Láska k blížnemu a nezištná pomoc sprevádzajú prof. Vladimíra Krčméryho po celý život.
Tibor B. HAČKO
Po desaťročiach devastácie štátu, bujnenia korupcie a úpadku morálnych hodnôt človeka je v našej spoločnosti takmer zázrakom nájsť bytosť, ktorá neúnavne nielen vyznáva morálne hodnoty, ale ich aj prenáša priamo do praxe v každodennom živote. Navyše svoje presvedčenie odovzdáva v pedagogickom procese ďalším, mladším generáciám – prof. MUDr. Vladimír KRČMÉRY, DrSc. Lekár, vedec – odborník na tropickú medicínu, infektológiu, onkológiu, vysokoškolský pedagóg, zakladateľ zdravotníckych, sociálnych zariadení a zahraničných humanitárnych misií v krajinách tretieho sveta. Nedávno ocenený Krištáľovým krídlom. Aktívne pôsobil v cirkevných mládežníckych podzemných hnutiach a po celý svoj život sa zúčastňoval na cirkevnom živote. Ako hlboko veriaci človek úprimne prenáša vieru na svoje okolie.
● Svet sa „zmenšil“ Cestujeme do ďalekých končín, vyberáme sa do tropických a subtropických krajín. Lietadlom sa za pár hodín dostaneme z nášho obvyklého prostredia do krajín a oblastí so špecifickou klímou, s exotickými zvieratami, hmyzom, parazitmi a mnohými, doma často úplne neznámymi a sčasti veľmi nebezpečnými ochoreniami.
Cestovná medicína, tropické choroby sú pomerne mladý odbor, je pravda, že tropické choroby prichádzali do Európy aj v minulosti, no veľmi zriedkavo. Podstatne zriedkavejšie, mali sme menej možností cestovať či už pre politické alebo technické obmedzenia. Veď si predstavte, že každý deň pristane na Schwechate tritisíc ľudí z iných kontinentov, v Zürichu päťtisíc a v Londýne tridsaťtisíc. Takže musíme adaptovať naše medicínske znalosti alebo schopnosti. My roky učíme na našich lekárskych fakultách študentov medicínu bohatých, medicínu určenú pre euro-americkú kultúru. To znamená pre nejakých 15 percent obyvateľstva a zvyšných šesť sedmín sú ľudia pod hranicou chudoby. Okolo jednej miliardy ľudí žije v zdravotnej starostlivosti ako my, respektíve lepšej ako my. Hovoríme o Európe, USA, Japonsku, Austrálii a Novom Zélande. Šesť miliárd obyvateľov planéty žije v úplne inej infraštruktúre, a samozrejme v iných zdravotníckych podmienkach a v inom spektre chorôb. Čo som sa naučil v treťom svete je, že nielen my ich liečime, dodávame lieky a zúčastňujeme sa na priamom lekárskom zásahu v teréne, ale sami sa obohacujeme, keď im prinášame pomoc.
● V roku 2002 ste založili neziskovú organizáciu a súkromnú Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, ktorá má viaceré detašované pracoviská – ústavy po celom Slovensku, ale vzdeláva aj poslucháčov v Čechách, Srbsku, Rumunsku, Rakúsku a zároveň pomáha svojimi rozvojovými projektami v krajinách tretieho sveta. S akým mottom ste pristupovali k zakladaniu školy, ktorej ste rektorom?
