Štefan HLAVÁČ - Človečina podľa kňaza Štefana Hlaváča


hlaváč štvorecLáska k blížnemu vyžaduje chrániť životy iných aj s nasadením svojho vlastného

Stanislav VANČO

Prof. Dr. ŠTEFAN HLAVÁČ (1903 – 1983) sa narodil slovenskej slúžke v Budapešti. Katolícky kňaz, profesor latinčiny, dejepisu, filozofie, estetiky a náboženstva na gymnáziách v Michalovciach a Humennom (1929 – 1950), nemocničný kaplán a sociálny pracovník, zakladateľ Saleziánskeho ústavu v Michalovciach, priekopník ekumenizmu prenasledovaný každým režimom; pozbavený profesúry (1950) i dušpastierskej práce (1951), politický väzeň Prešov, Košice, Ilava, Pankrác; „mukl“ v bani Tmavý (1952 – 1954), do decembra 1957 bez pastorácie; pod dozorom ŠtB správca fary v Hermanovciach (1957 – 1983).

 

Nebol ani umelcom, ani vedcom, ani cirkevným hodnostárom, a predsa bol veľký, lebo ovládal umenie života.“

Páter Anton Hlinka, 1993


PRÍBEH PRVÝ...

Hlaváč 001Na začiatku bol príbeh, v ktorom v hlave svitá pomaly. Ale svitne, hoci pod striebornými zvyškami vlasov... Štefan Hlaváč? Stretal som sa s ním pozvoľne, akoby mimovoľne, nepriamo. Pamätám sa na moment spred dvadsiatich rokov. Urastený kardinál Tomko pred svätopeterskou katedrálou vystrel hruď, keď spomínal michalovské gymnázium a najmilšieho učiteľa – Hlaváča. A potom v Bratislave pri debatách s Belom Pollom, keď sme zvrtli reč od archeológie k Belovej mladosti, počul som to meno. Belo mi dával fajnovo pocítiť, že som negramotne slepý, keď o „jeho“ Hlaváčovi neviem, hoci pochádzam spod Trenčianskeho hradu. Totiž, v susednej Kubrej, on Hlaváč, prežil detstvo a dospieval. Neskôr, keď som sa púšťal do kapitol o  minulosti rodnej obce, a teda aj o tradícii ochotníckeho divadla v Opatovej, pahreba zaiskrila...

Hlaváč z Kubrej?! Gymnazista s takým menom priviedol od susedov medzi mojich predkov Strídža spod hája. A keď naše opatovské prababky a pradedovia zatúžili po Tálii, nuž nádejný maturant počas najbližšej zimy nacvičil divadlo aj s nimi – Bludára! Aby som ja neblúdil – blížilo sa 90. výročie od Hlaváčovej premiéry – siahol som do útrob nielen svojho archívu. A samozrejme, hľadajúc po rokoch odlúčenia od rodiska, pustil som sa do reči s najstaršími rodákmi. „Ja by som ich nepoznala, ja by som zabudla?! Mlieko som im do dvora nosievala,“ oniká Hlaváčovi Katarína Čačková. „A čože si ty myslíš, kto našich Gavendovcov, ale aj toľkých Kubranov do kňazských seminárov vypravil?“ A neskôr na Zemplíne a v Šariši sa dozvedám: „Len od nás ‚vypravil‘ spomedzi svojich študentov dva tucty. A nebyť zatvorenia bohosloveckých seminárov a štátneho numerus clausus mohli ich byť ďalšie tucty.“

Hlaváč, bezmála tridsať rokov po smrti, teda v ľuďoch predsa len žije.

„... a vieš, keď by sme mali obnoviť tradíciu, vzdáme poctu im – Hlaváčovi! S nimi to divadlo dokážeme,“ odkazujú z Opatovej. Nuž, dopomohol som im k Drotárovi zhrdzavených duší. A oni so súborom, v ktorom najmladší ani nesnívali o ochotníckom divadle, dúchli do pahreby a tradíciu oživili premiérou i reprízami.

