Mnohí sudcovia sa cítia ukrivdení, ale na privilégiá svojej profesie akosi zabúdajú
Jozef HAJSTER
Nový minister spravodlivosti Tomáš Borec uviedol, že jeho hlavnou úlohou je „zabezpečiť rovnosť pred zákonom“. Je to jeden zo základných problémov Slovenska, ak chce byť naozaj právnym štátom. Niežeby tak vôbec nebolo, ale problémov, a to nemalých, je aj po dvadsiatich dvoch rokoch slobody a demokracie viac ako dosť. Najviac výhrad je voči prokuratúre, kde mnohé kauzy podivuhodne „zamŕzajú“.
To, že je to veľmi exponovaný článok na ceste k spravodlivosti, dotýkajúci sa záujmov najvyšších politických postov a záujmových skupín, sa ukázalo pri voľbe generálneho prokurátora.
Minister Borec sa chcel ospravedlniť sudcom, ktorí sú urazení, že mali výrazne nižšie platy ako sudcovia na Špeciálnom súde a považujú to za diskrimináciu. Drvivá väčšina sudcov odmietla stiahnuť žaloby na vymáhanie „rozdielu v plate“, preto sa to minister Borec pokúšal dosiahnuť ponukou poníženého ospravedlnenia s argumentom, aby brali ohľad na skupiny ľudí s oveľa nižšími príjmami. Ospravedlnenie však sudcom nestačí. Najväčšia stavovská organizácia Združenie sudcov Slovenska chce zorganizovať okrúhly stôl a vláda by sa mala podľa nich zaviazať, že peniaze, ktoré takto získa, čo je okolo 70 miliónov eur, investuje do technického vybavenia súdov.
■ POHĽAD DO ZRKADLA
Sudcovia by sa však mali pozrieť do zrkadla a vidieť aj svoje privilegované postavenie voči iným profesiám. Lebo v ktorej inej profesii má človek garantované doživotné zamestnanie tak ako sudcovia? Nie sú v porovnaní so sudcami ostatní pracujúci diskriminovaní a nemali by za to podávať žaloby na štát?
To, ako sudcovia súdia, zisťoval prieskum Americkej obchodnej komory, ktorý sa uskutočnil v rokoch 2009 – 2010. Zistil, že až 90 percent respondentov si myslí, že slovenské súdy nepodporujú rovnoprávne riešenie súdnych sporov. Nie je to prekvapujúce zistenie; vo verejnosti je to všeobecne rozšírený názor. Dôvera v súdnictvo je dlhodobo nízka.
Podľa vyjadrení vari všetkých slovenských, ale aj medzinárodných podnikateľských združení, inštitúcii a rebríčkov je zlá vymáhateľnosť práva jedným z hlavných faktorov zhoršujúcich podnikateľské prostredie. Zo zahraničných podnikateľských kruhov dokonca zazneli hlasy o „privatizácii“ súdnictva a ako hlavný problém uvádzajú klientelizmus.
■ V HODINE DVANÁSTEJ
„Našťastie“ kauza Gorila takpovediac v hodine dvanástej, ale o to účinnejšie, pred predčasnými parlamentnými voľbami odhalila hnilobu korupcie a klientelizmu, o ktorej sa síce roky vie, ale nikto to zásadne neriešil. Aj keď sa Gorila justície bezprostredne netýka, klientelistické a korupčné prepojenia, na ktoré poukázala, neexistujú len medzi politikou a biznisom, ale aj medzi politikou a justíciou či biznisom a justíciou. A sú podhubím a pozadím toho, že rovnosť pred zákonom a spravodlivé súdne verdikty sú až často viac zbožné želanie ako realita.
Aktuálne sú hodnotenia súdnictva na Slovensku od Holanďana Wernera S. Köstnera a poľského právnika Lukasza Bojarskeho, ktorí vo svojej správe z decembra minulého roku napísali, že je v neporiadku a zmätku a nemá dôveru verejnosti, čím stráca svoju legitímnosť. To sú veľmi vážne slová a nemožno s nimi nesúhlasiť. Len dokazujú, ako hlboko slovenské súdnictvo kleslo. Autori zároveň konštatovali, že v súdnictve je pomerne vysoký počet sudcov, nadpriemerné množstvo súdnych zamestnancov a štát vynakladá na sudcov pomerne veľa peňazí. Premenené do konkrétnej reči čísiel to znamená, že štát dáva na rozpočtovú kapitolu súdnictva 0,21 percenta HDP, čo je na úrovni európskeho priemeru. Medzinárodné porovnania ukazujú aj to, že Slovensko v roku 2008 s počtom 25,7 sudcu a 76,5 pracovníka v administratívnom aparáte na stotisíc obyvateľov prekračovalo európsky priemer a je na porovnateľnej úrovni s Českom, Maďarskom alebo Poľskom.
Bývalý minister vnútra Daniel Lipšic o „zamrznutých“ kauzách papalášov povedal, že sa tak stalo preto, lebo „ide o tichú dohodu medzi politikmi“. Preto, aby tiché dohody fungovali, treba mať „správnych ľudí“ na „správnych miestach“. Nie náhodou sa preto taký intenzívny politický boj odohrával v rámci Radičovej koalície pri voľbe generálneho prokurátora.
■ OD MANTINELU K MANTINELU
Nielen v justícii, ale v celom rezorte spravodlivosti sú vážne nedostatky aj pri aplikovaní práva v rovnakých alebo vo veľmi podobných kauzách. Do akej miery tu ide o klientelizmus, korupciu alebo subjektívnu a nekvalifikovanú interpretáciu práva či nekompetentnosť, je tiež problém na riešenie. Dokumentoval to na jednej strane verdikt bratislavského sudcu vo veci pozastavenia vydania knihy o Gorile od Toma Nicholsona a na druhej strane verdikt trnavskej sudkyne o žalobe arcibiskupa Jána Sokola na ochranu osobnosti voči časopisu .týždeň za klamstvá. Sudca v Bratislave vydanie Nicholsonovej knihy na základe žaloby finančnej skupiny Penta promptne pozastavil dokonca bez toho, aby sa s jej obsahom aspoň orientačne oboznámil. V Trnave zas sudkyňa podľa informácií z médií rozhodla, že si až natoľko ctí slobodu slova, že žalobu arcibiskupa Sokola proti zrejmým klamstvám nepovažovala za porušenie zákona na ochranu osobnosti a jednoznačne ju podriadila slobode slova. To len ukazuje, ako justícia, česť výnimkám, lieta od mantinelu k mantinelu aj pri interpretácii a aplikácii práva.
Nový minister spravodlivosti, advokát a nestraník Tomáš Borec, má šancu zmeniť neblahé pomery v rezorte. Nebude to mať ľahké a jednoduché, ale s nápravou je potrebné začať, aby sa gorilie časy stali minulosťou a v rezorte spravodlivosti sa začala éra, v ktorej sú rovnosť pred zákonom a spravodlivosť najvyššími hodnotami. Rituálnych, ale nič neriešiacich tancov, tváriacich sa ako riešenie, už bolo dosť. Veľkým paradoxom nielen súdnictva, ale aj ostatných zložiek je, že v rezorte spravodlivosti až príliš často zlyháva spravodlivosť.