RTV: a čo ďalej?
Úmysel redakcie Slovenských národných novín usporiadať Okrúhly stôl venovaný problematike slovenských masmédií a špeciálne slovenskej televízii si zaslúži uznanie. Pozornosť si zaslúžia aj závery a odporúčania tam prijaté a uverejnené v SNN 7/2014. Nechcem komentovať ani kritizovať, stotožňujem sa s nimi, ale ako ten, ktorý je už roky oddaný matičnej myšlienke, rád by som sa však pozrel na slovenskú televíziu z iného uhla pohľadu. Zverejnené „spoločné vyhlásenie“ je totiž priveľmi nežná a bojazlivá forma „podávania ruky“.
Z môjho pohľadu pripadá mi nenáležité, ak už nechcem napísať, že nedôstojné, aby jedna reprezentatívna národná, kultúrna a verejnoprávna/verejnoslužobná inštitúcia, ktorá je existenčne spojená so Slovenskom, vystupovala skrytá pod nič nehovoriacu firemnú značku s dvojbodkou na konci. Tá značka sa v médiách číta „ertévées“ a tá lingvisticky bezvýznamová dvojbodka má znamenať „Slovensko“. Čosi sa vo mne búri a protestujem i na tomto mieste proti tomu, aby naša jediná reprezentatívna národná, kultúrna a verejnoprávna/verejnoslužobná televízia bola uvádzaná v printových médiách ako akási nič nehovoriaca Jednotka alebo Dvojka, podobne anonymná ako Jojka či Dajto.
Nič by sa nestalo, keby sa súhvezdie STV a SRo (obchodne, účtovne) označovalo aj inak, nie RTV: – ale povedzme SVOJEŤ. Nejde mi pravdaže len o minulosť ako kultúrnu dedovizeň v duchovnom zmysle, ale aj o nástupníctvo v zmysle majetkovoprávnom, lebo sú dejiny STV aj dejinami RTV:? Ako je to s © STV? Ako s jej autorskými právami? Kto a komu predal pozemky STV? Kto raboval v jej funduse? Zlúčenie SRo a STV pod pofidérnu strechu RTV nebolo aj na to, aby sa kadečo zatutlalo? Ako a čo, to je sladké „obchodné“ tajomstvo, ktoré nikto nemá právo poznať? A tých vecí v záujme verejnosti – a v rámci slobodného prístupu k informáciám – je neúrekom. Pán Mika nastupujúc na post generálneho riaditeľa predložil vôbec biznis plán? Urobil (okrem veľkohubej reklamy) odpočet, ako sa mu ho doteraz podarilo splniť? Vie niekto o tom? Zaujímal sa o to niekto?
Pravdaže, nie je dôležité, na čo sa pýta jeden obyčajný učiteľ z Vyšnej-Nižnej na Orave. Prečo sa však na to nemôže kvalifikovane opýtať právnik v mene nespokojných televíznych divákov, v zastúpení členov Matice slovenskej (čitateľov Slovenských národných novín)?
VIAGRA ALEBO VERŠE
To, čo RTV: vysiela v mnohých konkrétnych prípadoch, s kultúrnosťou nemá nič spoločné. Iba letmo spomeniem toľkokrát kritizované Aj múdry schybí.To je kultúrna hanba. Ďalší vytrvalec Večer pod lampou je prípad sám pre seba alebo aj príbeh o tom, ako si jeden printový, politicky jednofarebný šéfredaktor uzurpoval pre seba neslýchane dlhý vysielací čas.
Nazdávam sa, že výrobu a vysielanie každého jedného programu musí predchádzať dramaturgický návrh/zámer. A ak toto nie je obchodné tajomstvo, akože nie je, bolo by treba tieto zverejňovať, aby verejnosť poznala cieľ a aby pochopila, ako vedľa sa triafajú/trafili pracovníci (slovenskej?) televízie. Otázku, do akej miery dramaturgiu RTV: – a obsah, formu a formát ňou vysielaných programov – určujú reklamní agenti (díleri najnovších áut, predajcovia pánskych viagier a výrobcovia dámskych hygienických vložiek), ponechávam bokom. Zmluvy s nimi sú neprístupné a príjmy z nich pre RTV: plynúce sú nejasné. Ale otázka stojí aj inak: majú díleri najnovších áut, predajcovia pánskych podporných prostriedkov a výrobcovia dámskych hygienických vložiek niečo proti Nedeľným chvíľkam poézie? A to je osvedčený, obľúbený, vysoko kultúrny a výrobne lacný program! Kto má vysvetlenie, prečo chýba na našej obrazovke?
