KOMENTÁR
Naša stará a nová pravica
Roman MICHELKO
Minimálne od volieb 2012 je top témou slovenských politológov kríza našej pravice. A skutočne – výprask, ktorý dostali naše pravicové strany, bol síce úplne zaslúžený, ale vo svojej masívnosti predsa len nečakaný. Nakoniec, niet sa čomu čudovať. Postupom času sa na pravom spektre zacementoval istý typ politikov, ktorí si z politiky urobili živnosť, dokonale ovládli stranícke štruktúry, čím si „doživotne“ vyárendovali svoje bezpečné a pohodlné prežitie na politickom výslní.
Klasickým príkladom, kam takáto politika vedie, je situácia v KDH. Dnešné KDH je hermeticky uzatvorená strana s nudnými politikmi a krajne neinvenčným programom. Pamätám si, keď Figeľ striedal Hrušovského na poste predsedu, médiá len sucho konštatovali, že jedného nudného predsedu vystriedal druhý. Ak si ešte pred pár rokmi niekto myslel, že Lipšic, Procházka, Marcinčin či (Jana) Žitňanská sú predzvesťou novej éry v KDH, dnes je nad slnko jasnejšie, že boli len náhlou anomáliou, a nie budúcnosťou strany. Dnes je naopak jasné, že skutočnou tvárou KDH sú a ešte dlho budú figúrky ako Brocka (služobne najstarší poslanec NR SR), Abrhan, Muránsky, Přidal a v najlepšom prípade Hrušovský. Od tejto strany skutočne nič zaujímavé nemožno očakávať. Naopak, čo očakávať možno, je už dvadsať rokov v podstate konštantný volebný výsledok. Celkom iste sa však KDH počas tejto generácie nestane alternatívou k Smeru.
Podobná je situácia aj v SDKÚ. Po absolútnom volebnom debakli sa jej zakladateľ Dzurinda a jeho súpútnik Mikloš ocitli v politickej „klinickej smrti“. Garnitúra, ktorá ich nahradila – Frešo, Novotný, Štefanec či Fedor – sú v najlepšom prípade politici regionálneho formátu. Akýsi chabý pokus dua (Lucia) Žitňanská – Beblavý projektom Tvoríme Slovensko resuscitovať svoju stranu vyznel ako nepodarená karikatúra.
No a potom tu ešte máme SaS, stranu jedného nevypočitateľného egomaniaka Sulíka, ktorému kontruje paranoik Galko. Čaro tejto pôvodne protestnej strany dávno vyprchalo a v súčasnosti ju jej predseda bezpečne kormidluje do mimoparlamentných vôd. V tejto zúfalej mizérii sú potom médiá a dezorientovaní pravicoví voliči ochotní naslúchať aj falošným prorokom.
Jedným z nich je bez pochýb aj Lipšic a jeho Nová väčšina. Jeho projekt má však už na samom začiatku viacero úskalí. Predovšetkým, už samotným názvom si koleduje o problémy. Je viac než sebastredné vyhlasovať o sebe, že sa stanem väčšinou, a to dokonca novou. Ukazuje sa totiž, že najväčším problémom novej pravice je jej hodnotová, ako aj programová nekonzistentnosť, čo sa prejavilo umelou fúziou konzervatívnej Novej väčšiny a Liberálnej dohody. Ďalším problémom novej pravice sú nezvládnuté egá jej protagonistov. Nová pravica je v snahe udržať sa v politike rovnako „principiálna“ ako tá stará. Čo je však ešte horšie, na rozdiel od ľavice pravica nedisponuje skutočným prirodzeným lídrom. Naopak, koncentrácia osôb, ktorých ambície sú podstatne vyššie než ich schopnosti, presahuje únosnú mieru. V úsilí za každú cenu zaujať potom nová pravica súka jeden väčší populizmus ako druhý. Rôzne koncepty priamej demokracie (napríklad voľba sudcov či prokurátorov) sú veci, ktoré narážajú na ústavnú väčšinu, sú typicky nepravicové a v krátkom časovom období nerealizovateľné. To však neprekáža, podstatné je byť stále v mediálnom obehu a hovoriť čokoľvek (hoci aj úplnú hlúposť), len nech sa tým odlíšim od svojich staropravicových rivalov.
Napriek tomu je boj medzi starou a novou pravicou na spadnutie a de facto sa dá stotožniť s bojom o druhé miesto v prezidentských voľbách, ktoré nás čakajú o rok. Práve tie majú ukázať, kto z pelotónu možno aj desiatky pravicových kandidátov, možno s mikroskopickým rozdielom prekĺzne do druhého kola, v ktorom potom vyzbiera všetky protestné hlasy. Ten sa potom bude pasovať za záchrancu a novú nádej slovenskej pravice. Otázne je len, či to bude predstaviteľ starej (Hrušovský), novej (Procházka) či dezorientovanej (Čarnogurský) pravice.