Mesto zelene a krásnych žien
Banja Luka je druhým najväčším mestom Bosny a Hercegoviny a hlavným mestom Republiky srbskej. Je to administratívne, politické, hospodárske a kultúrne centrum so štvrť milióna obyvateľmi. Pre množstvo parkov a alejí, ktoré sa v ňom nachádzajú, je Banja Luka nazývaná mestom zelene a pre povestnú krásu Banjalučaniek aj mestom krásnych žien.
Prvá písomná zmienka o Banja Luke pochádza z listiny uhorského kráľa Vladislava II. Jagelonského zo 6. februára 1494. O pôvode názvu Banja Luka existuje niekoľko teórií. Slovo Banja (kúpele) môže súvisieť s bohatstvom minerálnych vôd v okolí mesta, ale môže ísť aj o privlastňovacie prídavné meno odvodené od slova bán, označujúce titul pre vladára, knieža či vojvodu. Slovo Luka môže označovať lúku, pole, rovinu či prístav (na rieke Vrbas).
BOHATÉ DEJINY
Mesto má bohatú históriu. Osídlenie lokality je dokázané od paleolitu, za čias antiky tu bola aj rímska osada, od siedmeho storočia po Kristovi osídlili Banja Luku Slovania a v období rokov 1528 – 1878 bola pod nadvládou Turkov, ktorí tu mali vojenskú základňu. Po roku 1878 v období rakúsko-uhorskej monarchie zažila Banja Luka modernizáciu a dostala vzhľad európskeho mesta. Od roku 1918 bola súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (od roku 1929 Juhoslávie). Počas druhej svetovej vojny bola s celou Bosnou a Hercegovinou pripojená do Nezávislého štátu Chorvátsko a po oslobodení 22. apríla 1945 bola znovu súčasťou Juhoslávie. Počas ťažkého obdobia bosnianskej vojny v rokoch 1992 – 1995 z mesta utiekla, či bola vyhnaná väčšina chorvátskeho a moslimského (bosniackeho) obyvateľstva. V súčasnosti mesto zažíva mierny rozvoj a ekonomický rast spojený s investíciami zo zahraničia, sprevádzaný zvýšenou stavebnou činnosťou.
CESTA NA JUH
Do Banja Luky sa zo Slovenska možno dostať niekoľkými spôsobmi. Ak nepôjdete autom, najlepšie bude ísť autobusom cez Bratislavu z Viedne alebo vlakom z Košíc cez Budapešť do Záhrebu, alebo dlhšou trasou do Belehradu a následne autobusovým spojom. Vzhľadom na dobrý stav cestnej siete v Chorvátsku a v poslednom čase veľkú výstavbu diaľnic v Republike srbskej je tento spôsob dopravy pomerne rýchly a bezproblémový.
Prvý dojem z autobusovej stanice v Banja Luke je vyslovene deprimujúci, stanica pôsobí zanedbane. Človek by nepovedal, že odtiaľto prúdia autobusy na medzinárodných linkách do Nemecka a ďalších západných štátov. Skúsenejší cestovateľ po Balkáne sa však nenechá odradiť. Ani tým, že stanica je na periférii mesta. V jednom z dvoch okienok staničnej haly (skôr staničnej miestnosti) som si zarezervoval spiatočný lístok a zamenil peniaze za konvertibilné marky (BAM). Týmto platidlom sa platí na území celej Bosny a Hercegoviny. Jedno euro má hodnotu približne dve BAM.
KRÁSAVICA NA VRBASE
Mestskou hromadnou dopravou smerujem do centra k administratívnemu centru vlády Republiky srbskej – novej dominante mesta. Tvorí ho komplex niekoľkých moderných budov s celkovou rozlohou štyridsaťdeväťtisíc štvorcových metrov, pričom najvyššia z nich má sedemnásť poschodí – je dominantou v meste. V rámci komplexu sú štyri fontány, pri ktorých si môže okoloidúci návštevník posedieť a odpočinúť pri príjemných melódiách, ozývajúcich sa z reproduktorov. Výstavba administratívneho centra trvala dva roky a do užívania ju odovzdali v roku 2007. Je symbolom úspechu prezidenta Milorada Dodika, ktorý dodal rozvoju republiky novú dynamiku. Centrum nie je veľké, takže kdekoľvek sa dá dostať pešo. Po pár minútach chôdze míňam katolícky Kostol sv. Bonaventúru, postavený v roku 1973 na mieste starej katedrály z roku 1887. V tomto kostole sa zastavil Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy Banja Luky v roku 2003. Hlavnou tepnou centra mesta je široká Ulica kráľa Petra Karadjordjevića. Na túto ulicu sa napája najvýznamnejšia časť centra – Námestie srbských vladárov, ktorému dominuje Chrám Krista Spasiteľa. Jeho výstavba sa začala v roku 1993 a trvala jedenásť rokov. Symbolizuje návrat Srbov k svojim pravoslávnym duchovným a civilizačným koreňom po páde komunistického režimu. Kupoly chrámu pozlátili tak, ako je to typické pre ruskú sakrálnu architektúru. Minulosť chrámu však siaha hlbšie do histórie, na jeho mieste sa totiž nachádzal pôvodný Chrám Svätej Trojice, vysvätený v roku 1939, ktorý poškodilo nemecké bombardovanie v apríli 1941. Skazu chrámu dokonali ustašovci, ktorí poškodený objekt v rámci svojho protisrbského ťaženia nechali zlikvidovať. Komunisti chrám neobnovili a namiesto neho umiestnili do centra námestia pamätník osloboditeľom mesta od fašizmu, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov presunuli na iné miesto.
