Kto si v súčasnosti mastí bruchá


Roman MICHELKOKOMENTÁR

Roman MICHELKO

Ako sa už mnohokrát povedalo, základom dnešnej dlhovej krízy je obrovská príjmová nerovnosť vygenerovaná v posledných štyridsiatych rokoch. Od šesťdesiatych rokov sa napríklad HDP Spojených štátov zvýšil trikrát. To na prvý pohľad vyzerá celkom optimisticky. Ak sa však pozrieme na problém redistribúcie takto vytvoreného bohatstva bližšie, zistíme, že priemerný plat v Amerike (samozrejme očistený o infláciu) od sedemdesiatych rokov stagnuje.

Dôsledky sú potom logické. Priemerný príslušník strednej triedy (čo je kategória, ktorá sa čoraz viac stenčuje a postupne mizne) na to, aby sa statusovo udržal, bol nútený prijať mnoho nepopulárnych opatrení. Najprv sa výpadok v reálnych príjmoch riešil masívnym zamestnávaním žien, neskôr hromadným zadlžením domácností. Na zabezpečenie bývania si musel zobrať štyridsaťročnú hypotéku, na zabezpečenia vybavenia bytu množstvo úverov a aby nad zadlžovaním stratil kontrolu, v deväťdesiatych rokoch prišiel „vynález“ plastikových kariet, čo umožňovali „beztrestne“ prečerpať účet, ktorý bol potom, samozrejme, veľmi vysoko spoplatnený.

Kým teda stredná trieda, ale aj štáty na to, aby mohli plniť svoje funkcie, boli donútení masívne sa zadlžovať, z takto nastavených podmienok veľmi profitovali tí najbohatší, najmä finančný sektor. Nemožno sa teda čudovať, že z vysokého (trojnásobného) rastu hrubého domáceho produktu profituje veľmi úzka vrstva tých najbohatších. Ak by sme to mali vyjadriť konkrétne, ide  približne o 0,1 percenta najbohatších. Aby to tí najbohatší ustáli, musia okolo seba živiť masívnu ideologickú a mediálnu mašinériu, ktorá sa takýto stav pokúša obhájiť. Preto neoliberálna (mainstreamová) ekonomická teória vychádza z toho, že cena, ktorú určí trh, je správna. Je to veľmi pohodlné a zavádzajúce, pretože vďaka tomu sa pokúšajú obhájiť také zvrhlosti ako napríklad skutočnosť, že šéfovia veľkých spoločností majú plat šesťstokrát vyšší, ako je priemerný plat v ich spoločnosti. Pritom len pred niekoľkými desaťročiami bol plat rovnako postavených manažérov len tridsaťnásobkom platu priemerného zamestnanca. Dnešná realita doslova vyráža dych. Ale podľa teórie je to v poriadku jednoducho preto, že takýto plat vygeneroval trh. A ten, ako vieme, má vždy pravdu. Kto z toho teda profituje? Percento, promile či desatina promile najväčších miliardárov?

Problém je, že títo ideológovia nikdy nepostavia nasledovné otázky. Spoločnosť za posledných štyridsať rokov vytvorila trikrát toľko tovarov a služieb. Ako je teda možné, že spoločnosť vtedy fungovala celkom slušne, bez masívneho zadlžovania či už štátov alebo domácností, navyše v čase studenej vojny, keď výdavky na zbrojenie boli relatívne podstatne vyššie než dnes? Odpoveď je jasná. Vtedajšia spoločnosť bola spravodlivejšia, respektíve napriek tomu, že aj vtedy vykazovala veľké nerovnosti, rozdiely v redistribúcii bohatstva neboli ani zďaleka také veľké ako v súčasnosti. Preto sme dnes v situácii, keď sa hovorí o takých absurdnostiach, ako ďalej skresať výdavky na školstvo, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie, prípadne zvýšiť spoluúčasť občanov na týchto statkoch (či už zavedením školného alebo zvýšenou spoluúčasťou pacientov či prevzatím zodpovednosti za svoj dôchodok v starobe). Na druhej strane, najmä investiční bankári či manažéri hedžových fondov s mnohomiliónovými či miliardovými príjmami, ktorí natavili systém tak, že permanentne kolabuje, a ktorí vo svojej podstate krízu spôsobili, sa ďalej tešia zo svojich tučných bonusov.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.