Ján ČOMAJ
Prázdniny pre učiteľov nie sú len vypadnutím z desaťmesačného virvaru školy, z kolotoča starostí, napätí a už celkom bežných neurotických situácií, ktoré narastajú s poklesom spoločenského postavenia učiteľského stavu a rastom nafúkanosti high society. Učiteľ, ktorý napriek spoločenskej degradácii v ére pomyselnej slobody nestratil ideály, aspoň časť vytúženého voľna trávi aj uvažovaním o tom, ako zlepšiť svoje vyučovanie, ako viac zaujať žiakov, ako trvalejšie im očkovať nové vedomosti. Vidí sa mi, že na jeden spôsob často zabúdame – načať každú novú vec, poznanie, obdobie, postavy, deje, javy a súvislosti niečím blízkym, čímsi, čo sa stalo v okolí, niekým, kto neďaleko či priamo tu pôsobil, o čom už deti počuli alebo čo môžu spoznať vlastným zrakom.
O prírodopise, dejepise, slovenčine zrejme nepochybujeme, že sa to dá, ale ak sa hlbšie zamyslíme, dá sa to v prípade akéhokoľvek predmetu, dokonca aj matematiky – dvojkrokmi na vychádzke zistiť dĺžku a šírku lesa nad školou, vyrátať jeho plochu a podľa hustoty stromov ich počet alebo aspoň určiť vzdialenosť k prameňu miestneho potoka..., spôsoby ponúka učiteľova fantázia. Nielenže sa každý predmet stane pre deti príťažlivejším, ale aj nové poznania sa v ich hlavách uložia hlbšie, trvalejšie a s väzbami na iné javy a súvislosti – a tomu sa už hovorí rozmýšľanie.
Nevdojak však zároveň docielime aj čosi veľmi vzácne, obohacujúce a hrejivé. Každým poznaním sa záujem zvýši, vyšší záujem vyvoláva hlbší vzťah k predmetu záujmu, vzťah znamená väzbu – a tak sa poznaním svojho okolia, jeho minulosti, pamiatok, prírody, krás, zvláštností rodí prirodzená hrdosť i láska. Nie spievaním hymny pred vyučovaním, ani štátnym znakom na čelnej stene, ale touto hrdosťou k dedine, doline, okoliu, ku kraju sa začína vlastenectvo.
Potom aj hymna krajšie znie a štátny znak má vyšší lesk.