V Európe naozaj dochádza k vytváraniu fundamentalistickej identity
Pavol DINKA
Michael HAUSER (1972) vyštudoval filozofiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, pracuje vo Filozofickom ústave Akadémie vied (AV) Českej republiky a prednáša na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 2001 usporadúva semináre o kapitalizme, ktoré sa neskôr pretvorili na občianske združenie Socialistický kruh, zaoberajúce sa ľavicovým myslením a jeho popularizáciou. V roku 2007 stál pri zrode iniciatívy Sme občania! Je autorom kníh Adorno: moderna a negativita, Prolegomena k filosofii současnosti, Humanismus nestačí. Preložil tiež niekoľko kníh od Slavoja Žižeka, Theodora W. Adorna a publikoval celý rad esejí. Píše stĺpčeky do denníka Referendum.
● Z vašich teoretických prác vyplýva, že nositeľom politického činu by mal byť subjekt, ktorý bude mať sociálnu dimenziu. V knihe Sociální stát a kapitalismus zaujala myšlienka, že sociálny štát a keynesiánske ekonomické inštitúcie sú de facto jediným známym nástrojom, ktorý aspoň na určitý čas umožnil usmerňovať procesy protirečivosti spoločenského bytia. Zdôrazňujem na určitý čas. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či tieto protirečivé procesy možno zvládnuť v rámci demokratického kapitalizmu?
Úvodom treba zdôrazniť, že sociálna demokracia sa stále obzerá za sociálnym štátom z éry keynesiánstva, je to pre ňu akýsi neprekonateľný horizont. Utápa sa v zabudnutej nostalgii, nevie do seba nasať rimbaudovskú absolútnu modernosť. V sociálnych demokratoch stále doznieva, že sa možno vrátiť k sociálnemu štátu, pritom si neuvedomujú, aký vlastne sociálny štát bol, akú funkciu spĺňal v rámci vtedajšieho kapitalizmu. Akoby nevnímali, či nechápali práce kritických teoretikov, akými boli Theodor W. Adorno a Herbert Marcuse, ktorí vonkoncom nehovorili o sociálnom štáte, ale o neskorom kapitalizme. V ich ponímaní bol sociálny štát ďalšia forma kapitalizmu, v ktorom sa hlavná ťarcha vykorisťovania presúvala z vyspelých krajín na krajiny tretieho sveta. Podstata systému sa však nezmenila. Práve preto vystupuje mimoriadne do popredia analýza sociálneho štátu z tohto uhla pohľadu. Mojím najdôležitejším záverom je fakt, že sociálny štát v šesťdesiatych rokoch minulého storočia stále sledoval líniu a požiadavku akumulácie kapitálu. Akumulácia v tých časoch si vyžadovala kvalifikovanú pracovnú silu, konsenzus medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Bez týchto ohniviek by nebolo akumulácie. Sociálny štát vo svojej podstate nebol nič iné, iba štátom platené skvalitňovanie pracovnej sily, ktorá bola zamestnaná v súkromnom sektore, skrátka, zo štátnych prostriedkov sa dotovala kapitalistická akumulácia. Neskôr nastúpilo obdobie, keď nastala fiškálna kríza a zmenila sa forma akumulácie. V sedemdesiatych rokoch sa štát dostal do vnútorných ekonomických ťažkostí, upadol do stagflácie. Došlo k nástupu neoliberalizmu. V tejto súvislosti treba povedať, že nástup neoliberalizmu nebol výsledkom nejakého sprisahania zlých boháčov, ktorí chceli odbúrať sociálne výdobytky pracujúcich, ale produktom ekonomických problémov, ktoré bolo treba v rámci kapitalizmu riešiť. Hľadali sa východiská, zvíťazilo neoliberálne riešenie.
• Mohli by sme teda konštatovať, že nástupom liberalizmu došlo k oddeleniu štátu od súkromného sektora. Štát odstrihol výdavky určené na pracovnú silu, vrátane všetkých benefitov, sociálneho bývania atď. Je to naozaj tak alebo je to iba zdanie?