V ZABLATENEJ METROPOLE

Stal sa vôbec prvým slovenským profesorom na gymnáziu v Michalovciach. V zablatenej metropole Zemplína privítali ho iba ak biedne cigánčatá. Býval v susedstve židovskej modlitebne, nuž pozoroval nábožensko-verejný život. Mnohých „s pajesami“ spoznal zblízka a dôverne. Necúvol z  kňazského ani ľudského presvedčenia, ale „učme sa od väčšiny Židov odvahe ukázať, že sme kresťania ... že chceme žiť podľa evanjeliových zásad, aj keby nás to niečo malo stáť...“ Za ním, do jeho kostola, chodila „kopa židovčeniec s  pajesami“. Nevyhnal ich, hoci nezabudol, že dedove role prešli k židovskému krčmárovi, že matka v Budapešti slúžila u lakomca Žida, že v škole dostával bitku od učiteľa – Žida.

„Necítil som k Židom antipatiu, ľahko mi padlo konať skutky lásky... Mnohých som zachránil, mnohým som pomôcť nemohol. Ani jednému som neuškodil, ani jeden netrpel z mojej viny.“ Taký bol Hlaváč – človek spravodlivý a činorodo konajúci. Nasadil život, keď spoza maďarskej hranice prenášal zakrvavenú hlinu padlých slovenských vojakov. Daroval posledné topánky, peniaz, klobúk – tak aby neponížil. Zachraňoval hladné deti, pred žalárovaním rodiny bedárov – hoci komunistov a cigánov. Nebál sa, keď išlo o životy – Čechov, Židov, Maďarov, členov ilegálnych protifašistických buniek, kohokoľvek.

hlaváčFungovali pogromy a  tiahli transporty? Vo svojom maličkom príbytku schoval syna sečovského advokáta, pätnásťročného Dienera, len aby ho nevypátrali. Keď mali transportovať kolegu prof. Fischera, bol jediný, kto horlivým paholkom povedal do očí: „Keď jeho vezmete, pôjdem s ním!“ Fischera aj s rodinou zachránil. Smelo prosil za Brauna z Pozdišoviec. Riskoval, keď v búrkach povstania sa dozvedel o internovaných dôstojníkoch. Prepašoval im kňazské i civilné šaty s potvrdením, že boli liečení v nemocnici. Sirota Edita Tanušková, ktorej sa ujal, opisuje príbeh, v ktorom sa pod jeho posteľou ukrývali vojaci pred Nemcami. Aj vo frontovej línii zachránil parašutistov J. Fejera a D. Krajcera, veď „láska vyžaduje chrániť životy aj s nasadením vlastného. Ja kňaz nesmiem byť príčinou usmrtenia človeka“, vysvetlil konanie, pričom skutkami človečenstva nasýtený budúci osud sa pred ním ešte tajil.Odmenou štátnej moci Hlaváčovi sa stali perzekúcie. Od prvých povojnových týždňov bol opäť sledovaný, vyšetrovaný a preventívne väznený. Zastali sa ho bývalí študenti vysvedčením spoľahlivosti!?

„Keďže pre sociálnu činnosť má Hlaváč sympatie verejnosti, treba ho znemožniť,“ usúdili víťazi. Darmo chudobní komunisti aj kričali, že Hlaváčovi patrí odmena, lebo vždy sa postaral o hladných a chorých bedárov. Čakali na neho časy kompromitácií. Vyznamenania, hodnosti, peniaze? Mal k nim prirodzený odpor. Po prvých pokusoch totalitnej moci zavliecť ho na cestu spolupráce, Hlaváč odkryl jej stratégiu: koho nedokáže znemožniť morálne, „natrie“ ho protištátnou činnosťou. Nepodarí sa? Tak teda vykoreniť, vyšetrovať, uväzniť!

