Matica slovenská pripravila v uplynulých dňoch a týždňoch vskutku slávnostné podujatia, ktoré si pripomenuli 250. výročie od narodenia Antona Bernoláka. Tento veľký Slovák dal nášmu národu prvý kodifikovaný jazyk. Odštartoval tým cestu boja za samostatnosť. Predseda Matice slovenskej M. Tkáč si na neho spomenul počas slávnostnej omše v Bratislave.
Kniha Sirachovcova vyzýva na pripomínanie si významných predkov: „Chváliť nám patrí slávnych mužov, svojich otcov podľa činov..., (ktorí) obdarovaní múdrosťou ... svojím nadaním zostavovali piesne a nápevy a písmom zaznačovali básne...“
Nám prichádza chváliť Antona Bernoláka, katolíckeho kňaza, dekana, jazykovedca, prvého kodifikátora spisovnej slovenčiny, ústrednú postavu Slovenského učeného tovarišstva. Dostatok dôvodov, aby si ho uctil v roku 250. narodenín svet – je v kalendári UNESCO – a aby si ho konečne a dôstojne uctilo Slovensko. Matica slovenská, cirkev, celý národ.
■ Na správnom mieste
V tomto chráme Bernolák ako študent bratislavského Emericiana často asistoval pri omšiach; tu, v Kaplnke sv. Jána Almužníka prijal tonzúru a nižšie svätenie 16. augusta 1779. V tomto chráme je pochovaný jeho súbežník Jozef Ignác Bajza, ale aj Peter Pázmaň a môj rodák z Čičavy, arcibiskup František Barkóci.
Na neďalekom Hrade študoval Bernolák v generálnom seminári tri roky – od roku 1784 až do svojho vysvätenia za kňaza. Zaiste sa inšpiroval rečou cisára Jozefa II., ktorý prišiel do seminára už 8. októbra 1784 a odporúčal pestovanie materinského jazyka. A tak už v roku skončenia bratislavského štúdia – 1878 – vyšli dve základné diela prvej spisovnej slovenčiny: Dizertácia a Ortografia, ktoré pripravili „vlasteneckí filológovia“.
Je pravdepodobné, že medzi nimi neboli iba Bernolákovi spolužiaci, ale aj jezuiti pôsobiaci na Trnavskej univerzite pred rokom 1773, keď požiadali Rím o súhlas s utvorením katedry slovenského jazyka. Boli medzi nimi aj Bernolákovi príbuzní: jezuiti Andrej Bernolák, Martin Bernolák, ďalej Juraj Sklenár, Ondrej Mesároš, profesor Michal Kratochvíla, rektor Andrej Sabo a ďalší.
Chváľme Bernoláka práve na pôde katolíckej cirkvi! Patrí medzi našich slávnych, ba najslávnejších! Pripomínajú nám to aj iní, napríklad nemecký historik a publicista Wolfgang Venohr, ktorý svoje putovanie za slovenskou štátnosťou v takmer 450-stránkovej knihe začína Bernolákom: „Je to fascinujúce, ako sa počas dlhých storočí odnárodňovania a sociálneho útlaku udržal plameň národného sebavedomia v povedomí malého národa! Ku koncu 18. storočia to boli spisovatelia, ktorí už nechceli písať po nemecky alebo latinsky, ale vo svojom materinskom jazyku. Najvýznamnejšou postavou medzi nimi bol Anton Bernolák, jeho úsilie o samostatnú literatúru v slovenčine, jeho zápas o o oživenie slovenského národného povedomia...“
■ Línia k dnešku
Patrí sa spomínať a čerpať silu od mužov, ktorí sú v priamej línii s naším dneškom, ktorí položili základy pre dovŕšenie slovenskej štátnosti. Osobitne teraz, keď neistota či strach z budúcnosti sa nám nasilu vtláča do našich hláv. Posilnime sa pripomienkou mužov, ktorí boli pred nami, ktorí toho veľa vykonali a nebáli sa. Pred 1 150 rokmi to boli Konštantín, Cyril i Gorazd, ktorí sa nebáli priniesť na oltár novú bohoslužobnú reč, čo až do II. vatikánskeho koncilu bolo neslýchané. Bol to Bernolák, ktorý so svojimi spoločníkmi pred 220 rokmi založili prvú učenú spoločnosť v celom Uhorsku. A pred 150 rokmi to boli smelí zakladatelia Matice slovenskej v časoch neľudskej maďarizácie – Štefan Moyses, Ján Gotčár, Ján Francisci, Karol Kuzmány.
Nebojme sa a s čistými srdcami plňme odkaz bl. Jána Pavla, ktorý sa unúval na svojej predposlednej ceste práve k nám, aby nám zvestoval naše poslanie: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte!“ Ten odkaz je šírenie slovenskosti, našej trpezlivosti, ohľaduplnosti a dobra medzi nami a vo svete tápajúcom v slobode bez ducha a dobra.
Marián TKÁČ