INFORMAČNÉ S OBMEDZENÍM...
Nechcem, aby vznikol dojem, že jednému zo skôr narodených matičiarov je clivo za umením a kultúrou na obrazovke. Pozrime sa na RTV: z inej strany, všimnime si ho ako informačné médium. V rozhlasovom aj televíznom vysielaní pravidelne zažívame, že pred úradným oznámením, napríklad že NR SR prijala taký a taký zákon, počujeme najprv kritický, odmietavý názor opozičného politika. A ak nie pred úradnou správou, tak určite hneď po nej!
So všetkou vážnosťou tvrdím, že štát (vláda, demokratická krajina) potrebuje mať miesto úradných oznámení (čosi ako nástenku alebo vývesnú skrinku), na ktorú nikto nesmie čarbať, vyvesovať a spochybňovať, čo sa mu zapáči! Prečo má slovenskému prezidentovi, premiérovi či predsedovi parlamentu oponovať hocikto, kadejaký niktoš, ktorý sa vydáva za člena ľubovoľného združenia (ktorého štatút, počet členov a ekonomické pozadie je nejasné) a ktoré sa ani zďaleka nedá prirovnať k početnosti členskej základne a k historickému statusu Matice slovenskej. Nie je to čudné? Alebo: na čí prospech je to tak?
Oplatilo by sa tiež poznať počet minút, ktoré jednotliví politickí činitelia strávili na obrazovke v rámci najlukratívnejšieho času. Ukázalo by sa, že RTV: robí aj z niektorých druhoradých politikov mienkotvorných hovorcov opozičných strán, a tým že im neustále poskytuje vysielací priestor, pasuje ich na expertov najvyššieho rangu, aj keď nimi v skutočnosti nie sú – pars pro toto: trvalý výskyt pani Žitňanskej na obrazovke.
Vie niekto vysvetliť, ako toto súvisí s objektivitou vysielania? A ponúka sa aj iná vec na zamyslenie. Na obrazovke dostávajú možnosť prehovoriť členovia rôznych občianskych združení (na ochranu kožušinových zvierat a ktoviečoho) a vyjadrujú sa k otázkam, na ktoré odpovedať ani nie sú nijako kompetentní! Ale videli ste na obrazovke vyjadrovať sa členov Matice slovenskej? Či ona už nie je občianske združenie?
PRIORITY A PRIORITKY
Ono je napokon veľmi otázne, aké priority vo vysielaní možno očakávať od mladých dám a mladých džentlmenov, ktorí ako moderátori si uzurpovali obrazovku, ale ktorým chýba nielen základný kultúrny prehľad, ale aj základy dejepisu, základy spisovnej slovenčiny i základy spoločenskej slušnosti.
Je toho naozaj veľa, čo my občania Slovenskej republiky naozaj dokážeme strpieť a obísť naozaj zhovievavým mlčaním. Štát, ministerstvo ani verejnosť do televízneho vysielania hovoriť nemôžu, ale tieto inštitúcie ho platiť musia. A televízny šéf a jeho manažment si robia čo chcú, čo sami uznajú za dobré, správne, objektívne a umelecké a čo podľa ich predstavy je verejno-želateľné – skrátka: verejno-právne aj verejno-služobné. Iné, oveľa menšie a menej významné firmy, podniky a inštitúcie majú správne rady. Majú akcionárov. A nie sú aj tí, čo platia koncesionárske poplatky tak trochu akcionári? Nemajú právo sedieť ich zástupcovia v správnej rade verejno-právnej slovenskej televízie a tam presadzovať záujmy verejnosti?
A naostatok už iba jednu poznámku. Matici slovenskej patrí v štruktúre i vo vysielaní RTV: prinajmenšom rovnaká pozícia a rovnaký vysielací čas ako náboženskej redakcii a náboženskému vysielaniu. Programoví riaditelia televízie a samotný generálny riaditeľ rozhlasu a televízie museli by vynaložiť veľa námahy a predstavivosti, keby mali slovenskej verejnosti zdôvodniť, prečo to nie je možné.
Peter MALATINSKÝ – Karikatúra: Andrej MIŠANEK