V Rumunsku a Bulharsku sú roztrpčení, že nie sú začlenení do schengenského piestoru
Jozef HAJSTER
Schengenský priestor bez hraníc so slobodným cestovaním takmer po celej Európe je podľa prieskumov považovaný za jednu z najväčších výhod vstupu do Únie. Tvorí ho 26 štátov, z toho 22 je z Európskej únie. K nim sa pridalo Nórsko, Švajčiarsko, Island a od decembra aj Lichtenštajnsko. Z členských štátov Európskej únie však nie sú jeho súčasťou Británia a Írsko. Slovensko sa začlenilo v decembri 2007 a jeho hranica s Ukrajinou je aj hranicou schengenského priestoru.
Uplatňovanie tejto nespornej výhody však nie je bez problémov. Najnovším príkladom je Holandsko, ktoré od začiatku roka 2012 zaviedlo na pätnástich hraničných priechodoch monitorovanie a zaznamenávanie evidenčných čísiel prichádzajúcich áut. Chcú sa tým poistiť pre potreby vyšetrovania kriminálnej činnosti pochádzajúcej zo zahraničia. V minulom roku vyvolalo znepokojenie, obavy aj polemiky rozhodnutie Dánska zaviesť stále kontroly na svojich hraniciach s Nemeckom a so Švédskom, aby pomohli v boji s kriminalitou. Kontroly zaviedla bývalá vláda, zložená z liberálov a za populistov označovanej Ľudovej strany. Viaceré členské štáty Únie, najmä však Nemecko, tento krok Dánska ostro kritizovali. Príčinou boli obavy, že by mohol viesť k reťazovej reakcii a v konečnom dôsledku tak Schengen pochovať. V parlamentných voľbách v lete minulého roka však zvíťazili sociálni demokrati a kontroly zrušili.
■ NEÚSPEŠNÉ POKUSY
Rumunom a Bulharom nevyšli už tri pokusy o vstup do schengenského priestoru. Ďalší bude pravdepodobne v marci tohto roku. Hoci sa pôvodný zoznam odporcov ich vstupu zmenšil a niektoré štáty, vrátane Nemecka a Francúzska, prestali ich vstup blokovať, proti sú stále Holanďania a Fíni. Tí v septembri minulého roka nesúhlasili ani s kompromisným návrhom Poľska, ktoré v tom čase Európskej únii predsedalo, aby bol vstup Rumunov a Bulharov do Schengenu rozdelený na dve fázy: v prvej budú zahrnuté letiská a prístavy a až v druhej pozemné hranice. Očakáva sa však, že toto dvojfázové riešenie sa asi podarí presadiť pri štvrtom pokuse. Obe krajiny kritériá pre vstup do Schengenu spĺňajú; odporcovia ich vstupu však chceli ešte vidieť správu o výsledkoch boja proti korupcii. Správa Európskej komisie z júla minulého roka však neuspokojila práve Holandsko a Fínsko. Bulharsko je v nej hodnotené horšie ako Rumunsko. Autori správy konštatovali, že obe krajiny, aj keď sú v Únii už štyri roky, v boji proti korupcii dostatočne nepokročili. Bulharsko má podľa nich vážne nedostatky aj v súdnom systéme. Obom krajinám vyčítajú, že korupčné prípady riešia príliš dlho a sudcovia majú veľký sklon prijímať úplatky.
Námietky Holandska a Fínska vtedy tak nahnevali Rumunov, že ešte pred konečným verdiktom blokovali na svojej hranici kamióny s holandskými kvetmi, údajne pre akúsi baktériu. Bola z toho diplomatická prestrelka. Dozvuky tejto „tulipánovej vojny“ ešte ukáže budúcnosť, lebo holandský minister pre imigráciu Gerd Leers v jej čase vyhlásil, že „blokovanie kvetín z Holandska je len ďalší dôvod, aby Rumunsko zostalo mimo schengenského priestoru“.
■ OTÁZNIKY NAD STRÁŽENÍM
V pozadí neprijatia Bulharov a Rumunov sú však aj obavy a nedôvera, že stráženie európskeho priestoru nezvládnu, aj keď technicky sú obe krajiny na to pripravené. Evidentne však doplácajú aj na to, že predvlani na jeseň skolabovala schengenská hranica medzi Gréckom a Tureckom. Situácia bola taká vážna, že Únia prvýkrát počas svojej existencie poslala na jej stráženie jednotky rýchleho nasadenia. Podľa niektorých správ práve cez Grécko smeruje do Únie najviac imigrantov. Sú tiež obavy, že v prípade vstupu Rumunska a Bulharska by bolo treba prísne strážiť aj pobrežie Čierneho mora, pretože imigranti nezriedka využívajú práve vodné a morské cesty.
■ AFRICKÝ PRÍLIV
K zvýšeniu obáv a nedôvery prispeli aj problémy, ktoré sa objavili po páde autoritárskych režimov počas vlaňajšej arabskej jari, keď sa výrazne zvýšil príliv imigrantov zo severu Afriky. Problémy má s tým najmä Taliansko, ktoré si s nimi nevedelo poradiť. Od februára, keď sa arabská jar začala, to boli desaťtisíce Tunisanov a ďalšie desaťtisíce priplávali na člnoch z Líbye a Egypta. Podľa niektorých kritikov Taliansko situáciu nezvládalo aj vlastnou vinou, pretože na taký veľký prílev imigrantov nebolo pripravené. V Ríme problém riešili najprv tak, že imigrantom dali víza, aby mohli cestovať po celej Európskej únii. Tunisania si to vzápätí nasmerovali najmä do Francúzska, odtiaľ ich však začali vracať späť. To Talianov popudilo, rovnako aj rozhodnutie Paríža nepustiť vlak s tuniskými imigrantmi cez taliansko-francúzsku hranicu. Obe krajiny ovládla nevraživosť a vzájomné vzťahy sa dostali na bod mrazu. V talianskom denníku La Stampa v tejto súvislosti napísali: „Nemôžeme odmietať tuniských imigrantov, ktorí následne cestujú do Francúzska. Prezident Sarkozy sa v tomto smere správa amorálne.“ Za amorálne považovali Taliani aj tvrdenia, že utečenci smerujúci na ich územie sú výsostne problémom Ríma. V Európskej únii rozpútali veľkú polemiku a paniku aj tvrdením, že toto zoskupenie štátov „funguje zle a kríza s imigrantmi to iba potvrdzuje“.