Pravica odchodom Mečiara stratila dych aj témy


Lipšic odchádzaO Lipšicovi platí, že čo prospieva popularite jednotlivca, nemusí osožiť politickej strane

Eva ZELENAYOVÁ

Dlho očakávaný odchod Daniela Lipšica z KDH sa napokon dokonal. Spolu s poslankyňou Janou Žitňanskou opustili hnutie dva mesiace po parlamentných voľbách a mesiac pred plánovaným dátumom snemu kresťanských demokratov. Sú prvými nezávislými poslancami v tomto volebnom období.

Za povšimnutie stojí, že aj v minulom volebnom období sa prvým nezávislým poslancom stal člen klubu KDH Andrej Ďurkovský. A aj keď títo páni na prvý pohľad nemajú nič spoločné, nie je to tak.

Ďurkovský odišiel, aby obrovská kauza s bytmi v centre Bratislavy a vôbec jeho zneužívanie verejnej funkcie neťažilo hnutie. Ako jednoducho vedia v KDH vyriešiť problém! Daniel Lipšic pred voľbami „odrovnal“ stranu 99 % a využil (zneužil?) aj kauzu Gorila na svoj volebný úspech, lebo – ako sa zdá – jeho vyhlásenia v tom čase neboli nič iné, len dobrý marketing. Do volieb, ako sľuboval, nič nevyriešil, a ani po voľbách sa kauza falošné podpisy v 99 % a kompromitujúce nahrávky SIS nehýbe, aj keď „Lipšicov“ tím môže nerušene pracovať ďalej. Lipšic odchádza z hnutia, a teda ani jeho sľuby v súvislosti s kauzou Gorila nebudú viac zaťažovať politiku KDH.

NIET STRANY STREDU

Lipšic pochopil – a možno mu to našepkali prieskumy verejnej mienky, ktoré si dával o sebe zhotovovať –, že najlepším spôsobom, ako získať voličov, je plniť ich očakávania. Zaradil sa medzi tvrdých odporcov Vladimíra Mečiara a pomocou neviditeľnej ruky, rozosievajúcej demokraciu po svete, úspešne profitoval z tejto agendy. V úsilí dištancovať sa od nepríjemnej kauzy podplácania poslancov počas druhej Dzurindovej vlády sa mu podarilo „úprimným“ doznaním priam hrdinsky vycúvať zo šlamastiky. Lipšic vycítil, že boj s korupciou by mohla byť tá správna téma na získanie voličov. Pohráva sa s ňou, lebo je to nesmierne tvárna agenda. Je to zbraň hromadného manipulovania s verejnou mienkou, bez nebezpečenstva z neúspechu. Lebo boj s korupciou je fakticky neuchopiteľný...

Odchody z KDH nie sú ojedinelé. Ako prví odišli národovci Viliam Oberhauser s Jánom Klepáčom; začiatkom roku 2008 tvrdé jadro hnutia Vladimír Palko, František Mikloško, Pavol Minárik a Rudolf Bauer. Lipšic patril do tohto názorového prúdu, a preto bolo prekvapením, že neodišiel s nimi, ale vyhlásil, že sa pokúsi zmeniť hnutie zvnútra. Na politike KDH sa to však v nasledujúcom období nijako neprejavilo. Navonok nevykazuje žiadne zmeny. Javí sa ako konsolidovaný celok, ktorý si volí predsedu vždy podľa toho, koho odporučí odchádzajúci líder hnutia, čím je zabezpečená kontinuita. Ak sa Lipšic čímsi líšil od spolustraníkov, tak akurát neočakávanými vyhláseniami a schopnosťou zaujať nimi na tlačovkách, a teda aj verejnosť.

Predseda KDH Ján Figeľ označil odchod Lipšica a Žitňanskej za štiepenie pravice. Lipšic si v praxi vyskúšal, čo platí na voličov. Ale čo zaberá na popularitu  jednotlivcov, nemusí platiť pre stranu. A je nepochybné, že o založenie novej strany sa Lipšic pokúsi.   Veď pravica je po vyčistení politickej scény od HZDS a SNS taká vyprahnutá, bez motivácie, že sa priam ponúka priestor na vznik ľudovej strany. Lenže Lipšicovi nič nie je vzdialenejšie než ľudová politika. Skôr Frešo z SDKÚ by mohol v tomto smere niečo urobiť, keby sa pravicové strany tak veľmi neupísali liberálno-internacionálnym hodnotám. Pri živote ich takmer dvadsať rokov udržiaval ideologický nepriateľ, paradoxne s národne, s kresťansky a so sociálne orientovanou politikou. Takej strany, strany stredu, dnes v parlamente niet.

VYČERPANÁ OPOZÍCIA

Bezradnosť v stredopravom priestore vidí aj František Mikloško. Podľa neho sa stredopravý priestor vyčerpal. To je fakt. Veď neprichádzal s ideami, iba s vidinou boja proti politickému nepriateľovi. S Mečiarom je dobojované a nových impulzov niet. Priam komicky pôsobí ustavičné zdôrazňovanie poslanca I. Štefanca z SDKÚ o tom, že Slovensko má vládu jednej strany. Pripomína to spôsobom, akoby táto skutočnosť nebola výsledkom demokratických volieb, ale násilne nastolenej diktatúry jednej strany. Čo má táto mantra spôsobiť v hlavách voličov, je evidentné.

Mikloško tvrdí, že bude veľmi dlho trvať, kým niekto postupne presvedčí voličov a nájde niečo, čo bude nový ideál pravice. Lucia Žitňanská naznačila cestu – justícia. Prehrala však súboj o pozíciu lídra SDKÚ s Frešom, ktorý má pragmatickejšie videnie politiky. Na komunálnej úrovni je úspešný. Rozdiely medzi politickými stranami dnešnej opozície sú také výrazné, že je nepredstaviteľné, aby vytvorili spolupracujúcu pravicu. Napokon, odskúšali si to v minulom volebnom období. Ich koalícia stroskotala ani nie po dvoch rokoch. Lipšic vycítil príležitosť a pokúsi sa vytvoriť stranu so širokou podporou medzi pravicovými voličmi. Jeho štýl vyhovuje najmä mladým ľuďom, voličom KDH. Vidia v ňom nebojácneho politika, schopného vyjadrovať sa k problémovým témam. A v tom je problém. Len vyjadrovať sa. Načas mu to môže zachrániť politickú kariéru, ale súčasne  pochovať KDH. Lipšic sa v KDH stáva tým, čím Belousovová v SNS.                          



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.