POZNÁMKA
Neprofesionalita v médiách
Eva ZELANAYOVÁ
V deň, keď uplynulo deväťdesiatpäť rokov od tragickej smrti generála Štefánika, sa na televíznych obrazovkách objavila téma Hedviga Malinová (TA3) a európske fondy (RTVS). Na Ukrajine, v susednej krajine, kde hrozí vojnový konflikt, RTVS nemá svojho spravodajcu. Nemá ho ani v Sýrii. Využíva českých novinárov, takže sme pomaly tam, kde sme boli pred rokom 1993. Slovenská verejnoprávna televízia naštartovala spiatočku.
Na svätorečenie dvoch pápežov síce televízia do Ríma vyslala vlastného redaktora, ale do ankety vybral opäť pútnikov z Českej republiky, hoci za svätých boli vyhlásení Poliak a Talian. Spravodajstvo verejnoprávnej televízie sa zo dňa na deň viac podobá bulvárnym televíziám. Ak teda spoločnosť po roku 1989 očakávala, že časom sa bude televízia profesionalizovať, stal sa opak. Od dramaturgie až po konečnú realizáciu je to z roka na rok horšie. Neobjektívne spravodajstvo, nekvalitná publicistika, obmedzený výber tém, protagonistov, nízka úroveň spracovania príspevkov... Azda už niet odvetvia, kde by neprebehla reforma, iba v médiách nie a nie. Ku kritizovanému formátu Štefana Hríba pribudol ďalší podobný Michala Havrana. Oslovujú nepatrnú časť obyvateľstva, no v médiách dostávajú priestor, akoby boli hovorcami piatich miliónov. Médiá sa vzďaľujú ľuďom, nerešpektujú ich názory, stávajú sa iba propagandistickým nástrojom záujmových skupín.
Vlani sme si pripomenuli 1 150. výročie od príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie. Čo slovenská televízia pripravila k tomuto výročiu? Nič vlastné. Odvysielala český dokument s českou optikou. Televízne štáby sa ani len neunúvali ísť na akcie súvisiace s našimi národnými dejinami. Rok 2014 vyhlásila cirkev za Rok Sedembolestnej Panny Márie. Nielenže ide o patrónku Slovenska, ona má aj svoje historické pozadie. Verejnoprávna televízia zasa nič. O osobnostiach slovenského národa celé generácie takmer nič nevedia. Zámerne boli vysúvané z našich dejín, veď Slováci nemali mať nijaké. A skôr než sme sa na Slovensku pustili do objavovania vlastných dejín, ukrižovali sme ich v publikácii o mýtoch.
Pravda a Sme, dva denníky, ktoré sa tvária ako mienkotvorné, možno jednoducho označiť ako neomarxistické a neoliberálne. Sú to ideológie, ktoré dnes ovládajú Slovensko. Preto neprekvapuje, že v Pravde odznie nenávistný komentár voči Matici slovenskej. Autor sa presvedčivo predstavuje ako pohrobok neomarxistickej historiografie so zmyslom pre účelové narábanie s terminológiou. Ak by hľadal ľudí, ktorí vymenili proletársky internacionalizmus za čosi trendové, čím nacionalizmus na Slovensku iste nie je, určite by ich našiel medzi televíziou vyhľadávanými komentátormi. Napríklad Leškom či Chmelárom. Autor sa s veľkým apetítom pasuje do úlohy cenzora, akoby si ani nevšimol, že už vyše dvadsať rokov je v tomto štáte z ústavy zakázaná! Nielen verejnoprávna televízia zaradila spiatočku...