Dlhý čas čakania a krach diela s Rakúskom


gabcikovo vd štvorecGrandiózne vodné dielo v Gabčíkove má práve dvadsať rokov (4.)

Ján ČOMAJ

Na plytkom úseku pod Bratislavou, ktorý sa pred Lafranconiho úpravami Dunaja pre množstvo ramien a brodov volal aj vnútrozemská delta, sa celé storočie takmer nič nedialo. Až konečne vznikol komplexný a veľkorysý projekt, ktorý riešil plavebné problémy, účinnú ochranu pred záplavami i maximálne možné energetické využitie.   Vypracoval ho patriarcha vodných diel na Slovensku profesor Peter Danišovič.

          V päťdesiatych rokoch bola situácia v československom hospodárstve veľmi   napätá. Direktívne riadenie podnikov sa rozpadalo, vznikali rezortné centrály, do ich rozhodnutí zasahovali stranícke aparáty a v ekonomike bol chaos. V tomto labyrinte protichodných záujmov si každý podnik, kraj alebo mesto chceli uchmatnúť, koľko sa z neveľkého koláča dalo. Prof. Danišovič pochopil, že v takejto situácii bude výstavba veľkého vodného diela asi nemožná – dokonca aj riešenie čiastkových otázok dunajskej budúcnosti, povedzme problému štrku, zložité. Videl jeho nepriechodnosť, keď sa jeden podnik – Povodie Dunaja – usiluje zbaviť štrku a pritom stavebné podniky bojujú o štrkoviská, ktoré sú v rezorte poľnohospodárstva .A tie, chrániac pôdu, uvrhli na otváranie nových štrkových jám rozličné prekážky.

            P. Danišovič rozčúlene vystúpil v tlači: „Dunaj má pri Bratislave baňu, v ktorej sa odhaduje asi 600 miliárd kubíkov štrku. Sústreďme sa naň a získame úžitok ochranný, plavebný i stavebný a ešte uchováme i pôdu. Pravdaže, ani jeden úžitok, ak je osamotený, nie je rentabilný. Ale na to je tu štát, aby zasiahol svojou integrálnou funkciou!“

            Podniky napriek tomu opúšťali rieky a dávali prednosť lacnejšiemu získavaniu štrku v jamách mimo riečiska. Po takejto ťažbe vznikli trebárs rekreačné strediská v Senci, jazerá na Štrkovci, vo Vajnoroch aj na mnohých iných miestach.  

            Profesor Danišovič pochopil nezmyselnosť svojho boja so štrkmi a s ľudskou hlúposťou. Osvojil si a ďalej šíril myšlienku, ktorou poznačil aj koncepciu nového veľkého diela na Dunaji – ignorovať pohyb nánosov a naopak využiť ich podložku na derivačný – prítokový i odtokový – kanál. Ním by na vodnom diele v Gabčíkove dosiahol rozdiel hladín 23 metrov, ak sa pod elektrárenským blokom vybagruje nános. Takýto spád však predurčoval gigantickosť stavby, aj nepredpokladane veľký úžitok vo všetkých troch hlavných funkciách diela: energia, plavba, ochrana územia.

            VZNIK SÚSTAVY

            Bolo to konečné vyústenie celoživotného štúdia, výskumu a tvorby: myšlienka na vzájomne nadviazaný komplex vodných diel na Dunaji na slovenskom a maďarskom území. Dielo, ktoré má onedlho už svoje meno: Sústava vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros.

            Jozef Dunajovec v spomínanej biografickej knihe o profesorovi Danišovičovi Projektantova odysea končí jednu kapitolu slovami: „Geniálna myšlienka, čo ako bola napádaná, sa svojou originalitou napokon presadila sama. Nečudujme sa, že toľko talentovaných ľudí – kritikov napádalo práve tento geniálny projekt a nazývali ho Dunasaurom, gigantomániou, stalinskou stavbou socializmu a desiatkami iných pejoratívnych názvov. Proti sebe stáli poznanie a naivita.“

            Po skúsenostiach s výstavbou prvých vodných diel na Váhu – súčasti budúcej vážskej kaskády, po dokončení dovtedy najväčšej energetickej stavby na Slovensku – Oravskej priehrady, a po realizácii nemeckých a rakúskych vodných elektrární na hornom toku Dunaja, ktorú naši stavitelia pozorne sledovali, boli slovenskí odborníci pripravení realizovať aj dielo takých rozmerov, aké si na Dunaji predstavoval profesor Dr. Ing. Peter Danišovič. Priblížme si v posledných dvoch dieloch seriálu štyridsaťročnú trajektóriu diela až po povel: „Sypte!“, ktorý vydal na prehradenie a vzdutie dunajských vôd Ing. Július Binder, po P. Danišovičovi druhá kľúčová osobnosť veľkého diela na Dunaji.

