POZNÁMKA
Generačné bludisko kultúry
Maroš M. BANČEJ
Kto sa zaujíma o slovenskú kultúru za posledných, dajme tomu dvadsaťpäť rokov, má možnosť porovnávať, azda aj analyzovať a pravdepodobne i krútiť hlavou. Hneď po novembri osemdesiatdeväť nastala medzi tvorivými ľuďmi všeobecná eufória. Konečne nijaká cenzúra, nijaký diktát od všemocných ideologických straníckych šéfov, ako a o čom písať, maľovať, spievať či hrať divadlo. Skrátka, svet sa zdal ako vynikajúce miesto pre tvorivých našincov a generácia vtedajších dvadsiatnikov verila, že dobyje prinajmenšom Európu, ak nie svet.
Ale niečo sa začalo už v samotných začiatkoch kaziť. Je logické, že sa nedali odstrihnúť všetci umelci do roku deväťdesiat a začať takpovediac na zelenej lúke. Logicky prišlo teda na kádrovanie. Kto mal mediálny priestor, bol vo výhode, aj keď spočiatku to nebolo až tak veľmi o peniazoch. Tie nastúpili až po polovici deväťdesiatych rokov a bolo vymaľované. No prvých pár rokov novozískanej demokracie a vzápätí aj takej dôležitej štátnosti sa veselo rozdeľovali umelci na „staré štruktúry“, národniarov až nacionalistov, na proeurópskych liberálov, čechoslovakistických nostalgikov, východniarov, Bratislavčanov, alternatívnych či kresťansky založených a bohviečo všetko. Už za čias Ľudovíta Štúra a desaťročia potom sa kultúra vrtela okolo luteránskej, katolíckej či židovskej konfesie, mnohokrát s doslova tragickými následkami. Zásluhou úplne inej situácie, čo sa médií týka, došlo k oveľa turbulentnejšej situácii. Už onedlho po takzvanej nežnej revolúcii bola bez rozpakov v priamom prenose likvidovaná napríklad taká osobnosť slovenskej kultúry, akou je Vlado Mináč. Na strane druhej sa niektorí služobníci režimu bystro preorientovali na liberálne európske duše a niektorí dokonca po odložení straníckej knižky zažili zjavenie Panny Márie a zduchovneli priam tak, ako keď sa Šavel obrátil na Pavla. Čo však ostalo, boli osobné spory a vzájomné animozity istej časti umelcov strednej a staršej generácie, ktoré po novembri ich aktéri nezriedka obliekli do politických kabátov, aby sa im po protivníkovi ľahšie strieľalo mediálnou muníciou. Samozrejme, výraznú úlohu zohral aj fakt, že pre nastavenie zákonov a stavu spoločnosti je veľká časť tvorivých ľudí závislá od štátnych zdrojov. Došlo teda k tomu, že časť spomínaných umelcov v zrelom veku sa snažila čo najpevnejšie usadiť v štruktúrach na rôznych úrovniach – od miestnych, spolkových či profesijne orientovaných až po tie priamo napojené na centrálne orgány. A čo na to mladá generácia umelcov? Po zistení, že v mnohých prípadoch je tá-ktorá organizácia, spolok, obec, združenie a podobne viac o politikárčení a žabomyších vojnách a nie o skutočnej podpore umenia, jednoducho rezignovala a jednotliví mladí umelci sa vydali na svoju umeleckú dráhu ako sólo pútnici. No bez zástoja silných a rešpektovaných umeleckých organizácií sa tvorivý človek dostáva do pozície trpeného kaukliara na dvore ekonomických a politických elít. A východisko? Práve mladá a stredná generácia, ktorá už má myslenie nastavené na súčasný svet, chvalabohu bez ostnatých drôtov a ideologických mantinelov, by sa mala chopiť kormidla diania na poli kultúry. Generačná kontinuita znamená aj generačnú obmenu.