Ten prvý impluz prišiel od vás novinárov, od médií. Ak by žurnalisti nepísali o tragédiách, o rozvojovom svete, o hladomoroch, o humanitárnych katastrofách, ani ja by som sa sa neuberal touto cestou. My lekári predpisujeme lieky na všetko, aj na spánok, ale to, čo sa deje v treťom svete, to vám už spať nedovolí.Tým, že vy novinári prinášate tieto správy, ten spánok cítiacemu človeku beriete. My sme školu založili preto, že tá manévrovacia plocha pre pomoc je v našich podmienkach veľmi úzka, dokonca až paralyzovaná, pokiaľ ide o pomoc a vo vzťahu k tretiemu svetu. Musíte sa donekonečna obracať na ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo financií, žiadať o granty a kým niečo dostanete, aj to s rôznymi poznámkami, tak sa pomoc minie účinkom. Súkromná škola, ktorá na jednej strane učí a na druhej sa usiluje vzbudiť záujem u poslucháčov, aby boli otvorení načúvaniu hlasu biednych, tak sa už ku všetkým projektom správa nie ako k cudzím. Generuje vlastný rozpočet a ten umožní rýchlo poskytnúť pomoc jednotlivým výsadkom a záleží len na vás, ktorý projekt bude mať prioritu. Na začiatku sme mali jeden jediný, ale pretože nás Pán Boh neplatí ako údržbárov zdravia, a my k tomu aj tak pristupujeme, tak dnes nemáme 5 – 10 ale 30 tisíc pacientov, nemáme 500, ale 3 tisíc operácií a staráme sa nie o 20, 100, ale o 500 sirôt. Takže toto je naše bohatstvo, v tomto je naša škola bohatá a má skúsenosti. Nemáme síce tučné kontá v bankách ani uložené zlaté tehly, ale máme bohatsvo v tom, že môžeme našim pacientom pomáhať.
● Škola, čo má také vysoké méty, ktorej rektor ctí prioritne humánnosť a lásku k blížnemu, nemá existenčné problémy v prostredí s nespočetným počtom škôl hlásiacich sa k prívlastku vysoké?
Viete, v začiatkoch sme mali veľké obavy, nemali sme skúsenosti, ale najhoršie obdobie bolo pred štyrmi rokmi. Blížila sa neistota, nedostatok financií vo všetkých rovinách spoločnosti a my v tom období sme dostali 7 tisíc prihlášok! To nikdy nebolo. Akoby tí študenti cítili, že problém nemusí byť tá médiami hlásaná pravda, že to, čo opakujú naši predstavitelia, sa podstatne líši od skutočnosti. Naopak, zacítili sme silný útok a snahu o spochybnení našej akreditácie. Tie tisícky prihlášok im dali jasnú odpoveď. V súčasnosti mávame ročne 3 – 5 tisíc prihlášok. Je to najmä preto, že robíme odbory zdravotnícko-sociálne, nie teoreticky, ale prakticky sociálne, venujeme sa aplikovaniu sociálnej starostlivosti v praxi.
● Pred založením a otvorením školy ste boli viackrát pozvaný na hosťovanie ako profesor internej medicíny či už na Univerzitu v Brne, Univerzitu v Scrantone alebo aj na Katolícku univerzitu v Ríme...
Tieto pobyty mi veľmi pomohli pri zakladní školy a jej riadení. Dnes musím každému vysvetľovať, že to nie sú moje nápady, ale nápady z krajín, kde má sociálne zdravotníctvo dlhý tradičný koreň. V Ríme som mal krásne vyvrcholenie kariéry. Dostal som titul hosťujúceho profesora na zasadaní vedeckej rady, ktorej predsedal priamo Ján Pavol II. Po návrate som sľúbil, že založíme fakultu na jeho počesť a dnes máme Fakultu histológie s jeho menom.Študenti majú o ňu záujem aj preto, lebo vedia, že sa počas štúdia u nás dostanú na zahraničné misie. Máme praktické výsadky v krajinách doslova po celom svete, v ktorých pôsobí stále päťdesiat až sto poslucháčov. Z Univerzity v Scrantone som si doniesol veľmi veľa pozitívnych znalostí. Hoci mám voči americkému zdravotníctvu výhrady, rovnako aj k ich štýlu života, nepochybne však majú najlepší univerzitný systém. Ten by sme mali zaviesť aj u nás.
● V našom zdravotníctve máme svetovo uznávaných a špičkových pracovníkov dokonale ovládajúcich svoju profesiu, ale odborníkov na problémy riadenia zdravotníckych zariadení je zatiaľ zúfalo málo. Vidíme, čo sa deje okolo lacnej privatizácie zdravotníctva. V Nemecku je ústavou chránené zdravotníctvo ako neziskové – čo doň pacient vkladá, to dostáva, nikto neparazituje na našich vkladoch.Manažérske vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve absentuje. Rozdiel medzi riadiacimi schopnosťami a medicínskymi znalosťami je priepastný.Kolos, akým spravidla nemocnica je, môže utiahnuť iba zohratý tím poctivých pracovníkov aj s prevádzkovo-ekonomickým myslením.
