KOMENTÁR
Ako dobre usporiadať štát
Roman MICHELKO
V posledných rokoch sa zdá, ako by sa celá politika redukovala len na ekonomiku. Politické debaty, ktoré počúvame, sa stále točia len okolo daní, odvodov, podnikateľského prostredia, reformy zdravotného či dôchodkového systému, investičných stimulov a podobne. Do istej miery je to aj logické – žijeme v čase najväčšej ekonomickej krízy od 30. rokov dvadsiateho storočia, ale v podstate tým len riešime dôsledok, nie príčinu. Preto si treba položiť otázku – ako mohlo k takémuto stavu vôbec dôjsť? Zároveň sa však treba aj pýtať, či systém, ktorý generuje takéto ekonomické nerovnováhy, nie je potrebné zásadne politicky reformovať.
Každý, čo len trocha rozmýšľajúci človek chápe, že systém tak, ako je nastavený dnes, teda s absolútnym fetišom nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva, bez ohľadu na legitímnosť jeho nadobudnutia, s ignoranciou či prehliadaním sociálnej kohézie spoločnosti, v ktorej odmeňovanie za zásluhy je extrémne vychýlené na jednu stranu, je dlhodobo neudržateľný. V takejto situácii je teda snaha zmeniť ho namieste a aktivity vedúce k jeho zmene úplne legitímne.
Zároveň však musíme konštatovať, že bola trestuhodne premrhaná príležitosť politicky nastoliť tieto témy a aj ich riešiť pre fatálne zlyhanie organizátorov protestov, ktoré spontánne vypukli, keď sa prevalila kauza Gorila. Jediným chabým pozostatkom Gorily je tak nakoniec zrušenie poslaneckej imunity, čo je veľmi slabý výsledok obrovského občianskeho vzopätia, ktoré sa zrejme tak skoro opakovať nebude. Je veľmi smutné, že sa nedosiahli aj iné požiadavky demonštrantov, ktoré mohli nabúrať či erodovať štát, ktorý je riadený zo straníckych centrál – a tie si už dávno odvykli načúvať hlasom svojich voličov aj niekedy inokedy než tesne pred voľbami.
Jedna z realistických požiadaviek vtedajších demonštrantov bolo aj sfunkčnenie inštitútu referenda. Inak povedané, ak by sa kvórum na jeho platnosť znížilo zo súčasných nedosiahnuteľných 50 na 30 percent, inštitút referenda by sa mohol stať skutočne funkčným. Dnes, ako vieme, takéto aktivity nemajú politickú podporu, pretože, logicky, akýkoľvek inštitút priamej demokracie oberá politikov o časť ich moci. Pokiaľ viem, dnes sa neuvažuje o posilnení prvkov priamej demokracie. Maximálne sa uvažuje o posilnení petičného práva v tom zmysle, že petícia 100 000 občanov by mohla mať aj formu zákonodarnej iniciatívy.
Ďalšou veľkou témou týchto dní je zmena volebného systému. Tu však chcem zdôrazniť, že mechanický prechod na väčšinový volebný systém rozhodne nie je samospasiteľný. Práve naopak, vo svojej podstate ešte viac vedie k posilneniu dominancie dvoch antagonistických blokov a rozhodne nie je garanciou toho, že poslancami sa stanú len rešpektované osobnosti. Tento systém síce umožňuje zvoliť aj osobnosti mimo straníckeho spektra, rozhodne však neeliminuje vplyv straníckych sekretariátov na poslancov. Čo by naopak stálo za úvahu, je zavedenie absolútnej váhy preferenčných hlasov a zaradenie takzvaných negatívnych hlasov. Tie by mohli prelomiť rozhodnutie straníckych sekretariátov a o reálnom poradí poslancov by potom skutočne rozhodovali ich voliči. Aj vďaka tomu by vytlačenie skompromitovaných a presluhujúcich politikov bolo oveľa jednoduchšie. Zároveň by politici na vlastnej koži pocítili, že sa minimálne v rovnakej miere ako straníckym sekretariátom musia zodpovedať aj svojim voličom.
O tom, že občianske znechutenie nad súčasným politickým systémom rýchlo narastá, niet pochýb. Nakoniec, veľmi plasticky sa to prejavilo v susednom Česku, kde počas volieb 2012 prebehla takzvaná krúžkovacia revolúcia. Len vďaka nej sa napríklad podarilo z politiky dostať extrémne nepopulárneho politika ODS Ivana Langera. Bol to prvý, ale nie posledný krok na ceste k emancipácii občana. Verím teda, že aj slovenská spoločnosť precitne a bude tlačiť aj na reformu politického systému.