            ŽENEVA 1949

            V roku 1949 sa v Ženeve uskutočnilo rokovanie Komisie OSN pre energetiku. Okrem iného sa hovorilo aj o podpore Rakúsku, ktoré bolo ešte obsadené vojskami víťazných veľmocí, pričom sa pozornosť mala sústrediť na vedeckú a finančnú pomoc pri výstavbe elektrární na strmých alpských riekach a na Dunaji, kde dvadsať rokov predtým o čosi vyššie postavená nemecká hydrocentrála Kachlet odhalila prekvapivo veľké energetické kapacity dunajského toku, rýchlu ekonomickú návratnosť investícií a veľa pozitívnych prínosov pre poľnohospodárstvo, životné prostredie a ochranu pred záplavami.

            Členom našej delegácie na rokovaní bol Ladislav Reisa, námestník generálneho riaditeľa Československých energetických závodov. Šťastnou náhodou nepatril k vyznávačom jediného efektívneho spôsobu výroby elektriny, teda z uhlia. Naopak, uvedomoval si prínosy vodnej energie i  možnosť vodného diela na našom, prípadne aj maďarskom úseku Dunaja. Už počas rokovania začal o veci debatovať s členom maďarskej delegácie Dr. Kovácsom a v debate prišli k záveru, že myšlienka by najskôr získala medzinárodnú podporu, keby sa priehrada stavala ako dielo dvoch susediacich štátov, teda ČSR a Maďarska. L. Reisa po návrate informoval o tom vtedajšieho ministra priemyslu Gustáva Klimenta. Ten sa na počudovanie idey chytil a dal si aj zistiť podrobnosti.

            Prvé informácie, ktoré dostal, boli odmietavé: náš Dunaj nemá dno ani brehy zo skál, ako jeho horný tok alebo katarakty na dolnom úseku, všetko sú to naplaveniny, dielo by sa nemalo o čo oprieť, stavba by navyše bola nad investičné možnosti československej ekonomiky, schválená prvá päťročnica s ňou neráta, spolupráca s Maďarskom nie je reálna, Maďari majú celkom iné ekonomické problémy, chystá sa plán spolupráce ľudovodemokratických krajín a o ničom takom sa v ňom neuvažuje, čo by na to povedali v Moskve a podobne. Našťastie dal aj iný pokyn: Aby mu zistili, kto sa tým už zaoberal? A dostal odpoveď, že pred vojnou sa zanášaním štrkov z horného Dunaja zaoberal akýsi mladý inžinier Danišovič...

            vd gabčíkov 1Minister Kliment poslal hneď dvoch expertov za ním do Bratislavy. Ing. Dr. Danišovič pôsobil v tom čase vo Vodoprojekte. Klimentovi emisári sa vrátili nadšení nápadmi slovenského inžiniera, pre ktorého v ich očiach najlepším vysvedčením i kádrovým posudkom bolo, že viedol výstavbu Oravskej priehrady, ktorá sa práve stala symbolom socialistickej industrializácie Slovenska, aj keď sa budovala počas vojny. Projektoval vážske stupne a dielo v Nosiciach, a to sa po dokončenej Trate mládeže pomenovalo ako Priehrada mládeže. Tým minister Kliment Danišoviča kádrovo odklepol. To bolo prvé víťazstvo. Druhé: problém dostal na starosť Klimentov námestník Ing. Bušniak – Slovák naklonený myšlienke. Už 31. októbra 1950 dostal od Vodoprojektu Danišovičovu koncepciu, ktorú mohol predložiť na najbližšej porade československo-maďarského výboru pre hospodársku spoluprácu.

            KOLESO SA KRÚTI

            Povereníctvo stavebného priemyslu v januári 1951 objednalo vo Vodoprojekte osnovu budúceho projektu využitia Dunaja od sútoku s Moravou po vtok Ipľa. Ing. Danišovič bol naň pripravený: vypracoval ho do mesiaca. A tak čs.-maďarská komisia pre hospodársku spoluprácu rokovala už v júli v Budapešti o využití Dunaja na základe tejto koncepcie.