RUSI SÚ VÍTANÍ
Na Námestí srbských vladárov sa ešte nachádza Bánsky dvor a Bánsky palác z roku 1931, v ktorých sídlil za prvej Juhoslávie bán Vrbaskej bánoviny (na bánoviny, vyššie administratívne celky, bola Juhoslávia rozdelená v roku 1929). V súčasnosti slúži budova Bánskeho dvora kultúrnym cieľom a v Bánskom paláci sídli administrácia mesta. Obe budovy dal vystavať prvý bán Vrbaskej bánoviny Svetislav Tisa Milosavljević, ktorý sa zaslúžil o rozvoj a dobudovanie mesta. Na lavičke pod jeho zvečnenou podobou z kameňa som si chvíľu oddýchol, aby som mohol v stupňujúcej sa páľave pokračovať v prehliadke. Pár obrázkov sídla prezidenta Republiky srbskej, ktoré uzatvára námestie, a pokračujem ďalej ulicou Gospodskou. Tú považujú za srdce Banja Luky. Je to ulička v neorenesančnom štýle s rôznymi obchodíkmi. Tadiaľ som sa dostal na Námestie Krajiny, ktorému dominuje obchodný dom Boska, vybudovaný na mieste epicentra zemetrasenia, ktoré postihlo Banja Luku v roku 1969. Za obchodným domom je tržnica.
Dávam sa do rozhovoru s jedným trhovcom, asi štyridsiatnikom. Myslel si, že som „z bratskej Rusie“ (Rusov tu majú radi), ale keď sa dozvedel, že som z „bratskej Slovačky“ (ako sa po srbsky povie Slovensko) z Košíc, bol ešte radšej. Košice totiž poznal, bol tam v rámci nejakého športového turnaja. Spomenul, že za Košice hrali srbskí futbalisti, a pýtal sa ma, čo je u nás nové. Porovnávali sme ekonomickú situáciu a dokonca ma zahanbil, lebo vedel o automobilkách na Slovensku viac ako ja. Kúpil som od neho tričko a srdečne sme sa rozlúčili.
DYCH ANTIKY
Vykročil som ku „Kastelu“, starej pevnosti so základmi z rímskej doby, rozloženej popri Vrbase. Pevnosť pôsobila mierne spustnutým, neudržiavaným dojmom. Treba však priznať, že nebola úplne ponechaná napospas, keďže tu práve prebiehali renovačné práce.
Z Kastelu je výhľad na nádhernú zelenú vodu rieky Vrbas. Ťažko uveriť, že táto rieka napáchala toľko škody uprostred mája tohto roku v ničivých záplavách, ktoré postihli aj Banja Luku. Cestou späť do centra ma zlákala ponuka kníhkupectva. Knižný trh je zásobený zo Srbska, ale majú tu aj vlastnú vydavateľskú činnosť. Zaujímali ma historiografické a aktuálne politologické práce, najmä analýzy Emila Vlajkiho, od neho však akurát nemali, čo som hľadal, tak som si kúpil Pravdu o Republike srbskej od Miroslava Lazanského...
Vracal som sa druhou stranou Ulice kráľa Petra Karadjordjevića popri mestskom parku, ktorému dominovala socha bosnianskosrbského literárneho velikána Petra Kočića. Pristavil som sa pri nenápadnom pamätníku Život, ktorý pripomína dvanásť vyhasnutých životov novorodencov banjaluckej pôrodnice z mája/júna 1992, ktorým pre blokádu mesta nemohli dodať kyslík nevyhnutne potrebný do inkubátorov. Tento pamätník je mementom hrôz vojny, ktorá vždy najviac ublíži najmenším a bezbranným.
