Zvrchovanosť je ustavičný proces
Deň prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky si pripomíname ako deň, keď sme sa stali svojstojným národom. Druhý polrok posledného roku spoločného štátu Čechov a Slovákov zaznamenal formálne štátoprávne kroky, ktoré viedli k vzniku Slovenskej republiky ako skutočne plnoprávneho subjektu medzinárodného práva.
Bezprostrednou a predchádzajúcou podmienkou nasledujúcich aktov boli výsledky parlamentných volieb v lete 1992 a potom nasledovali 17. júl ‒ vyhlásenie slovenskej zvrchovanosti, 1. september ‒ prijatie Ústavy SR, 25. november ‒ Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky, 1. január 1993 ‒ vznik SR, a konečne všeobecné medzinárodnoprávne potvrdenie slovenskej zvrchovanosti: 19. január 1993 ‒ vstup do OSN.
Za podstatu deklarácie považujem slová: vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života.To znamená, že zvrchovanosť sa nenaplnila a neuzavrela 1. januára 1993 ‒ dňom vzniku nezávislej a suverénnej Slovenskej republiky. Zvrchovanosť je neustály proces utvárania spôsobu a formy národného života. Hlavná zodpovednosť za „implementáciu“ zvrchovanosti je na pleciach ústavných orgánov ‒ prezidenta, vlády, zákonodarného zboru, ale aj verejnej správy a súdnej moci, ale je to aj vec verejná – res publica – všetkých občanov Slovenskej republiky. Preto 17. júl si pripomíname aj ako deň posudzovania a hodnotenia dosiahnutých cieľov slovenskej kvality sebaurčenia a každodennej úrovne slovenského života.
■ NEPOMPÉZNE ‒ KRITICKY
Deň zvrchovanosti preto nechápme len ako možnosť určitej okázalosti a manifestácie slovenskej národnej myšlienky (pritom ani vatry zvrchovanosti nie sú nám cudzie), ale aj ako deň spomienky na tento čin a jeho činovníkov. A najmä ako príležitosť pripomenúť si, čo sme dosiahli, či na čo sme nedosiahli na ceste slovenskej svojbytnosti, do akej miery nás rešpektuje vonkajšie či vnútorné neslovenské prostredie, ako sme schopní popasovať sa s novými výzvami globalizácie či akéhokoľvek šovinizmu. Zvrchovanosť nie je nacionalizmus!
Výberovo sa pristavím pri niektorých prejavoch zvrchovanosti v každodennom živote. Napríklad život slovenský a v slovenčine. Ako skutočne osobitý prejav slovenskej zvrchovanosti, vlastný len Slovenskej republike, je slovenský jazyk a jeho používanie. Tento prejav slovenskej zvrchovanosti je formalizovaný zákonom o štátnom jazyku. Často a s nadšením zdôrazňujem preambulu tohto zákona. Áno, tak ako má preambulu naša ústava, tak ju má aj zákon o štátnom jazyku. Znie: „Národná rada Slovenskej republiky, vychádzajúc zo skutočnosti, že slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky, uzniesla sa na tomto zákone...“ Tu je odpoveď – prečo je slovenské niečo osobité vo všeobecnom. Prečo nie je jeden štát pre všetkých, prečo má oprávnenie národný štát. Ako štát pre ten konkrétny národ pri rešpektovaní práv všetkých iných národov.
Slovenčina je:
‒ Znakom osobitosti slovenského národa
‒ Najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva
‒ Výrazom suverenity Slovenskej republiky
‒ Všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území SR.
Preto uzákonenie slovenčiny neslúži k šikanovaniu neslovákov, práve naopak jej prikázané používanie na území SR zabezpečuje všeobecné porozumenie a fungovanie štátu. Ak sa nebude používať slovenčina ako štátny jazyk, načo je zvrchovaná SR?
■ SLOVENČINA V PRAXI
Ako to vyzerá so slovenčinou v každodennej praxi? Teraz nemyslím na nedostatky rozlišovania a najmä písania tvrdého a mäkkého i, tzv. počítačové diskusie sa priam červenejú. Teraz nehovorím o tvrdosti plnej výslovnosti: de, te, ne, le i di, ti, ni, li. Ich mäkkosť ako skutočná slovenská osobitosť kape ako lanský „sňah“. Upozorňujem na dva vypuklé jazykové hlavolamy, ktoré vôbec nie sú hlavolamy.
Po prvé: Používanie správneho gramatického rodu a príslušných koncoviek je v slovenčine prirodzená a správna vec, aspoň by mala byť. Áno, ide o naše devy a ženy, ale i staré mamy, ale najmä o cudzie. Už sa často opakujem so svojím tvrdením: čo je zlé na jazyku, v ktorom na prvý pohľad či počutie rozoznáte ženu od muža? Prečo by sme mali rešpektovať také nedokonalé jazyky, ktoré majú často jeden rod pre všetkých. Všimnite si vysielanie verejnoprávnej slovenskej televízie a v slovenčine. Dokonca aj hluchý divák neverí vlastným očiam, aj v titulkoch sú to mužatky.