Nepochybne je to iba zdanie. Bežne sa zvykne vravieť, štát treba minimalizovať, pretože utláča súkromný sektor. Je to skutočne tak? Určite nie, skôr by som povedal, že je to opačne. Štát podporuje súkromný sektor ešte väčšmi, oveľa viac ako v ére sociálneho štátu.
• Ako?
Treba sa len pozrieť na vojensko-priemyselný komplex Spojených štátov – to je klasický príklad prepojenia štátu a súkromného sektora. Presvedčivo o tom píše James O´Connor v knihe Fiškálna kríza štátu, kde konštatuje, že welfare state (sociálny štát) sa zmenil na warfare state (vojnový štát). Je predsa známe, že výdavky na zbrojenie, t. j. príspevky štátu do súkromného sektora, sa mnohonásobne zvýšili. Za ďalším príkladom nemusíme chodiť ďaleko: v súčasnej globálnej kríze všetky štáty vo veľkom dotujú bankový sektor, pravda, neoliberálna ideológia to šikovne vysvetľuje. A nie je to len neoliberálna, ale aj jej pravý opak, ktorý zase hovorí, chudák štát, opäť sa stal obeťou súkromného sektora. Nie je to tak. Kapitalistický štát ustavične hrá v prospech súkromného sektora. Vezmime si inváziu do Iraku, kde súbežne s vojenskými operáciami prišlo do krajiny veľa firiem, ktoré tam začali investovať, podnikať s ropou. Nesúhlasím s názormi, že zažívame novú fázu kapitalizmu, v ktorej štát stráca svoju úlohu a jeho funkcie preberajú globálne nadnárodné firmy, ktoré utláčajú národné štáty. Skôr si myslím, že stále existuje to, čomu sa niekedy hovorilo imperializmus, štáty naďalej kryjú a umocňujú súkromnú akumuláciu zisku v národnom a nadnárodnom meradle. Je to jednoduché: väčšina veľkých firiem sídli v takých krajinách, ako sú Spojené štáty, Švédsko, štáty Európskej únie.
• Položme si teda hamletovskú otázku: Sociálny štát áno či nie?
Ukazuje sa, že ľavica v Európe je v kríze, chýba jej vízia, preto sa upína k sociálnemu štátu. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia heslo sociálneho štátu neexistovalo, hovorilo sa o prekonaní kapitalizmu. Sociálny štát sa chápal ako medzičlánok, stretli by sme sa s ním v stanovách sociálnodemokratických strán severských krajín, kde sa dnes už skôr spomína socializmus ako sociálny štát. Európska ľavica sa ocitla v hlbokej defenzíve, zatiaľ nevidí iné východisko ako heslo sociálneho štátu. Otázka je, či si toto heslo nedala vnútiť od svojho protivníka. A takisto stojí za zamyslenie, či nenastal čas, aby obnovila heslo socializmus. Niet pochýb o tom, že ak nebude radikálnejšia a prijme pravidlá, ktoré jej vnucuje protivník, môže sa stať, že pomaly a isto odíde z politickej scény a namiesto nej nastúpi pravica s fašistickým podtextom. Záver: tradičný sociálny štát je už minulosťou.
● Mimoriadne ma zaujal váš rozhovor so svetoznámym slovinským filozofom Slavojom Žižekom, ktorý tvrdí: „Myslím si, v základe som tradicionalista, že nemecký idealizmus, metafyzika nemeckého idealizmu poskytuje najlepšie pojmové nástroje, aby sme sa vyrovnali s krízou. Filozofia a kríza sú spolu vždy previazané. Nečudo, že Platónovou najreprezentatívnejšou knihou je Ústava, v ktorej nájdete celú jeho ontológiu, metaforu jaskyne atď., ale z toho všetkého sa vynára odpoveď, aký spoločenský poriadok potrebujeme.“ Aký teda?
Slavoj Žižek necháva túto otázku otvorenú, nepropaguje nejaký konkrétny model alternatívnej spoločnosti. Pýtal som sa ho napríklad na knihu Kybersocializmus od Cockshotta a Cottrella, v ktorej autori načrtávajú alternatívu, odpovedal, že to nie je jeho štýl rozmýšľania, že sa nezaoberá tým, ako by mala spoločnosť po kapitalizme vyzerať, za cieľ si skôr kladie úlohu zmeniť myslenie a konanie ľudí, a to v tom zmysle, aby sa alternatíva voči kapitalizmu premenila na niečo reálne.
