V roku 2012 si pripomenieme 250. výročie narodenia Antona Bernoláka a v roku 2013 uplynie 200 rokov od jeho úmrtia. UNESCO na návrh Slovenskej republiky zaradilo výročie narodenia nášho velikána do zoznamu svojich výročí. Pri tejto príležitosti Matica slovenská pripravila oslavy na počesť tohto velikána slovenských dejín viacero podujatí. Ide o odhalenie busty Antona Bernoláka v Martine, vedeckú konferenciu o jeho diele v Nových Zámkoch, výstava, koncerty, svätú omšu v katedrále sv. Martina v Bratislave, hudobno-literárnu kompozíciu na Bratislavskom hrade a odhalenie busty A. Bernoláka na devínskej fare.
Dokument na stihanutie vo formáte PDF vo vyššom rozlíšení
Rok Antona Bernoláka
* 4. október 1762 – 2012
† 15. január 1813 – 2013
Slovenský národ, hoci nepatrí svojím počtom k veľkým národom, má mnoho osobností, ktoré si zaslúžia spomienku, úctu a vďaku. Niektoré neprerástli obzor regiónu, kde žili a pôsobili, iné majú celonárodný význam. Anton Bernolák (1762-1813) je jednou z nich. Jeho dielo preslávilo aj za hranicami nášho národa.
- Anton Bernolák je nepolitickou osobnosťou s celonárodným a nadnárodným významom.Anton Bernolák predstavuje prvú etapu slovenského národno-emancipačného procesu (1780 – 1820). Cieľavedome a uvážene siahol po živom jazyku svojho národa. Generácia bernolákovcov začala tento jazyk v uzákonenej podobe (1787) používať ako spisovný jazyk, ktorý sa stal nezastupiteľným prostriedkom pre kultúrne, sociálne a hospodárske povznesenie Slovákov.
Anton Bernolák dovŕšil kodifikáciu slovenčiny veľkým šesťdielnym slovníkom pod názvom Slowár slowenskí, česko-latinsko-ňemecko-uherskí (1825 – 1827), ktorý je obdivuhodným jazykovým dielom a slovenčinu zrovnoprávňuje s inými jazykmi, ale zároveň umožňuje spojenia medzi jednotlivým národmi v celosvetovom (latinčina) a stredoeurópskom priestore (Česi, Nemci, Maďari).
- Anton Bernolák mal priamy vzťah k Bratislave, Trnave, Bernolákovu a Novým Zámkom
Anton Bernolák študoval rétoriku a poetiku na gymnáziu v Bratislave (1778 – 1780) ako chovanec bratislavského kňazského seminára Emericanum. V rokoch 1784 – 1787 teologické štúdia absolvoval v generálnom seminári umiestnenom na Bratislavskom hrade. V Bratislave vydal svoje kodifikačné jazykovedné diela Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum (1787), Orthographia (1787) a Grammatica Slavica (1790). V Bratislave sa aj z jeho iniciatívy vytvorila Spoločnosť na pestovanie slovenského jazyka, ktorá bola základom Slovenského učeného tovarišstva. Ako duchovný pôsobil v Bernolákove (vtedy Čeklís), Trnave a Nových Zámkoch, kde vytvoril aj veľkú časť svojho diela.
- Anton Bernolák má v roku 2012 a 2013 významné jubileá.
V roku 2012 si pripomenieme 250. výročie narodenia Antona Bernoláka a v roku 2013 uplynie 200 rokov od jeho úmrtia. UNESCO na návrh Slovenskej republiky zaradilo výročie narodenia nášho velikána do zoznamu svojich výročí.