Vyšetrovanec, čoskoro i väzeň a „mukl“ Hlaváč, kôrkami chleba, duchom lásky, viery a nádeje i slovom bez nenávisti a nepriateľstva k tyranom zasa zachraňoval spoluväzňov.

„Prijmi, Pane, na oltár putá môjho väzenia, prijmi tie čierne kamene, čo ma poranili do krvi, prijmi banícky lampáš, ktorý ma ťahá k zemi, prijmi baganče plné riedkeho blata a prijmi napokon v prvom rade útrapy môjho väzenia za obrátenie zaslepených nepriateľov.“

Padal od námahy?

„Tackal som sa od vyčerpanosti, chcel som sa vrátiť.“

Nikdy sa nevrátil, aj keď na slobodu – pod doživotným policajným dozorom – vykročil podobný Lazarovi, s telom pokrytým vredmi, v ústach s páchnucimi zubami, oči mu hnisali. A predsa bez nenávisti k tým, čo ho boli súdili a väznili. Hoci údelom mu bývali až bizarné zloby potkanov jedného, druhého a či tretieho režimu, on dôstojne kráčal aj k  finálnemu štvrťstoročnému „drotárskemu“ dejstvu v Hermanovciach.

DROTÁR HRDZAVÝCH DUŠÍ

Meno profesora Štefana Hlaváča, človeka výnimočných kvalít, nie je slovenskej verejnosti príliš známe, hoci bol viac ako kňazom a profesorom. Koho sa dotkol, koho oslovil, v tom zanechal stopu. Oddane sýtil ducha lačných duší, hoci on sám pociťoval nelásku, všakovaké obludnosti, zloby i farby nenávisti.Hlaváč nebol farboslepý, a predsa nerozlišoval farbu ľudskej pleti či straníckej legitimácie. Bol príkladným katolíckym duchovným, s úctou a rešpektom k viere inovercov, Slovákom bez nenávisti k inému národu alebo národnosti. Napriek protivenstvám režimov zostával mužom činu, vytrvalým na ceste ľudskosti, ducha a pokory, neuhol humánnemu presvedčeniu. Život prebrodil bez kompromisov k mravným a morálnym zásadám. Nezaprel ani neporušil princípy človečenstva, opravdivý zmysel a poslanie svojho kňazstva, ani svoj sociálny a národný pôvod. Preto v mysliach slabých dovysoka čnela jeho ľudskosť, zmysluplné kňazstvo i konanie – jeho každodenná ľudomilnosť. Preto trpel násilím mocných. Skutkami dokazoval, že lepší, pokojnejší, šťastnejší a plnší život nezaručuje nijaký hospodársky a politický systém, nijaký trhový mechanizmus, ani najmúdrejšia veda či dokonalá technika – ak nie sú nasýtené morálnou a duchovnou sférou a ľudskými skutkami.

Okrem oltárnych bratov, jeho študentov, farníkov, priateľov i zachránených ľudí, do myslí ktorých sa natrvalo zapísal, ostatná verejnosť o Hlaváčovi získavala informácie až po jeho odchode na večnosť. Prvý sa pričinil páter Anton Hlinka vydaním Hlaváčových pamätí Po priamych cestách. Najdôležitejšie udalosti z finálneho 25-ročného pôsobenia Hlaváča medzi farníkmi v Hermanovciach potom zverejnil jeho žiak Štefan Halás v knižke Profesor Hlaváč. Známejším sa stal prostredníctvom podujatí, ktorých vyvrcholením bolo založenie spolku Rodina profesora Hlaváča – spolku so stovkami členov a podporovateľov zo Šariša a Zemplína. Medzi členmi nechýbajú „jeho“ Hermanovčania. Obec mu udelila čestné občianstvo, v staručkej časti objektu hermanovskej fary zriadili dôstojnú pamätnú izbu ich pána profesora. Veď tam v „zapadákove“ – ako Hlaváč sám hovorieval – drôtoval hrdzavé duše, tam, kde ho privítala rozpadávajúca sa fara s kopou hnoja na dvore a potokom hnojovice predo dvermi, a pravdaže chátrajúci kostol a cintorín...