• Myslíte si, že Žižekove filozofické bonmoty, akokoľvek zaujímavé, inšpirujúce a podnetné, avšak bez celistvej koncepcie, sú tým pravým a rozhodujúcim, čo svet dnes potrebuje?
Žižekova koncepcia je rozptýlená v štyridsiatich knihách. Nájdeme autorov, ktorí sa usilujú vylúpnuť z jeho prác ucelený koncept. Napríklad Tony Myers v diele Slavoj Žižek tvrdí, že myšlienky tohto slávneho filozofa vyzerajú na prvý pohľad chaoticky, ale pri podrobnejšom skúmaní zistíme, že sa v nich skrýva, povedzme ako v detskom kindervajci, značne komplexný projekt. Žižek na základe Lacanovej psychoanalýzy (Jacques Lacan, bol významný francúzsky psychoanalytik a filozof) vytvoril novú teóriu subjektu, konzistentnú s jeho politickou teóriou, ďalej teóriu politického činu či vzniku novej ľavicovej politickej strany. A nielen to, po novom chápe rasizmus, feminizmus, postmodernizmus atď. Pritom používa rovnaké pojmové nástroje ako Lacan, vďaka ktorým udržiava celú koncepciu pohromade.
● Slavoj Žižek okrem iného zdôrazňuje: „Najinteligentnejší ľavicoví myslitelia, samozrejme nie ortodoxní marxisti, predpovedajú, že ak budú súčasné trendy pokračovať, budeme mať v Európe svojho druhu občiansku vojnu medzi imigrantmi a starousadlými Európanmi.“ Aj významný český filozof Václav Bělohradský konštatuje v podstate to isté, spomína identitárnu paniku, ktorá vedie k potlačeniu multikulturalizmu. Čo si o tom myslíte?
V Európe skutočne dochádza k vytváraniu fundamentalistickej identity v tom najširšom slova zmysle. Je však nevyhnutné uvedomiť si, že sa to rodí na sociálno-ekonomickom teréne, ktorý je plodom súčasného kapitalizmu. Vidno to napríklad na tom, čo sa dnes odohráva v Čechách, v Šluknovskom výbežku. O čo vlastne ide? Trhové princípy a bezohľadná maximalizácia zisku tu viedli k vzniku typického geta so všetkými príznačnými vlastnosťami: podnikatelia nasťahovali na toto územie občanov, zväčša Rómov, o ktorých nemal nikto záujem, ubytovali ich za prehnané ceny. Tak sa stalo, že voľný trh vlastne stvoril geto. Taká prax nemôže viesť k ničomu inému ako k formovaniu nacionalistickej a rasistickej identity. A výsledok? Neustále sa umocňuje napätie medzi starousadlíkmi a obyvateľmi susedného geta. Starousadlíci majú strach, neraz oprávnený, ktorý vo väčšinovej spoločnosti pôsobí ako spúšťací mechanizmus na aktivizáciu latentného rasizmu. Zjednodušene povedané, kvôli podnikateľom, ktorí si vytvorili zlatú baňu na báze sociálne najslabších a vylúčených, sa začína v celej českej spoločnosti rozmáhať rasizmus.
• Ešte ostaneme u Žižeka. Tvrdí o sebe, že patrí k hnutiu, k veľmi zaujímavému hnutiu ľudí s odkazom na kresťanstvo. Jeho priateľ, už spomínaný Badiou, napísal knihu o sv. Pavlovi, aj Agamben je autorom knihy o sv. Pavlovi, dnes je to celé hnutie ľavicových mysliteľov, čo si prisvojujú sv. Pavla. Čo uňho hľadajú a nachádzajú?
