prejavoval ako muž Matice slovenskej.

xxx

Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia vyšlo sedemzväzkové vybrané dielo Jozefa Škultétyho – skvelý pamätník jeho tvorby. Neobsahuje však, pravdaže,  jeho spoločenské a organizačné aktivity, ktorými žil každý deň a ktoré boli  vždy – priamo či nepriamo – zviazané s Maticou slovenskou.  Znie to až neuveriteľne, ale aj taká bola politika: po druhej svetovej vojne štátny žalobca, ktorý pripravoval zoznam vojnových zločincov a rozvracačov republiky, dal podľa príkazu najvyšších pražských miest na zoznam obžalovaných aj správcu Matice slovenskej, vtedy už deväťdesiatštyriročného Jozefa Škultétyho. Zatkli ho a dopravili pred mimoriadny súd. Zasiahla až Slovenská národná rada a pre jeho vysoký vek mu udelila milosť. Krátko potom aj umrel.

Baťko Škultéty, lebo tak dlhé roky volali matičiari svojho správcu a Slováci svojho učiteľa, sa do dejín Matice slovenskej, a teda aj do národných dejín zapísal dôstojne – a z toho zápisu dodnes cítiť baťkovu lásku a úctu k národu.

 

         Ján ČOMAJ – Foto:  archív redakcie