POZNÁMKA
Husáková odysea
Peter JÁNOŠÍK
Slovenská akadémia vied vydala obsiahlu publikáciu o poslednom prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi. Je to dielo isto záslužné, povedzme si však dačo o trinástej komnate tohto politika. Bol to uvedomelý komunista presvedčený o svojej pravde, mimoriadne rozumovo nadaný a odolný človek, ktorý svojou neústupnosťou v priebehu politických procesov zachránil daktorých iných obvinených. Tak českí historici hodnotia prezidenta Gustáva Husáka sto rokov po jeho narodení.
Úspešný slovenský povojnový politik, ktorého hviezda stúpala, dostal doživotie vo vykonštruovanom procese s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami. V roku 1954 ho odsúdili za velezradu, ktorej sa mal dopustiť údajným brzdením boja za oslobodenie a sabotážou Košického vládneho programu. Od svojho zatknutia vo februári 1951 zažil početné presuny a doslova okružnú jazdu po štátnych väzniciach: od trojtýždňovej samoväzby v pivnici kolodějského zámku, kde zažil najkrutejšie podmienky, cez Ruzyň, súdnu väzbu v Bratislave, opakované pobyty na Pankráci a v Leopoldove, znovu Ruzyň, Mírov, Bratislava... Vo väzení strávil dovedna takmer desať rokov, z toho šesť v izolácii. Statočne vzdoroval mučeniu, ktoré by iných zlomilo. Vo väzniciach si od ostatných zachovával obrovský odstup a ak aj bol ochotný s dakým sa baviť, vyhľadával skôr osoby, ktoré mu boli blízke vzdelaním a titulmi. Toto tvrdenie sa opiera o písomné svedectvo jedného z dozorcov.
Už podmienky vo vyšetrovacej väzbe Husák nemal o nič ľahšie než povedzme vojaci zo západného frontu, ktorých komunisti likvidovali ako potenciálnych nepriateľov. Husák opisoval, že prvý výsluch trval sedemdesiatdva hodín bez prestania, zažil fyzické a psychické týranie s následnými halucináciami. Pred odsúdením v roku 1954 vážil tento sto sedemdesiatpäť centimetrov vysoký muž iba päťdesiatpäť kilogramov. O dva roky neskôr sa „popravil“ na šesťdesiattri...
Na rozdiel od iných väzňov, komunistov či nekomunistov sa nezlomil. Svoje vynútené doznania statočne odvolával, uvádza český historik Petr Blažek.
Zloba a pomstychtivosť, ktoré sa v Husákovi nahromadili v priebehu útrap pri výsluchoch či pobyte za mrežami, sa podľa spomínaného historika premietli aj do politikovej osobnosti po tom, ako sa stal prezidentom. Vedel prehovoriť aj rázne, aj vulgárne. Ako príklad možno uviesť rok 1987, keď bol donútený rezignovať na funkciu generálneho tajomníka ÚV KSČ. Tam podľa záznamu doslova povedal, že sa k nemu správajú ako k „hovnu pri ceste“. To, ako sa k nemu súdruhovia zachovali v roku 1987, keď ho zosadili a urobili z neho iba „ceremoniálneho prezidenta“, sa potom premietlo aj do Husákovho správania sa v decembri 1989. Vtedy, na rozdiel napríklad od ministra obrany Václavíka, neľpel na udržaní sa komunistov pri moci a vymenoval novú vládu aj so zastúpením ľudí dosiaľ režimom vykresľovaných ako nepriateľských. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako zásadné a ako významná právomoc na zvrhnutie starého režimu.