O svätom Pavlovi píše Alain Badiou v knihe Svätý Pavol, zakladateľ univerzalizmu, ďalej taliansky filozof Giorgio Agamben v diele Čas, ktorý zostáva (List sv. Pavla Rimanom) a sám Žižek napísal o kresťanstve tri knihy. Badiou hovorí, že súčasný univerzalizmus je v kríze, vzniká, povedzme, občianstvo plnoprávne, polovičné, ale aj nijaké, človek je jednoducho bez papierov. Ako potom možno nájsť univerzalizmus ? Badiou hľadá nový koncept univerzalizmu u svätého Pavla, presnejšie, má svoju teóriu univerzalizmu, definuje, čo to je, akú má charakteristiku, svätého Pavla pritom chápe ako príklad univerzalizmu, takého univerzalizmu, ktorý rozvíja on sám. Slúži mu to vlastne ako ilustrácia. V jeho poňatí nie je univerzalizmus ako niečo všeobecné, čo má neutrálny, resp. formálny charakter, naopak, je to akt, určitá udalosť. U svätého Pavla je takou udalosťou vzkriesenie –, čiže udalosť, ktorá musí byť prístupná všetkým, každému indivíduu bez ohľadu na jeho postavenie v spoločnosti, národnosť, rasu, náboženstvo atď. Od indivídua sa nežiada nič iné, iba prijať vzkriesenie ako udalosť. Ak udalosť spĺňa všetky tieto nároky, je univerzalistická.
• Ako by mala taká udalosť vyzerať v súčasnom svete?
Badiou vysvetľuje, že ozajstná udalosť vedie k vzniku komunity ľudí vernej onej udalosti. V minulosti to bola francúzska revolúcia, Žižek hovorí aj o ruskej. V dnešných časoch, a to je moja výhrada voči Badiouovi, taká udalosť chýba. Ale čo potom? Ako z tohto zorného uhla vyzerá jeho koncepcia univerzality?
● Žižek o sebe hovorí, že je leninista, Lenin z roku 1915. Lenin po fiasku prvej svetovej vojny odišiel do Švajčiarska a študoval Hegela. To je Lenin, ktorý sa mi páči, zdôrazňuje Žižek. Úplne pripustiť katastrofu. Prvou úlohou dnešného marxistu je byť radikálne sebakritický. Celý ľavicový projekt treba radikálne premyslieť vzhľadom na nové výzvy, na nové formy biogenetických možností. Je tento Žižekov pohľad reálny?
Oceňujem, že Žižek po dlhšom čase, a to zdôrazňujem, uviedol do politickej filozofie figúru Lenina ako nevyhnutný predmet spoločenského a filozofického myslenia. Vidí ho z dvoch stránok: ako pragmatickú osobnosť, politika, ktorý neuspel so svojou koncepciou, zapletúc sa pritom do situácií, z akých nenašiel východisko. Zároveň Lenina chápe ako človeka, ktorý uskutočnil prechod k politickému činu. Začínal od začiatku (aj Žižek napísal článok Ako začať od začiatku), znamenalo to zmiesť všetko zo stola a sústrediť maximálnu pozornosť na danú situáciu. Leninova schopnosť uskutočniť negáciu by nám aj dnes mohla slúžiť ako príklad, najmä však európskej ľavici, ktorá by sa nemala, ako som už povedal, utiekať k sociálnemu štátu, ale pokúsiť sa začať s niečím novým. Zatiaľ na to, žiaľ, nemá silu, dostala sa do akéhosi medzipriestoru, v ňom veľa riskuje, môže stratiť aj mocenské pozície, lenže keby... keby sa pokúsila o jeden veľký začiatok, svitla by nádej, že sa črtá iná forma politiky, ktorá vnesie do spoločnosti nové hodnoty a aj efekty. Treba priznať, že v Latinskej Amerike sú v tomto smere o krok ďalej. Tamojší politici, Hugo Chávez a ďalší, pochopili, že je nevyhnutné utvoriť pevnejšie organizačné formy (nemôže to byť nič iné ako lepšie organizovaná politická strana) a prehĺbiť kontakty medzi hnutiami zdola a politickou stranou. Vonkoncom nejde o to, aby sa v Európe urobila akási napodobenina latinskoamerických reálií; prirodzene, do našich podmienok nemožno preniesť politiku Hugo Cháveza, ako inšpirácia však môžu poslúžiť.