Národná identita u Antona Bernoláka
Osvietenský absolutizmus, vrcholiaci na našom území v čase vlády cisára Jozefa II., sa usiloval o posilnenie úlohy štátu racionálnymi reformami spoločnosti s cieľom dosiahnuť rozvoj priemyslu, nových metód a technológií v poľnohospodárstve, reformu daňového systému a celej sociálnej sféry. Osvietenské reformy boli významným impulzom pri prebudení záujmu o národné jazyky a ich kultiváciu. Osvietenstvo venovalo zvýšenú pozornosť mravnému stavu ľudu, lebo ho považovalo za tvorcu hodnôt a tak toto úsilie o vybudovanie mocného štátu napokon vytvorilo predpoklady na vytvorenie novodobých národov. Štátu túto úlohu najviac pomáhala plniť cirkev a škola – kazateľnica a katedra. Tento zámer sa nedal uskutočniť bez používania ľudového jazyka. Anton Bernolák začal a rozvinul svoje dielo na pôde katolíckej cirkvi. Ako kňaz poskytoval zvereným ovečkám, okrem náležitého duchovného pokrmu, aj základy, osvety, vzdelania a kultúry. To všetko v slovenskom duchu. Duchovné a hmotné dobro národa bolo jemu a celej jeho družine najhlavnejším cieľom. Preklad celého Svätého písma do slovenčiny, ktorý vyšiel roku 1829, bol jeho veľkým želaním. Napriek svojmu kňazskému stavu bol profánnym vedcom. Nepoznal rozpor medzi kresťanskou vierou a národným povedomím.
Aj keď bernolákovci neboli tvorcami nejakého politického programu, účinok ich diela – vymedzenie národnej identity na princípe samostatného jazyka – bol v konečnom dôsledku politický. Antonovi Bernolákovi nechýbalo slovanské a slovenské povedomie, ktoré bolo budované na vedeckom poznaní. Pri svojich výskumoch poznal a citoval (Dissertacia, Orthographia) práce o pôvode hlaholského a cyrilského písma. Preštudoval a vo svojich publikáciách použil aj diela o rozšírení, význame, reči a kultúre Slovanov, čo si nemožno vysvetliť ináč, ako zámer posilniť ich národné povedomie, zvlášť Slovákov, a čo málo slúžiť aj ako podklad pre obrannú polemiku s nepriateľmi Slovanov v Uhorsku.
Bernolák čerpal z prác vedcov, ktorí sa zaoberali filológiou, ba viacerí ho považujú za duchovného nasledovníka slavistu Václava Fortunáta Durycha (predchodcu J. Dobrovského) a Pavla Doležala. Opieral sa aj o Petra Revu, Juraja Papánka, Martina Sentivániho, Jakuba Jakobea, Daniela Sinapia, Mateja Bela a Juraja Sklenára. Bernolák zámerne necitoval maďarských autorov. Ku kodifikácii spisovnej slovenskej reči neprikročil Bernolák náhodne a účelovo, ale po dobrej príprave a najmä s jasným ideovým zámerom. Jeho gramatika je synchrónna, deskriptívna a normatívna. Celé jeho jazykovedné dielo je kompletným spracovaním spisovnej normy slovenčiny. Hoci Bernolákom kodifikovaná spisovná slovenčina mala vtedy užšiu sociálnu bázu, ako neskôr po jej štúrovskej a hodžovsko-hattalovskej úprave, mala solídny územný rozsah a zahŕňala územie, kde žili a pôsobili Slováci, a to aj vrátane území s východoslovenským a goralským nárečím. Dosah tohto faktu je v odbornej literatúre málo zohľadnený, lebo diela vydávané v Bernolákom formovanej slovenčine, najmä homiletické príručky sa podceňujú. A práve tieto práce desiatok slovenských katolíckych kňazov boli prostriedkom sústavného ale intenzívneho prebúdzania slovenského národného povedomia nielen slovenského východu, ale aj hornej Oravy a Zamaguria.