            Začiatkom júna 1952 vláda ČSR schválila výstavbu sústavy vodných diel na Dunaji s tým, že zainteresované ministerstvá ešte do konca mesiaca vytvoria pracovnú skupinu na  koordináciu prípravných prác. Ministrovi zahraničia uložila pripraviť rokovanie s maďarskou stranou. To sa uskutočnilo v auguste – za maďarskú stranu koncepciu P. Danišoviča posudzoval akademik Dr. Ing. Mossonyi, ktorý sa stal potom jej propagátorom na maďarskej strane. Účastníci porady sa zhodli, že horná časť diela sa bude riešiť derivačným – prívodovým a odpadovým – kanálom, dolná časť riečnym stupňom. Maďarská strana svoju časť diela navrhla posunúť trochu nižšie k Vyšehradu (Visegrád), kde už vykonala rozsiahly výskum – slovenská strana s tým súhlasila. Sformovala sa spoločná odborná komisia, ktorá mala koordinovať výskumné a projektové práce na oboch stranách.

            Obe naše krajiny boli v postavení satelitov ZSSR. Projekt bol natoľko závažný, že si koncepciu vyžiadal na preštudovanie vtedajší sovietsky minister energetiky Malenkov. Ten si všimol, ako blízko leží projektované dielo k hraniciam s Rakúskom. Odporučil našej a maďarskej strane, aby sa komplexne riešil celý úsek Dunaja, od hraníc s Rakúskou spolkovou republikou.

            Malenkov mal teda vlastne pravdu. Našou povinnosťou bolo – spoločne s Rakúšanmi – riešiť aj Dunaj nad Bratislavou. Tak vznikla idea spoločného rakúsko-československého vodného diela Bratislava – Wolfstahl, ktorá ako prvé veľkorysé riešenie Dunaja na našom úseku zdržala na dlhé roky.

            IDEOLOGICKÁ BRZDA

            Rakúski a slovenskí odborníci sa prvýkrát stretli vo Viedni a ich rokovanie trvalo celý týždeň – od 7. do 14. decembra 1955. Rozobrali úskalia Dunaja od ich rozostavaného diela Ybbs – Persenbeug po ústie Moravy. Dohodli sa, že do roka obe strany vypracujú alternatívne riešenia vodného diela, na výstavbe ktorého by sa obe strany zúčastnili približne rovnakou mierou a ktorého prínosy by využívali rovnako paritne. O dva roky na rokovaní v Prahe schválili koncepciu spoločného diela Wolfsthal – Bratislava podľa projektu, ktorý mal do dvoch rokov vypracovať bratislavský Hydroprojekt v spolupráci s rakúskou projektovou kanceláriou OEWAG Viedeň. So stavbou sa malo začať v roku 1961 a dokončiť sa mala roku 1963.

            Spoločné dielo socialistického Československa s krajinou spoza Železnej opony sústavne narážalo na odpor obmedzených pražských ideológov, niektorých českých vodohospodárov a silnú skupinu komunistických funkcionárov z baníckeho prostredia. Prví poukazovali na riziká spolupráce s kapitalistickým štátom, druhí sa ironicky vyjadrovali o úrovni slovenského staviteľstva, napriek už jestvujúcim hydroenergetickým dielam, tretí využívali výsadné postavenie baníctva, ktoré môže byť takýmto dielom ohrozené, odvolávali sa na „nekonečné“ zásoby uhlia na Ostravsku a v povrchových lomoch v severozápadných Čechách, kde sa práve nasadili obrie korčekové bagre, ktoré začali meniť prírodu na mesačnú krajinu.

            Na ďalšej spoločnej porade s Rakúšanmi koncom roka 1960 vo Viedni obe vládne delegácie museli s poľutovaním konštatovať, že československá strana si neplní termíny, stavbu dokonca Štátny plánovací úrad nezaradil do ďalšej päťročnice napriek tomu, že projekt bol už hotový. Rakúšania boli pripravení a chceli stavať. Snažili sa však pochopiť naše problémy a súhlasili s odkladom výstavby. Už k nej nedošlo. Ing. Peter Danišovič sa o stroskotaní projektu Bratislava – Wolfsthal po rokoch vyjadril takto:

            „Rakúšania chceli stavať. U nás nebola ochota. A pritom sme boli najprogresívnejší aj v Dunajskej komisii, aj v RVHP. Reálne v tom povojnovom čase najvyspelejší štát na Dunaji, ktorý mal na využitie najmenší úsek rieky, zostal najtmavším kútom. Rakúšania medzitým vybudovali na Dunaji šesť ďalších vodných diel.“

                                                                                   



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.