FEJTÓN
Daň za naivitu bude nevyhnutná
Milan KENDA
Tohtoročné prezidentské voľby – so zreteľom na voličskú nahrávku na smeč buržujom a pravicovým exponentom – neschádzajú človeku z mysle. Motivujú k logickým úvahám a obavám o našu budúcnosť. Ak chceme my vykorisťovaná väčšina od sociálnej demokracie, aby nám zabezpečila aspoň drobné, tzv. kozmetické úľavy v kapitalistickej krutovláde, musíme ju voliť. Voliť napriek výhradám, ktoré voči nej máme, i napriek jej prípadným kolíziám. Ak ju nezvolíme v masovom meradle (veď tvoríme v štáte väčšinu ekonomicky zdevastovaných voličov!), ak jej nezabezpečíme výraznú prevahu hlasov v parlamente, nemôžeme očakávať ani len tie neprávom vysmievané kozmetické úpravy. Ak chceme aspoň jemné zmiernenie baskervillského kapitalizmu, musíme ju voliť v každom type volieb. Na tento zásadný postoj zabudla výrazná časť našich voličov v nedávnych prezidentských voľbách. Podľahla brilantnej demagógii pravicových predstaviteľov, riadiacich sa podľa hesla Josepha Goebbelsa o tom, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou.
Zásadná otázka: Prečo treba rezignovať na zásadné, viac ako kozmetické úpravy tohto systému? Teda aspoň zatiaľ rezignovať? Nuž preto, že napriek postupujúcemu rozkladu je kapitalistický systém ešte stále dosť silný, aby si nedal siahnuť na svoje prioritné, podstatné štruktúry a zákonitosti. Nedajme sa pomýliť tým, že sa rád štylizuje do pózy humanistického systému a dovolí plytký mejkap pripomínajúci súcitné zaobchádzanie. Ale aj postupne dopĺňaná mozaika drobných úľav stojí za presadzovanie i občianske uznanie. A to bolo treba prihodiť na misku váh aj v týchto prezidentských voľbách!
Voľby u nás začínajú byť obrazom prieniku zvláštnych lídrov do popredia. Priveľa hlasov získavajú rozliční šamani, šoumeni a charitatívni anjeli, ktorí však nemôžu zabezpečiť systémovú sociálnu spravodlivosť a dôstojnú životnú úroveň občanov. Zväčša ide o výstredných jedincov, v duchu môjho epigramu s názvom Cesta nahor: „Lift, ktorý s hocikým až k hviezdam zamieri, volá sa výstrednosť. Vynáša priemery.“ Dodávam, že to smeruje až k podpriemerom.
Pravda, musí ísť o buržujských šoumenov, ktorí na svoje predvolebné karnevaly a guláše majú dostatok financií. Zvyčajne ide o veľkopodnikateľov. Spravidla nebývajú odkázaní len na vlastné finančné zdroje, ale podporujú ich aj iné veľkofirmy, očakávajúce budúcu vďačnosť v podobe lobingu alebo aspoň včasného prieskumu budúcich ekonomických trendov.
Čím operujú takíto samozvaní mesiáši? Tým, čo tak radi počúvajú netrpezliví voliči: najmä prísľubom odstránenia korupcie. Sľubovať vykynoženie korupcie v ére Zlatého teľaťa je vlastne aplikácia najvšeobecnejšieho populistického hesla a zároveň najťažšie kontrolovateľná aktivita. Volebný úspech takýchto samozvaných „spasiteľov“ je dôsledkom fascinácie peniazmi a bohatstvom. Šarapatí tu nereálny mýtus, že ten, kto je úspešný vo firemnom podnikaní, bude zákonite úspešný aj v riadení štátu. V posledných parlamentných voľbách naši voliči do značnej miery odolali mystifikáciám politických kaukliarov. Ale v prezidentských voľbách už zdravý sedliacky rozum výrazne zlyhal a voliči v našej domovine sa dali do značnej miery skiskovať.
Čo prinesie toto zlyhanie zdravých logických, sociologických a politických inštinktov u štatisticky významného počtu voličov? Pravicovú brzdu nasadenú na mnohé spoločensko-politické a ekonomické aktivity. A zásadnými črtami pravicového i podnikateľského prístupu k životu je predsa odjakživa egocentrizmus, biznis a zisk. Čaká nás „nenápadná“ ignorancia potrieb chudoby, zdôvodnená ako ekonomická nevyhnutnosť. Daň za naivitu príde, lebo logicky prísť musí.
