AKO BOLO, ČO BOLO
Peter VALO
Herec Števo Labanc zahral v Spišskom divadle v mojej fraške Mausoleum skvele postavu majora Potkana. Nebol to len klasický „zelený mozog“, ktorého jediným závitom je ryha po brigadírke. Jeho Potkan mal čosi viac. Keď som sa ho opýtal, ako na to prišiel, povedal: „Vieš, kamarát. Životná skúsenosť!“
Štefan hrával v prešovskej operete. Skôr ako sa v nej udomácnil, dostal povolávací rozkaz a koncom päťdesiatych rokov narukoval do českého Písku. Stal sa obľúbencom náčelníka klubu, ktorý mu povedal: „Večer řekni na rotě, že tady máš práci.“ Vďaka tomu trávil Števo večery v klube pri televízore, čo mu kadekto závidel.
Pluk mal navštíviť prezident Antonín Novotný. Labanc mal moderovať kultúrny program. V službe dozorného si opakoval texty, pričom ho nachytal rotný, ktorého volali Kůň. Ten ho dal okamžite vystriedať. Na druhý deň mu zavelil: „Máte plyn!“ Štefan si musel nasadiť plynovú masku a drhnúť drevenú podlahu v kuchyni. Keď bol mokrý od potu, Kůň zreval: „Poklusem klus!“ a hnal ho cez les až k pivárni, kde ho postavil do pozoru. Kůň po chvíli vyšiel von s napeneným pivom. Štefan umieral od smädu a Kůň si popíjal pivo, víťazne žmurkajúc na svoju obeť. Keď dopil, zahrmel: „A máte zasa plyn. Ruce na bradavky, poklusem klus!“
Uštvaný Labanc skončil na ošetrovni. Po chvíli pribehol za ním náčelník klubu, ktorý mal obavy o večerný program. Večer pred prezidentom vyhrával orchester. Števo Labanc recitoval Kostru a Horova. Zožal obrovský aplauz. Rotný Kůň stál ako obarený obďaleč a kul ďalšiu pomstu proti chránencovi náčelníka klubu.
Inokedy preberala divízia červenú štandardu. V posádkovom klube bol aj minister obrany. Števo mal odcestovať na dovolenku. Odrazu za ním pribehli chlapci z divíznej hudby: „Štefane, to jsme rádi, že jsme tě zastihli. Neumíš náhodou píseň Basem já ti ancikrista, dej mi šaláty? Viš, velitel divize generál Ivan Dzamko, ten z Medzilaborec, on to pořád vod nás chce. On nám to už zazpíval, ale my to neumíme zahrát.“ Števo sa vykrúcal, že je to vulgárne. Oni hovorili: „Nevadí, když to chce jenerál, tak to vulgárne nemůže být!“ Štefan sa skoro rozplakal. Dostal dovolenku a musí stihnúť v Prahe rýchlik. V rozhodujúcej chvíli sa tu objavil Kůň pomstiteľ. „Vy jste neslyšel?! Soudruh generál si to přeje a jeho přání jest vaším rozkazem!“
Števo sa rozlúčil s dovolenkou. Vzal harmoniku a vyspevoval: „Basom ja ci ancikrista daj mi šalátu...“ Veliteľ divízie bol v siedmom nebi. Familiárne potľapkával Labanca po pleci. Kůň stál pri dverách a škodoradostne sa uškŕňal. V jeho očiach sa priam dalo čítať: „Do řiti půjdeš a ne domů.“ Števo mal úspech, ale v duši ho nivočil smútok.
„Čo ti je, vojáčku?“ opýtal sa ho generál, keď si po sedemnásty raz dal zahrať „Basom ja ci ancikrista...“ Števo sa mu zdôveril o zmeškanom vlaku. „To by som sa na to podíval, aby si ty zmeškal vlak. Pôjdeš domov, vojáčku. Ta to rozkaz!“
O pár minút nastupoval Štefan Labanc do generálovej šesťstotrojky a šofér upaľoval na stanicu Praha-střed, kde chytil rýchlik do Kapušian. Ešte kútikom oka uvidel, ako na neho rotný Kůň zazerá.
Na Slovensku odnepamäti platí príslovie , že väčší pes je... Naši väčší psi požívajú rôzne výhody. Môžu beztrestne nivočiť menších psov. Keď niekoho zrazia autom, nemusia do basy. Nič sa im nestane, keď menším psom nedajú plat alebo nezaplatia odvody. Je tu však jedna výnimka, ktorá vyplynula z príbehu môjho priateľa Števa Labanca, poučenie: „Ak ti chce nejaký väčší pes ublížiť, vždy sa môže nájsť ešte väčší, ktorý mu v tom môže zabrániť. Stačí, keď urobíš nejakú blbosť, ktorá mu ulahodí.“