Žiadosti slovenského národa – jeden z vrcholov emancipácie
Dôkaz politickej zrelosti štúrovskej generácie
Ján ČOMAJ
Pred 165 rokmi – 10. mája 1948 sa na podnet Janka Francisciho a Štefana Marka Daxnera v Liptovskom Mikuláši zišli predstavitelia mladej revolučnej generácie slovenských vlastencov a prijali národný politický manifest, ktorý sa do národných dejín zapísal ako Žiadosti slovenského národa alebo aj Mikulášske žiadosti. Bol to dovtedy najúplnejší, najzrelší a v európskych reláciách výrazne demokratický program, predstava o politickom systéme monarchie i súpis nevyhnutných požiadaviek na jeho naplnenie.
Na rokovaní sa zúčastnili – okrem iniciátorov – Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, August Horislav Škultéty, Andrej Červenák, Peter Kellner-Hostinský a ďalší a prerokovali jediný bod – Daxnerom navrhnutý štrnásťbodový program slovenského národného hnutia v podmienkach uhorského štátu a rakúsko-uhorskej monarchie. Zverejnili ho na nasledujúci deň. Nadväzoval na závery celonárodnej porady spolku Tatrín v Čachticiach a aj na dovtedajšie, územne obmedzenejšie programy – marcové Liptovské žiadosti a aprílové Nitrianske žiadosti. Na ich základe vznikol o mesiac podobný program – Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských.
■UCELENÁ KONCEPCIA
Žiadosti spred 165 rokov sú nesporne prvý ucelený národný program, ktorý má svoj historický význam z niekoľkých dôvodov:
– pripomienkovali a schválili ho vo všetkých regiónoch tzv. Horného Uhorska rešpektovaní predstavitelia slovenského národného hnutia,
– politický program Slovákov nesledoval iba výsostne nacionálne ciele, ale je komplexným politickým stanoviskom založeným na jestvujúcich ústavných právach, zvýrazňujúcim demokratické prvky, tak ako si ich splnenie žiadala národnodemokratická revolučná vlna v Európe, dokonca niektoré požiadavky myslením predstihovali svoju dobu,
– program nie je výkrikom do prázdna, ani výzvou k nepokojom, ale serióznym manifestom, adresovaným predsedovi uhorskej vlády L. Batthyányimu, uhorskému snemu, panovníkovmu miestodržiteľovi, palatínovi Štefanovi....... a cisárovi Ferdinadovi V., písaný je v pokojnom tóne a dožadujúci sa princípov kresťanskej morálky i naplnenia politických ideí novej európskej vlny myslenia,
– základnou požiadavkou, obsiahnutou v prvých štyroch bodoch, je federalizácia monarchie, rovnoprávnosť všetkých v nej žijúcich národov, vrátane Slovákov, demokratické riešenie národnostnej otázky v Uhorsku, zamedzenie akejkoľvek nadradenosti jedného národa nad iným a spolunažívanie vo vzájomne úcte a pomoci.
■ MENEJ MAĎARČINY...
Tento princíp mal byť zakotvený v ústave a jeho plnenie mali zaručovať vlastné národné snemy, ktoré by vytvorili spoločný snem celého viacnárodného štátu. V ďalších bodoch Žiadosti obsahovali anulovanie zákonov a nariadení o výlučnom používaní maďarčiny v stoličnom a obecnom úradovaní, na súdoch a v iných verejných inštitúciách, v slovenských župách, mestách a obciach umožnenie používania slovenskej reči. V hornouhoských župách sa mali zriadiť slovenské obecné, meštianske, stredné a odborné školy s vyučovacím jazykom slovenským, pričom by sa maďarčina učila ako druhý jazyk, a vytvorenie aspoň jednej slovenskej univerzity. Slovenčina mala byť možným predmetom na maďarských školách, aby tí Maďari, ktorí by raz pôsobili na Slovensku, poznali aspoň základy slovenčiny. Národy v Uhorsku mali mať právo na svoje národné zástavy. Ďalšou požiadavkou bolo udelenie volebného práva všetkým občanom od 21 rokov a právo byť voleným od 24 rokov. Deklarácia obsahovala aj postulát dôsledného zrušenia poddanstva vo všetkých kategóriách roľníkov a želiarov a vrátenie pôdy, ktorú ľuďom pod rozličnými zámienkami vzali zemepáni. Materiál požadoval aj viac práv pre haličských Poliakov. Pripomeňme, že časť južného Poľska, tzv. Halič, bola súčasťou Uhorska. Napokon deklarácia požadovala prepustenie J. Kráľa a J. Rotaridesa z väzenia.
Okrem toho, že sa Žiadosti poslali na uvedené adresy aj s podpismi schvaľujúcich zástupcov zhromaždenia, organizátori stretnutia ešte vytlačili 5 000 exemplárov a rozniesli po Slovensku ako mobilizačný prvok národných síl.
■ OSTRÁ REAKCIA
Uhorská vláda reagovala na tento výsostne korektný dokument ešte ostrejšie, ako sa dalo od Maďarov čakať: na Štúra, Hurbana a Hodžu okamžite vydali zatykač. Dvoch evanjelických kňazov – Daniela Bôrika, farára z Vrboviec, a Ľudovíta Šuleka, kaplána z Hlbokého, ktorí materiál zaniesli župnej vrchnosti v Nitre, priamo pri odovzdávaní v župnej kancelárii zatkli. Ľudovítovi Štúrovi sa podarilo na istý čas ujsť do Viedne. Zoznam účastníkov mikulášskeho stretnutia odovzdali peštianske úrady polícii a župným úradom podľa ich bydliska. Uhorská vláda bola rozhodnutá zachovať v krajine politický a národnostný stredovek. V nasledujúcom desaťročí ho ešte pritvrdili ďalšími maďarizačnými zákonmi.