SPOZA OPONY
Prečo hold mŕtvym je cnosť živých
Dušan D. KERNÝ
Je pozoruhodné, ako si spory, neraz politické spory, ktoré sú vlastne reklamou, odnášajú bezbranní mŕtvi či ich pamätníky, tabule. Do dejín politických škandálov sa nepochybne zaradí vášnivý spor politikov, historikov, pseudohistorikov a publicistov okolo nápisu na podstavci sochy kráľa Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu. Dá sa povedať takmer s istotou, že už nikdy sa toto miesto nestane miestom celonárodnej púte, ale národnej nepochybne. Odporcovia kráľa vypadli z vrcholných ústavných funkcií a ničomu sa nenaučili a na nič ani nezabudli.
Podobne je to aj s tabuľou a nápisom na budove na dnešnej Štúrovej ulici, kde bola redakcia Kultúrneho života, pozoruhodného zjavu v dejinách života slovenských spisovateľov a ich organizácie. Tabuľa na pamiatku tam ostala, ale pri obnove fasády akosi nenápadne zmizli dve rovnako veľké tabule, na ktorých boli desiatky mien, ktoré pripravovali zdvih v roku 1968. Aj keď ani jedno meno nemožno vymazať z dejín literatúry a vtedajšieho spoločenského pohybu, obe strany ako keby sa ticho dohodli, že nebudú spolu ani len na pamätnej tabuli, keďže v dnešnom živote sú už dve desaťročia proti sebe. Akoby to bolo len jedno z mnohých potvrdení toho, čo na stránkach Slovenských pohľadov hovorí Ján Fekete Apolkin: „Uvideli sme, ako sa 17. november postupne premenil na 1. apríl.“ Keď človek chcel vidieť, ako si uctievajú naozaj s veľkou slávou sv. Cyrila a Metoda, musel ísť do Benátok, a to v čase, keď hlavné mesto Slovenska nevedelo nájsť piaď zeme na ich súsošie. Keď sa chce človek presvedčiť, ako si vedia uctiť padlých vojakov, treba tiež zájsť do Talianska. Uistila sa o tom matičná delegácia, keď za veľkej talianskej vojenskej slávy pripevňovala mramorovú tabuľu na radnici mesta Ponte di Piave. Teda na Piave, ktorá až teraz vošla z našej pamäti a príbehov starých otcov do našich dejín a nášho terajšieho vedomia.
Ponte di Piave je jedno z miest, kde kedysi ako sanitár bojoval Ernest Hemingway a urobil bojisko nesmrteľným svojím románom Zbohom zbraniam. To využil Drahoslav Machala, ktorý nielen napísal o reportérovi Hemingwayovi, ale sám sa reportérom stal a stal by sa aj nesmrteľným mnohými tabuľami, ktoré z jeho iniciatívy inštalovali, keby sme neboli národom takým nežičlivým, keby sme nemali takú odpornú národnú povahu plnú závisti a závistlivosti po niečom, čo vidíme v rukách druhého.Tá tabuľa v Ponte di Piave, tabuľa umiestnená matičiarmi, je výnimočná medzi všetkými slovenskými tabuľami – Taliani usporiadali veľkú slávu pri jej inštalovaní, aj keď je na pamiatku vojakom, ktorí padli na Piave v bitke proti nim. Boli to vtedy nepriateľskí vojaci, ktorí bojovali, zabíjali, na útek v panike obrátili celú taliansku armádu, až kým jej neprišli na pomoc Francúzi, Briti a Američania. Tabuľa v Ponte di Piave je tam prvá a jediná tabuľa na počesť vtedajších nepriateľov, vtedajších príslušníkov armády monarchie, ktorá potom zanikla, vojakov, ktorí bojovali na takpovediac nesprávnej strane dejín. A o to šlo, nie či vyhrali alebo či prehrali, ale že boli na nesprávnej strane dejín. Pri inštalovaní prvej tabule vojakom z tej druhej, nepriateľskej strany, vojakom, ktorí ponížili, rozbili a hnali pred sebou desiatky kilometrov spanikárených talianskych vojakov, sa neprejavilo vojenské či politické meranie, ale kultúrne. Kultúra, civilizácia, ktorá sa nezískava v parlamentných či primátorských voľbách alebo na školách a školeniach, ale ktorá je v krvi človeka prítomná s odvekou kultúrou, so vzdelaním a s vierovyznaním. Vzdať hold, úctu hrobom padlých je pre živých cťou.