Po druhé: Prepis mien a názvov. Začnem históriou. Tá naša slovenská má jednu zvláštnosť. Dlho sa písala inými jazykmi. Stáročia latinsky, asi storočie maďarsky a pomaly sa píše sto rokov slovensky bez pravidiel. Niežeby sme pravidlá nemali, my ich nerešpektujeme. Za vyrovnaného Uhorska sa všetko maďarčilo, aj matriky. Preto je samozrejmé, že naše mená sa písali maďarsky. A preto je samozrejmá jazyková úprava: Písanie osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín. Akí sú to vedci historici, ktorí to nerešpektujú? Takýto prístup je pochybný tak isto, ako keby technik nerešpektoval sústavu SI, to by padali domy, mosty, vybuchovali stroje. Ale aj my máme masielko na hlave. Napríklad písanie odrodilcov a neprajníkov Slovákov (Košút a pod.).
Po dva a polté: Prepisy z iných jazykov. Zase nepoznáme vlastnú slovenskú zvrchovanosť. Všetko prepisujeme anglicky aj v slovenčine. Najvypuklejšie je to pri slovanských jazykoch, najmä tých azbukových a cyrilikových. Pozrite sa na program SND, dokonca je tam napísané Tschaikovskiy. Ale hriechy sa páchajú aj z japončiny (sushi), čínštiny, indických jazykov, (Ashoka), z arabčiny. A to nehovorím o akvaparkoch, velnesoch, snovlendoch a iných typicky slovenských špecialitách.
■ NEZASTUPITEĽNOSŤ MATICE
Matica má svoje nezastupiteľné miesto v prebúdzaní slovenskej pamäti, ale má ho aj každý z nás. Skromne, ale neskromne pripomeniem možnosti z mojej praxe. Nazývam ich slovenské tabuľkovanie a stužkovanie. Príklad. Ľudovít Markušovský, lekár zo slovenskej evanjelickej rodiny, sa stal významným uhorským medikom a činiteľom. Maďari si ho ctia ako Maďara, Jeho meno pripomínajú nemocnice, ceny, busty či tabuľa v mieste úmrtia, ktorá sa stala mojím podnetom pre jeho priblíženie aj slovenskej verejnosti. Ľady nezáujmu sa pohli. Nová tabuľa na Štrbe, príprava možností pomenovania zdravotníckych inštitúcií jeho menom sa rozbehla. Alebo Jozef Viktorín, matičná zakladateľská dvojka. Na Slovensku okrem seredskotrnavského detstva rodáka zo Zavaru krátko pôsobil v Senici, Trstíne, Skalici a pol roka košútovského áreštovania v bratislavskom Župnom dome. Potom žije desiatky rokov na pravom brehu Dunaja, v Starom Budíne, Budíne – jeho Kostol sv. Anny je oproti parlamentu neprehliadnuteľný, a konečne Vyšehrad. Najmä jeho matičná práca je obrovská. A koľko je pripomienok? Zo tri na Slovensku. V Maďarsku máme už rok aj slovenskú tabuľu na škole vo Vyšehrade, o ktorú sa pričinili Slováci v Maďarsku. Maďari majú viacero jeho zvečnení, ale ako toho, kto sa zaslúžil o znovuoživenie slávy Vyšehradu. My by sme mali byť tí, ktorí zvečnia jeho pamiatku v Maďarsku aj u nás. V nedeľu 20. júla o 10.30 bola vo Vyšehrade spomienka na stoštyridsať rokov od jeho smrti. Kto chcel a mohol, prišiel.
■ V NÁRODNÝCH FARBÁCH
A spomínané stužkovanie? V ostatnom čase sa túlame po miestach spojených so životom i so smrťou významných predkov, navštevujeme ich pôsobiská a hroby a položíme venček, kytičku a stužku v národných farbách menom petržalskej Matice. Každý z nás môže niečo v tomto smere urobiť, len sa porozhliadnuť.
Využime Deň zvrchovanosti v našich matičných podmienkach v budúcnosti ako moment ‒ neslovensky povedané ‒ auditu kvality slobodného utvárania spôsobu a formy národného a štátneho života v prostredí jednotlivých miestnych odborov. V každom prípade, usporiadanie desiatok „chvíľok zvrchovanosti“ určite pomôže dostať tento deň do nášho spoločenského vedomia (naplní aj jeden zo zmyslov fungovania MS) a umožní nám zamyslieť sa nad „kvalitou“ našej zvrchovanosti. A prebudí, či vytiahne z našej ľahostajnosti svetielka slovenského pohľadu na život v Slovenskej republike.
Jozef SCHWARZ ‒ Foto: Ministerstvo obrany SR
Autor je člen MO MS Bratislava- Petržalka
Z vystúpenia na slávnostnej pripomienke Dňa zvrchovanosti bratislavskými matičiarmi 17. júla 2014