AKO BOLO, ČO BOLO
Žijeme v čase totálneho odcudzenia. Meradlom hodnôt sú peniaze a pravdou sa najviac oháňa ten, kto najrafinovanejšie klame. Profesor Michal Valent, ktorý v kruhu priateľov oslávil osemdesiatpäťročné jubileum, je protipólom tohto módneho trendu. Nikdy nepodľahol kultu zlatého teľaťa. V živote hľadal vzdelanosť, vznešenosť, krásu a lásku. Pre tieto ideály spájal ľudí.
Ako to robil? Jednoducho. Uvediem príklad.Raz zavítal k výtvarníkovi Mariánovi Polonskému s tým, že v Poprade bude bienále profesora Michala Šeligu. Presvedčivo mu vykreslil prednostu Pôrodnícko-gynekologickej kliniky LF, ktorý svojím pôsobením dosiahol pokrok v riešení problematiky mimomaternicového tehotenstva či ženských onkologických chorôb, pri ktorých sa zasadzoval za ich včasné diagnostikovanie. O Šeligovi sa dlho nehovorilo, lebo bol v roku 1939 rektorom Slovenskej univerzity.
Marián Polonský sám nevie, ako sa ponúkol, že urobí pamätnú medailu. Michal Valent mu priniesol Šeligovu fotografiu v rektorskom klobúku a stalo sa. Keď nastal okamih pravdy, pozvali do ateliéru, len tak mimochodom, dcéru profesora Šeligu, primárku z račianskej pôrodnice Alžbetu Lojkovú. Nič netušiac si pozerala umelecké diela a odrazu prekvapene zhíkla: „Jej, môj otecko!“
Plaketu odniesli do mincovne, odkiaľ vzápätí autorovi zavolal profesor Valent: „Majstre, zle sa stalo, namiesto Spišská Teplica, kde sa pán profesor narodil, sme uviedli Liptovská Teplička.“
„To nič,“ usiloval sa ho utešiť Marián Polonský. „Ja to prerobím, ale čo mincovňa?“ Napokon to profesor, ktorý v ťažkých situáciách prízvukuje: „Keď nemôže byť pravda, nech je aspoň sranda,“ u priateľov v mincovni vybavil a na bienále v Poprade mohli odovzdať Medailu Michala Šeligu, ktorá súčasným gynekológom pripomenula, že aj v tomto odbore sme mali v minulosti veľké osobnosti. Navyše, z tých niekoľkých chybne vyrazených kusov sa stala cenná zberateľská rarita...
Profesor Michal Valent získal doktorát biologických vied a profesúru v odbore lekárskej parazitológie. Viedol Parazitologický ústav Lekárskej fakulty. Roky šéfredaktoroval časopisu Praktická gynekológia. Bol spoluzakladateľom Slovenskej sexuologickej spoločnosti. Je členom Ústrednej rady Akadémie vzdelávania. Dodnes organizuje schôdze lekárskych seniorov Sapientia clubu a neúnavne rozširuje okruh svojich priateľov z umeleckých kruhov, vďaka čomu sa pacienti na nemocničných chodbách stretali s výstavkami obrazov Vincenta Hložníka, Igora Rumanského, Albína Brunovského či Jána Želibského. Dvakrát ročne organizuje stretnutia milovníkov poézie Milana Rúfusa, ktoré sa konajú v Múzeu Jána Cikkera v Bratislave.
Michal Valent, rodák z Lutily, urobil veľkú kariéru, ale aj v Bratislave ostal rodnému kraju verný. Spolu s primárom Jánom Kolárom zaviedol v Žiari nad Hronom Deň primára Jána Straku, ktorý je venovaný starostlivosti o matku a dieťa. V Žiari inicioval založenie galérie lekára a insitného maliara Jula Považana. Tu sa pričinil o premenovanie školy na Gymnázium Milana Rúfusa. Ani to nestačilo, ešte aj v Čadci pomohol pri založení úspešných Hálkových lekárskych dní.
Tu je namieste otázka: Ako to všetko mohol stihnúť? Odpoveď je jednoduchá: so srdcom, s priateľmi, s prajným úsmevom a s prívalom vtipov. Michalovu letoru som sa pokúsil vystihnúť v pár veršíkoch, ktoré na milej slávnosti predniesol Jožo Šimonovič...
„Kým iní oheň chrlili/ Ty rozprával si vtipy/ Kým iní otravovali/ Radil si, radšej vypi/ Nechcel si, aby špitály/ Stali sa domami hrôzy/ Rozrehotal si pacientky/ Že padali ti z kozy/ Vždy rozdávaš nám úsmevy/ Na to máš od Boha talent/ Nuž zabávaj nás sto rokov/ Priateľ môj, Miško Valent.”
Peter VALO