POZNÁMKA
Eva ZELENAYOVÁ
Spisovateľ Ladislav Ťažký sa po roku 1989, keď vrcholil mediálny ošiaľ v protislovenských náladách, jasne postavil na stranu národovcov. Získal si mnoho sympatizantov a fakticky sa stal ich hovorcom. Nebol jediným spisovateľom, čo sa verejne vyjadroval k veciam verejným, ale azda jediným v súlade s národným dedičstvom. Fakt je, že aktívnym kresťanom sa stal až na sklonku svojho života a zreteľne to poznačilo jeho tvorbu. Akoby našla súzvuk s vibráciou vesmíru.
Ladislav Ťažký sa po smrti stal takmer fetišom pre mnohých spisovateľov. Píšu o ňom, hlásia sa k nemu, vydávajú ho za vzor aktívneho intelektuála, no málokto mu porozumel. Najmä ak za jeho pokračovateľov sú považovaní Ladislav Ballek, Dušan Mitana alebo Ľuboš Jurík. Ťažký, na rozdiel od mnohých iných, vždy sa dokázal úprimne vyznať a nie zaradiť, ale ukázať smer. Aj keď to nebolo populárne, aj keď mu to nevynieslo slávu, skôr naopak, aj keď to nebolo „in“. Ján Čomaj vo svojej ostatnej knižke Slovenské bludy a bludiská volá po hlase múdrych, ktorý chýba v „našej mediálnej púšti“. Napomína, že „vyjadrovať sa k osudovým otázkam národa je povinnosťou slovenských intelektuálov“. Ale kde sú? V Čomajovej knižke iste nie. Veď ktorý zo spomínaných spisovateľov riskoval kariéru angažovaným proslovenským postojom? Okrem niekoľkých emigrantov ešte tak Ján Smolec, Drahoslav Machala... a ďalšie mená sa mi akosi nevybavujú.
Je správne volať po vytvorení väčšieho verejného tlaku na pozdvihnutie médií z dnešnej biedy. Ale v demokratickej spoločnosti máme nástroje na vytvorenie takých podmienok, aby médiá neboli jednofarebné a nenachádzali sa v suterénne vkusu. Len ich treba využívať a najmä chcieť využívať. Rady na kontrolu médií sú predsa platené z daní občanov Slovenska. Ako pracujú, keď televízne obrazovky sa stali propagátorom nevkusu, vulgárnosti a nízkej zábavy. Ako pracuje rezort kultúry, keď do dnešného dňa nevypracoval smernicu na podporu menšinových médií. Nie po jazykovej stránke, ale politickej. Prečo musia byť slovenské periodiká ohrozované pri každej zmene vlády? Prečo musia byť závislé od nálad politikov? Prečo sa tak flagrantne porušujú práva občanov garantované ústavou?
V bývalom režime museli novinári kritickí voči režimu vymýšľať spôsoby, ako viac povedať medzi riadkami a nenechať sa nachytať. Niektoré ponovembrové vlády nemajú problém evidovať nepohodlných autorov na čiernych listinách a pod hrozbou ekonomickej sankcie vylučovať ich z mediálneho priestoru. Kto by to predpokladal? Kto by uveril?