Na terajšom Slovensku Hlaváčovo meno pripomínajú dve-tri ulice, pamätné tabule i bronzový pomník. Ostatnými spomienkami sa stali zozbierané písomné svedectvá jeho študentov, zachránených a spoluväzňov, ale i spomenutá divadelná dráma Drotár zhrdzavených duší.

PRÍBEH OSTATNÝ...

Stretnem sa s nimi, s Hermanovčami? Aké budú ich zdrôtované duše po rokoch od Hlaváčovej smrti? Prechádzam sa zvedavo hore-dole po ich úhľadnej dedine s vykosenými priekopami pri ceste, dvíham oči do uprataných dvorov predo mnou. Oni vykračujú oproti mne do všednej každodennosti. Hľa, sú prívetiví, zhovorčiví ku mne, cudzincovi. Prihovárajú sa pozdravením a púšťajú sa do reči zvedavej, opytujúcej sa i žičlivej k prišelcovi. Necítim, že by ich nedajbože nakazili celebrity televíznych obrazoviek. Vidím, Hermanovčania majú svoje starosti, a hlavne hrdosť. Ani tunajší krčmár nepolitizuje. Kým prišelcovi čapuje „desinu“, len sa pýta: „Skadze idzece?“ Opačujem ho nahrávkou: „Od Trenčína, z drotárskeho kraja...“ – „Ta vy znace i Hlavača, našeho pana profesora!?“ Nuž áno, kývnem. Keď som sa prezradil, že od Váhu, z Opatovej, odkiaľ prišli medzi nich naši divadelníci s Drotárom, nalial mi vodku grátis. A kým som sfúkol pivnú penu, už vyháňal manželku z prázdnej krčmy, nech zabehne pre vstupenky. „Netreba, pani krčmárka, vstupné bude dobrovoľné... Potom po šarišsky spevavo ma ku kostolu šikuje starena: „Tam oni ležia, náš pán profesor,“ ukáže mi prstom na kríž s mramorom. „Pri kostole, tak oni pán profesor chceli.“

Starena sa žehná, namiesto Otčenáša odvíja predo mnou film o jej pánovi profesorovi, ktorému úrady vraj ani po smrti pokoj nedožičili. Hovorí, že vytriasačky pre zakázanú účasť na pohrebe mali vtedy všetci. Ba aj v škole uzamknuté deti, v ktorej najviac za Hlaváčom nariekali cigánčatá.

„Nášho veliteľa dobrovoľných hasičov degradovali a  hasičom chceli vziať rovnošaty za to, že profesora pochovali,“ spomína na podrobnosti Valent Šiška. „Oni, náš pán profesor Hlaváč, chceli len obyčajný drevený kríž, ale po pár rokoch sme ich neposlúchli. Mrzel nás taký, nuž pridali sme aj náhrobnú dosku,“ onikajú v spomienkach.  A potom v podvečer, v deň ich Drotára zhrdzavených duší, ktorého im do blízkych  Jarovníc na javisko doniesli Považania, dvakrát sa obrátil autobus s Hermanovčanmi. Po divadelnom predstavení vďačné spomienky rozlievali ešte raz. S hosťami od Trenčína ich zasa raz drôtoval Hlaváč. Zanechal im tu v Šariši i tam na Považí úrodné brázdy života „zdrôtovaných“ ľudí. Človečinu voňavú ako kus teplého chleba.

xxx

 

...nestačí snímať klobúk z hlavy,

preto je taký ošúchaný

pre pozdravy zo všetkých strán.

Ten klobúk, a nie jeho pán.

Gorazd Zvonický, Taký bol Hlaváč