Ivan BROŽÍK
V uplynulých dňoch sme – ak sme chceli – zaznamenali niekoľko zverejnených štatistík najrôznejšieho pôvodu, ktoré môžu veľa napovedať o tom, čo všetko musia Slováci „prehltnúť“, aby predsa len svoje Slovensko milovali. Ak z desiatich Slovákov uvažuje až šesť o tom, že život niekde inde ako doma na Slovensku by bol prijateľnejší, mali by sme sa, pardon, mal by sa ktosi vplyvnejší na tým zamyslieť. Napríklad z desiatich Čechov sa túžia odsťahovať navždy z krajiny lúk a hájov iba dvaja. Veľmi ťažko sa vlastenectvo propaguje a šíri tam, kde na čele rebríčka ideálov – tiež štatistických – panuje moc, sláva, peniaze, všetko za akúkoľvek cenu, ale hneď.
Naše Slovensko si proti tomu už ani nechceme brániť. Už sa ani len nepozastavujeme nad tým, že tí, ktorí najviac kričia, ako milujú Slovensko, milujú iba jeho peniaze. Milujú osobný profit, ktorý sa tu „vďaka“ neohrozeným, nenarušiteľným a neovplyvniteľným rodinným vzťahom v politike, v „kultúre“, v médiách, vlastne v čomkoľvek, prenáša z jednej politickej garnitúry na druhú ako zástava pluku v tvrdom boji s nepriateľom – bežnými občanmi Slovenska. Láska k vlasti sa u nás stala kšeftom. Výnosným, bezohľadným, áno, aj bezcharakterným kšeftom, čímsi, čo svorne kritizujeme, ak sa hovorí o „podnikateľoch“, ktorí okrádajú na prezentačných akciách našich dôchodcov. Ale veď my všetci žijeme na jednej takejto prezentačnej akcii, na ktorej nám jej organizátori – najnovšie nazvaní „šmejdi“ – ponúkajú brak v podobe morálnych a etických hodnôt, brak v podobe politických ambícií či brak v podobe ekonomických istôt. A my platíme, ešte nás aj k tomu bankomatu zavezú, aby sme len zo seba vydávali ďalšie a ďalšie peniaze na tých, ktorí „milujú Slovensko“. To sa naozaj máme všetci „ostatní“ vysťahovať?