KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Priznám sa, že keď sa krátko po ohlásení predčasných volieb začala masívne objavovať kampaň akéhosi hnutia 99 %, spozornel som. Toto hnutie je vo svete známe ako spontánne hnutie proti extrémnej príjmovej polarizácii. U nás, ako sa neskôr zistilo, za touto kampaňou nestál nikto iný ako ekonomicky veľmi silná skupina napojená na obchodníka so zbraňami Ivana Weissa. Práve toho, ktorý minulý rok stál za tzv. novou SDĽ.
Ponuka na vstup do politiky od obchodníka so zbraňami Ivana Weissa pre mierového aktivistu Eda Chmelára navonok nedávala zmysel. Toto jeho rozhodnutie bolo o to prekvapujúcejšie, že s podobnou ponukou za ním prišli aj v roku 2010 ľudia z pozadia kampane SDĽ (Martin Urmanič, bývalý šéf mládežníckej organizácie SDKÚ a Martin Lengyel, bývalý hovorca SDKÚ, potom hovorca premiéra Dzurindu, generálny riaditeľ a zakladateľ televízie Ta3 a nakoniec poradca Viktora Juščenka pri Oranžovej revolúcii). Veru zaujímavá zostava. Niet pochýbmpstí o tom, že týmto kovaným pravičiarom nikdy nešlo o nič iné len o „dobro a prosperitu ľavice“. Vtedy Chmelár logicky nezradil svoje (ľavicové) presvedčenie a nestal sa nástrojom síl, ktorým nikdy nešlo o nič iné než o oslabenie ľavice.
Ako vieme, vtedy ich marketingovo nafúknutá (prázdna) bublina spľasla. Kampaň SDĽ bola o ničom, neprinášala nijaké riešenia, len demagogické frázy a nevyberavé útoky na lídra ľavice Smer. Navyše strana nemala dôveryhodnú osobnosť (o Marekovi Blahovi nikto nikdy v ľavicových kruhoch nepočul), ktorá by prezentovala jej program, a aj jediná tlačovka, ktorú strana zorganizovala, bola viac než rozpačitá. Napriek tomu sa nakoniec ukázalo, že peniaze na kampaň neboli naprázdno vyhodené. Vtedajší zisk SDĽ 2,4 % znamenal oslabenie Smeru o štyri poslanecké mandáty. Práve tie chýbali Smeru na zablokovanie pravicovej väčšiny. Z tohto pohľadu táto „megainvestícia“ bola efektívna a úspešná. Dala pravici do rúk (vtedy si mysleli, že na štyri roky) štát a v kontexte tejto skutočnosti sú náklady na kampaň SDĽ zanedbateľná položka. Dnes je však situácia iná. Svet sa posunul a hnutie Wall Street Occupation sa spontánne rozšírilo takmer v celom západnom svete. Vznikla celosvetová revolta proti extrémnej príjmovej polarizácii, vláde jedného percenta najbohatších voči ostatným 99 % a proti vláde finančníkov z Wall Street. Problém je v tom, že dnes na Slovensku myšlienky tohto hnutia uchopila skupina extrémne nedôveryhodných ľudí z pozadia zbrojárskej loby. Nebezpečenstvo ich stratégie spočívalo v tom, že sa im na istý čas podarilo zverbovať reálnych a uveriteľných lídrov. Edo Chmelár a Juraj Mesík sú ľudia, ktorí mohli presvedčiť, že tento projekt je úprimne myslený. Vždy som bol presvedčený o opaku. Skutočne si títo občianski aktivisti nekládli otázky, prečo ich sponzori tohto projektu oslovili ? Naozaj si mysleli, že je reálne, aby strana, ktorá vznikla tri mesiace pred voľbami, mala šancu aj reálne uspieť? Skutočne im neprekážalo extrémne problematické pozadie takejto strany?
Osobne som nepodozrieval Eda Chmelára z toho, že ak by sa strana dostala do parlamentu, radikálne by zmenil svoje názory a podporoval by veci, proti ktorým ako občiansky aktivista bojoval. Na to vždy bol a je neriadená strela. Svojím počínaním však mohol zásadným spôsobom ovplyvniť výsledky volieb v neprospech ľavicových síl. Ich vstup na kandidátku spôsobil veľkú vlnu odporu v kruhoch, v ktorých sa pohybujú, a sami si uvedomili, že snaha „preináčiť“ svojich sponzorov je naivná, preto nakoniec z kandidátky odstúpili. Vďaka tomu sa nebude opakovať scenár z volieb v roku 2010, ba dokonca ani scenár z USA vo voľbách z roku 2000. Treba pripomenúť, že keď v roku 2000 vyhral voľby George W. Bush jr. nad úradujúcim viceprezidentom Al Gorom, bolo to v značnej miere aj preto, že za stranu zelených v USA kandidoval charizmatický zelený aktivista Ralph Nader. Ten rozdelil antibushovské hlasy a v konečnom dôsledku prispel k víťazstvu George W. Busha. Edo Chmelár a Juraj Mesík mali v slovenských pomeroch plniť tú istú úlohu. Som veľmi rád , že boli dosť inteligentní, aby si to uvedomili. Aj preto je šanca , že 99 % podvod v slovenskej politike nevyjde ani zďaleka tak, ako si to jeho osnovatelia pripravili.