KOMENTÁR
Fraška v službách štátu
Maroš SMOLEC, šéfredaktor Slovenských národných novín
Denník SME dobehla jeho minulosť. Redakcia zažíva fiasko s menom Peter Tóth. Tento angažovaný novinár z čias tzv. mečiarizmu spôsobuje redakcii nemalé vrásky na tvári serióznosti. Peter Tóth sedel na dvoch stoličkách: novinárskej a spravodajskej. Súbežne vykonával profesiu novinára a spravodajského dôstojníka Slovenskej informačnej služby (!!!).
Už počas štúdií som sa zamestnal v denníku REPUBLIKA. Na starosť som dostal oblasť kriminality. Vtedy som prišiel aj do kontaktu s Petrom Tóthom. Poznám ho. Napokon nie politici alebo SIS v roku 2003, ale ja som odhalil jeho skutočnú identitu spravodajského spolupracovníka krátkou správou na titulnej strane REPUBLIKY dávno predtým, ako musel zo služby odísť. Nikto vtedy nezareagoval, nikto ma nežaloval za prezradenie utajovanej skutočnosti alebo štátneho tajomstva, ako ma zastrašovali predtým. Všetci cudne mlčali. Pochopil som, že som trafil klinec po hlavičke.
Peter Tóth začal svoju novinársku kariéru v denníku SME. Na starosti mal tiež kriminalitu. V čase Mečiarovej éry 1994 – 1998 zastával nekompromisné stanoviská. Ako komentátor kritizoval vládu. Ako reportér odhaľoval mnohé tajné skutočnosti týkajúce sa napríklad zavlečenia M. Kováča ml. do cudziny alebo Remiášovej vraždy. Profiloval sa na investigatívneho reportéra. Bol vzorom pre nastupujúcu novinársku generáciu. Mladší kolegovia – samozrejme zo „správnymi politickými názormi“ (pozn. autora: vtedy protivládnymi, dnes protislovenskými) – ho priam zbožňovali. Ale... Stačilo si všímať, čo publikuje v SME, ako nakladá s informáciami, kedy ich uverejňuje, s kým sa stýka, kto sú jeho zdroje. Vedel som, že je súčasťou istej paralelnej vyšetrovacej skupiny. Niekoľkokrát som to aj publikoval. Nikto mi neveril...
Zaujímali ma aj jeho kontakty na tzv. problémové osoby. Lebo aj v týchto vodách vedel plávať šikovne ako šťuka. Počas obsadenia Televízie Markíza pred parlamentnými voľbami v roku 1998 som požiadal o rozhovor šéfa jednej zo sporných strán Mariána Kočnera, ktorý sa snažil prevziať kontrolu nad televíziou Pavla Ruska. Peter Tóth sa vtedy pohyboval v priestoroch televízie. Nikoho to netrápilo, veď si vykonáva svoju novinársku prácu. Po tom, ako mi M. Kočner stanovil termín na stretnutie, ma v jeho kancelárii privítal práve P. Tóth. Bol to pre mňa šok. Opýtal som sa ho, čo tam robí. Vraj je mediálny poradca. Na moje otázky týkajúce sa okupácie televízie a prepojenia na bratislavské podsvetie svojmu klientovi počas rozhovoru radil, ako má odpovedať. Zhrnutie: Peter Tóth, redaktor mienkotvorného denníka SME, ktorý chránil TV Markízu pred zlými podnikateľmi, Lexovou SIS a Mečiarom, ktorí ju chceli ukradnúť, a tým potlačiť slobodu slova na Slovensku, bol v skutočnosti spojencom Kočnerovej skupiny. Preto ma neprekvapilo, keď médiá neskôr zverejnili informáciu, že Tóth bol aj šéfom kontrarozviedky. Peter Tóth sa vyžíval v práci pre dve strany.
Ešte pred politickou porážkou Mečiara mal P. Tóth prezývku Lexobijca. Za všetko, čo sa stalo v podsvetí alebo na politickej scéne, mohol Lexa a jeho tajná služba. Za zavlečenie mladého Kováča ale aj za smrť Remiáša. Nebola to úplne pravda. Niekoľkokrát som to publikoval. Rovnako som spochybňoval bezúhonnosť podnikateľov typu Majský či Mojžiš z Drukosu. Opäť mi nikto neveril... Moje slová redaktora denníka spred pätnástich rokov, ktorý napokon musel zaniknúť (pozn. autora: a dnes viem aj prečo), sa časom potvrdili. P. Tóth sa dokonca Lexovi počas jehdného súdu o ochranu osobnosti aj ospravedlnil.
Nejde o sklamaného spravodajského dôstojníka ani o jeho koniec „v službách štátu“, ale o poukázanie na silu niektorých médií, ktoré mávajú s verejnou mienkou pod heslami SLOBODY, DEMOKRACIE, SPRAVODLIVOSTI, ČESTNOSTI. Pritom za nimi stojí niekto vplyvný. Napokon nechcú si tzv. korektné médiá upratať aj teraz vo svojej kuchyni. Aj Slovenské národné noviny písali, o redaktorke, ktorá má vrelý vzťah s osobami nemenovanej finančnej skupiny, či o „investigatívcovi“, ktorý si tyká s údajnými bossmi podsvetia. Žeby novodobí tóthovci? Čo ale ak tentokrát pracujú pre cudzie tajné služby?
Nuž čo... Dejiny sa opakujú. Fraška však ostáva fraškou.