Vzdelanie na lekárskych fakultách je prirodzene orientované na prínos pacientom. Aj sa na to niekedy hnevám. Alebo lepšie povedané, mrzí ma, že úplne všetky odbory sú zamerané len na vybudovanie databázy vedomostí študentov – len na praktické zameranie na pacienta a riešenie jeho stavu. Máte pravdu, u nás nemáme a ani nebudeme mať v najbližších desiatich rokoch nikoho, kto by vedel riadiť zdravotnícvo. To je práve vyriešené v Spojených štátoch, že majú vrámci všeobecného bakalárskeho modulu zamerané vzdelanie na marketing, financie, vyjednávanie, prevádzku a ďalšie predmety, ktoré sú nevyhnutné pre plynulý a bezproblémový chod zdravotníckej jednotky. Tu Slovensko ťahá za poriadne krátky koniec. Nie je ideálna situácia, keď sú vo vedení len ekonómovia, ale ani keď sú to len lekári. Potrebovali by sme angažovať z jedného aj druhého portfólia vedomostí.
● Pacienti – spotrebitelia prostriedkov verejného zdravotníctva nemajú predstavu o tom, koľko prostriedkov treba na zabezpečenie ich zdravia aj keď nie sú hospitalizovaní a nieto ešte, keď priamo odchádzajú od lekára či z nemocnice. Koľko spotrebovali a koľko si na nich poskytovatelia naúčtovali z prostriedkov verejného zdravotníctva...
Presne ste to zadefinovali. U nás sa vzťah k zdravotníctvu zdeformoval na spotrebiteľský vzťah k tovaru. Nie ako k hodnote, ale ako k veci, ktorá je v danom momente žiadaná. Na strednej škole ťažko preniknúť na ten trh predmetov, ktoré gymnázium a iné školy poskytujú. Študijné programy sú také nabité (vidím to na svojich deťoch), že pridať im ešte zdravotnú všeobecnú výchovu vidím nereálne. Tie deti sú od rána do poobedia v škole a stále máme pocit, že nie všetky oblasti sú zachytené. Viem si však predstaviť zavedenie spomenutého všeobecného bakalariátu, ako sa to praktizuje v Spojených štátoch.
● Boli ste poradcom ministra zdravotníctva, ako hľadíte na toto vaše pôsobenie ?
Mal som tú česť byť poradcom viacerých ministrov. Úloha poradcu má obmedzenú manévrovateľnosť pri presadzovaní moderných téz. Úloha poradcu je často symbolická. Samozrejme ministri si vypočujú názor, lenže málokedy sa stretnete s tým, že si ho aj osvoja. Možno je to aj chyba nás poradcov, že nemáme dostatočne silnú ekonomickú argumentáciu. Ďalej každý minister vie, že je vo funkcii len na štyri roky. Dokonca žiadny minister v slovenskej vláde nebol vo vedení rezortu po celý čas, väčšina ich skončila po dvoch rokoch. Mali sme asi tridsať ministrov, čo je desivé. Kým sa títo oboznámia s mechanizmom prijímania legislatívy a so zavádzaním efektívnych zmien v riadení, sú už sami v problémoch.
Nedávno sa ma jedna poslankyňa pýtala, či som zástancom jednej alebo viacerých poisťovní. Odpovedal som, že som zástancom nula poisťovní. Zastávam britský systém. Ten sa ukázal v Európe ako najschopnejší života. Nie je samozrejme ideálny, nie to systém pre Švajčiarsko alebo Nórsko ako najbohatšie krajiny, ale je to systém pre bohatých aj pre chudobných. Anglicko ako krajina Commonwealthu a krajina atraktívna pre Poliakov, Indov, Rusov má strašne veľa cudzincov. Aspoň desať percent obyvateľstva sú cudzinci a veľká časť z nich žije na hranici minima. Ich systém je nastavený tak, že sa snaží mať základné prvky sociálnej starostlivosti. Nemám pocit, že príchodom zdravotných poisťovní na Slovensko v rokoch 1993 a neskôr sa dramaticky zlepšila úroveň zdravotnej starostlivosti oproti časom, keď som ja vstupoval do tohto systému v decembri 1989. Necítim zlepšenie podmienok pre pacientov. Takže pripúšťam aj takú možnosť, že občania povedia rázne nie týmto systémom, ktoré len zvyšujú zadlžovanie a podvýživu zdravotnej starostlivosti.
