KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Pri sledovaní ťažkých patológií nášho politického či žurnalistického života som si už zvykol na všeličo, ale najnovší Jochov komentár predčil aj tie najhoršie očakávania. Aby bolo jasné, že nepreháňam, inkriminovanú pasáž z jeho komentáru odcitujem od slova do slova.
„ V českej tlači sa objavila spomienka Martina Porubjaka, bývalého podpredsedu slovenskej Čarnogurského vlády, že niekedy v prvej polovici roku 1992 (teda nielen za federácie, ale i pred voľbami 1992, ktoré nasmerovali Česko-Slovensko k rozdeleniu) vtedajší minister vnútra Ladislav Pittner na zasadaní vlády predniesol „analýzu“ o tom, že „české“ lietadlá by mohli bombardovať Bratislavu oveľa ľahšie, než by tie „slovenské“ štartujúce zo Sliača mohli bombardovať Brno. A ako sa pri tom Martin Porubjak rozčúlil. To bolo málo. To bolo málo, že sa rozčúlil a nechal to tak. Ak totiž hovorí pravdu (a nemám mu dôvod neveriť), potom to, čo urobil Pittner, bola čistá vlastizrada. Porubjak mal požadovať jeho okamžité zatknutie (ja by som preferoval zastrelenie)– a ak by s tým premiér nesúhlasil, mal Porubjak ísť pred novinárov, informovať verejnosť, federálnu vládu a mobilizovať slovenských stúpencov spoločného štátu. Možno by voľby 1992 dopadli inak.“ Ak dosiaľ neveriacky sledujete, čo za absurdity to popísal ten „šialenec“, tak vedzte, že to nie je nejaký anonymný pisateľ psychopatických výlevov, aké dnes môžete vidieť pod každým komentárom publikovaným na spravodajských weboch, ktoré nevelebia pravicu. Nie je to jeden z tých suterénnych pravičiarov, ktorí o sebe hrdo vyhlasujú: „Na pravo od nás je len múr a naľavo tá liberálna sviňa Hitler.“ Nie, Roman Joch je známa extrémistická figúrka, ktorá sa už celé desaťročia verejne prezentuje svojimi absolútne zvrhlými názormi.
Tento obskúrny exot je pôvodom Slovák, ktorý vyštudoval medicínu. V roku 2003 sa stal riaditeľom Občianskeho inštitútu v Prahe, kde od začiatku deväťdesiatich rokov hlása svoje extrémne názory. Medzi top skvosty jeho ducha napríklad patrí téza, že ľudské práva sú len nepatrnou a nepodstatnou časťou majetkových práv. Vo verejnom diskurze často zaznievajú ďalšie z arzenálu jeho vyšinutých názorov. Napríklad, verejne požadoval, aby sa vo vojne v Iraku použili jadrové zbrane, bezmedzne podporoval mučenie väzňov v tajných väzniciach CIA či na Guantanáme. „Kontrolované mučenie by malo byť povolené za účelom získavania informácií...“, prípadne hlásal, že čilský diktátor Augusto Pinochet patrí medzi ľudí, ktorí „nie sú bez poškvrny; ale nie sú ani bez cti“. Vyhlasoval tiež, že najväčšou chybou USA po ovládnutí Iraku bola jeho snaha inkorporovať tam nejaký nedokonalý demokratický systém. Namiesto toho preferoval tvrdú proamerickú diktatúru.
Vo svojich komentároch neobchádza ani súčasnú Českú republiku. O pomeroch, keď bola pri moci sociálna demokracia, sa vyslovil v tom zmysle, že pravica má právo „nastoliť pravicový autoritatívny režim, pokiaľ by západnej civilizácii hrozil zánik v dôsledku politickej a intelektuálnej impotencie ľavice...“ Joch je radikálny antikomunista. Verejne káže, že celá pravda nekontaminovaná omylmi je len v katolíckej cirkvi. Najlepšie, čo môže človek urobiť je, že sa stane katolíkom. Čo je však najabsurdnejšie, človek s takýmito názormi je poradcom českého premiéra Petra Nečasa – a to sa podržte – pre ľudské práva. To je však predovšetkým český problém.
Slovenský problém je do tej miery, že takéto zvrhlé názory publikuje Joch aj na Slovensku v plátku elektrikára Hríba. Ale ani to by nemusel byť problém, čakať od slovenskej pravicovej tlače čo len náznak myšlienky je z princípu absurdné. Problém je, že Hríb ako Jochovo intelektuálne nedochôdča na Slovensku okupuje verejnoprávny priestor na šírenie svojich zvrhlých a absurdných názorov.