Zvláštny paradox života – napriek všetkému, čo sa udialo, život ide ďalej akoby nič, ani nie päťdesiat metrov od smutného pietneho miesta na Námestí srbských hrdinov, pred Galériou súčasného umenia sa pravidelne deň čo deň vedú tuhé šachové súboje. Veľké šachovnice sú namaľované priamo na asfalt. Dôchodcovia si takto krátia čas a keďže som tiež šachový nadšenec, trvalo mi hodnú chvíľu, než sa mi podarilo „odlepiť“ z tohto miesta. No škŕkanie v bruchu nakoniec premohlo moju šachovú vášeň, bol najvyšší čas vyhľadať niečo pod zub.
PRAVÉ ČEVAPČIČI
Ak je Banja Luka naozaj niečím známa vo svete, tak sú to chýrne banjalucké čevapčiči (banjalučki ćevap). Na ich prípravu sa používa mladé predné hovädzie mäso a mladé ovčie mäso v pomere 70 : 30. Mäso sa dvakrát pomelie, pridá sa doň soľ a pretlačený cesnak. Masa sa polhodinu mieša tak, aby sa neoddeľovala, a na dve-tri hodiny sa nechá na chladnom mieste odstáť. Potom sa opäť vloží do mlynčeka a špeciálnym nástavcom (podobne ako keď sa u nás robia zabíjačkové klobásy) sa vyformuje do rovnakých valčekov. Špecifickým pre banjalucké čevapčiči je, že sa valčeky mäsa formujú štyri vedľa seba pomocou špeciálneho nástavca.
Pravé čevapčiči sa grilujú na drevenom uhlí, čím získavajú charakteristickú vôňu. Hotové sa podávajú v „lepinji“, v domácej pečenej žemli z tuhšieho cesta. Cesto musí byť ručne vymiesené. Najlepšia je pečená v starej peci na bukové drevo v malej rodinnej pekárni, akých je v Banja Luke požehnane. „Lepinja“ sa pri grilovaní ukladá na čevapčiči, aby nasiakla prebytočný tuk a zároveň tak získala lepšiu chuť.
Ako každý návštevník Banja Luky som samozrejme nemohol odísť bez toho, aby som neochutnal túto špecialitu, ktorú dostať na každom rohu, veď v meste je vyše šesťdesiat rôznych väčších či menších reštaurácií, kde grilujú čevapčiči. Po srbsky majú pre tieto reštaurácie špeciálne názvy: sú to „čevapdžinice alebo „roštiljnice“ (roštilj je po našom gril). Vôňou má zlákala roštiljnica na Gospodskej ulici. K čevapčiči v lepinji som si objednal ajvar, hustý dip varený z pečených kapií, baklažánu, paradajok, cesnaku a byliniek, a miešaný šalát a platil som 9,40 BAM, teda niečo menej ako päť eur. K tomuto menu je dobré niečo zapiť, odporúčam banjalucké pivo Nektar alebo výbornú „rakiju lozovaču“, hroznový destilát – vínovicu, čo približne vyjde na jedno euro. Dobrým zvykom na Balkáne je, že ku rakiji automaticky priložia pohár vody zadarmo a bez požiadania.
ČAS NA SUVENÍRY
Po sýtom neskorom obede (resp. večeri) mi zvýšil ešte nejaký čas do odchodu. Lenivo som sa pomotal po obchodoch, pričom som narazil na zaujímavú predajňu srbskej pravoslávnej cirkvi s náboženským tovarom. Ako je tu zvykom, takéto obchody sú zároveň predajňami predmetov, suvenírov a literatúry v národnom duchu. Možno tu kúpiť knihy o Ratkovi Mladićovi, darčekové balenie rakije, súčasti ľudového kroja, srbské zástavy, symboly, kokardy, odznaky a znaky či tradičné čiapky „šajkače“ , čo je lodička, pôvodne vojenská čiapka, ktorá v srbskom prostredí, kde nikdy nebolo núdzu o vojnové konflikty, zľudovela natoľko, že sa stala súčasťou ľudového kroja. V pláne som mal ešte návštevu Múzea Republiky srbskej, ale od toho som nakoniec upustil, veď nech mi niečo ostane aj na budúcu návštevu.
Banja Luka na mňa urobila celkom dobrý dojem a určite sa sem znovu rád vrátim.
Do videnia, Banja Luka!
Martin JARINKOVIČ – Foto: archív autora