● Viackrát vás vysoko ocenili v zahraničí aj u nás. Samozrejme, osobností vášho razenia je na Slovensku viac, len nedostávate patričný priestor. Boli ste ocenený titulom Vedec roka SR 1998 za zavedenie plánovanej progresívnej antiinfekčnej liečby u onkologických pacientov s komplikáciami po cystostatickej chemoterapii, držiteľom Ceny primátora mesta Bratislavy za rok 2010, nositeľom Zlatého Biateca 2010 a naposledy vás poctili Krištáľovým krídlom 2011...
Po každom takomto ocenení, ako je Krištáľové krídlo alebo tri čestné doktoráty, som v ten deň naplnený hrôzou. Hrôzou a strachom či som na dobrej ceste. Cesta plná vavrínov je cesta do zatratenia. Ocenenia ma vedú k úvahám pripraviť vzdelávací program, kde by prvé dva ročníky boli zamerané viac na všeobecné predmety s cieľom získať jazykový, informačný, psychologický, farmaceuticko-geografický a ekonomicko-hospodársky základ. Viem si predstaviť, že by sa ubralo z odborných predmetov a zamerať sa na získanie vedomostí v riadení zdravotníctva. Do celého školstva by som zaviedol viac zahraničných stáží, aby naši študenti počas bakalárskeho štúdia boli aspoň 2 – 3 semestre v zahraničí. Ďalej, aby naši študenti boli cez prázdniny v treťom svete. Tam môžu získať nadhľad, stretať sa so situáciami, ktoré sa u nás nevyskytujú. Boli by lepšie pripravení do života a vedeli by lepšie a ľudskejšie reagovať, keď dôjde k neštandardnej situácii alebo k drobným zemetraseniam či už v hospodárstve, politike,v technických štruktúrach. Po návrate sú citlivejší.
● Narodili ste sa v Bratislave v rodine vedca a lekárky, absolvovali Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Ste dôkazom, že Bratislavčania sú a boli vždy tolerantní. Sledujete dianie vo svojom rodnom meste, ktoré stále odoláva ranám búrania historických lokalít, vyrubovaniu stromov a náporu nešťastných presídlencov nezvyknutých na mestský štýl života?
My to cítime dennodenne. Naša vysoká škola sídli v historickej budove arcibiskupstva, ktorú sa podarilo po dlhšom čase obnoviť. Človek prirodzene vníma úbytok zelene, komorného prostredia, ale priznám sa, že sa necítim byť odborníkom v architektúre a urbanizme, aj keď zažívam dôsledky týchto odborov. Bratislavský lesopark je jedným z najhodnotnejších a najkrajších mestských parkov v Európe. Zdravie obyvateľov Bratislavy je totiž priamo úmerné ich pohybovým aktivitám. Nedostatok pohybu v prírode je závažným faktorom pre ischemickú chorobu srdca, náhlu mozgovú príhodu a zhubné nádory. To si musia developeri uvedomiť.
Na záver by som chcel pozdraviť všetkých členov Matice slovenskej, ale i v oblastiach mimo Slovenska. Naša vysoká škola má aj študijný program v Báčskom Petrovci, tam je silná skupina Matice slovenskej. Na začiatok školského roku vždy prídu na otvorenie, na promócie. Tak isto je to v Nagylaku v Rumunsku a teší ma, že rumunská a srbská vláda sú také ústretové. Univerzitu v Scrantone sme si preto vybrali ako partnera, že má síce všetky prvky kvalitného amerického školstva v súťaživosti, ale na druhej strane má aj prvky domáceho slovenského vánku. Prvý Murgašov telefonický a telelegrafický prenos bol biskupovi do Scrantonu a veľmi si tu Slovákov vážia, potomkovia sa tu stále hlásia k svojim koreňom, vedia po slovensky a majú národné cítenie.