Anton Bernolák je pre nás vzorom vedca, ktorý od svojich študentských rokov húževnato pracoval na poli literatúry, teológie a jazykovedy. Jeho vedecká práca má dejinný význam, lebo v historickej perspektíve definitívne prelomila pochybnosti o jazykovej samobytnosti Slovákov. Kodifikovaný samostatný jazyk z roku 1787 bol predpokladom pre uvedomenie si národnej identity a individuality. Existujú viaceré typológie spisovných jazykov. Bernolákom kodifikovaný jazyk niektorý označujú z hľadiska aktívnych a pasívnych používateľov za integračný typ s univerzalistickými tendenciami. Jeho integračnosť spočíva v úsilí zjednotiť používateľov spisovného jazyka v rámci kodifikovanej formy a univerzalizmus súvisí s prejavmi ľudovej osvety, ako spoločenskej potreby osvietenstva na šírenie nových progresívnych myšlienok. Ak skúmame nielen historické, ale aj spoločenské a praktické aspekty vydania Slovára, zistíme, že Bernolák vo svojej knižnici uchovával publikované zákony uhorského snemu z roku 1792, kde 7. článok definuje maďarčinu ako úradný jazyk. To vytvorilo atmosféru napätia voči nemaďarským jazykom a neočakávane silnú vlnu maďarského nacionalizmu. V pôvodnom predhovore k Slováru sú aj terminologické zvláštnosti, ktoré odhaľuje politické predstavy Bernoláka. Pod pojmom Pannonia si predstavoval (asi pod vplyvom Martina Sentivániho) určitým spôsobom vymedzené územie dnešného Slovenska. Takto vytvoril aj etnonymum Pannonius s významom Slovák, Pannonii, Slavi – Slováci. V súvislosti s používaním termínov Hungaria – Pannonia je u Bernoláka zreteľné úsilie o vyjadrenie historického práva a podielu Slovákov na uhorskej korune. V Slovári sa etnicky rozlišuje územie Uhorska na „slovenskú krajinu“ – (Tót ország) a „maďarskú krajinu“ – (Magyar ország). Je zaujímavé, že Bernolák, ako prvý slovenský vlastenec, použil pojem nacionalizmus a vo vzťahu k maďarským šovinistickým prejavom ho aj definoval ako predstierané vlastenectvo horlivcov za maďarskú reč, hoci ich predkovia ani z územia Uhorska nepochádzali. Syn hornej Oravy, pôvodom zeman, je nám Anton Bernolák aj vzorom Slováka, ktorý, hoci pochádzal z rázovitého slovenského prostredia, takmer celý svoj život prežil na jazykovo zmiešanom slovenskom juhu. Od čias štúdií v Ostrihome, cez pôsobenie v Čeklísi (Bernolákove) až po Nové Zámky. Aj Bratislava a Trnava, s ktorými ho spojil osud, boli v čase jeho pôsobenia jazykovo zmiešané mestá. Slovenčina v multietnickom prostredí má v jeho živote a diele svoj hlbší význam. Jeho odkaz je pre nás výzvou, upevniť svoje povedomie, posilniť odvahu ale najmä zintenzívniť svoju prácu za slovenskú vec. Zároveň je však jeho slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský slovník odrazom potrieb mnohonárodnostného prostredia strednej Európy a nutnosti vzájomného porozumenia a tolerancie. Antona Bernoláka si nemožno pripomínať iba ako jednotlivca. Hnutie bernolákovcov malo širokú spoločenskú dimenziu a zasiahlo celé Slovákmi obývané územie od Babej hory a Zamaguria po Jáger a Ostrihom, od Skalice po Užhorod. Slovenská inteligencia konca 18. a začiatku 19. storočia si s veľkou naliehavosťou uvedomovala potrebu apologetický obhájiť historický pôvod nášho národa. V ich prácach sociálne otázky splývali s požiadavkami na emancipáciu Slovákov. Propagovali v nich nový spisovný jazyk, pričom upozorňovali na jeho starobylosť, kultivovanosť, čo sa odrazilo v tom, že Maďari z neho prevzali mnohé slová.
Matica slovenská považuje Antona Bernoláka za veľkú osobnosť slovenských dejín, ktorej význam nebol doteraz docenený. Preto patrí vďaka všetkým iniciátorom a realizátorom spomienkových podujatí, ktoré sa v súčasnosti uskutočňujú.
Za správnosť:
PhDr. Peter Mulík, PhD.
tajomník Matice slovenskej