Ignác BIZMAYER - Národný umelec v ozajstnom zmysle slova


Bizmayer IgnácNajväčšia osobnosť figurálnej keramiky Ignác Bizmayer má deväťdesiatku

Ján ČOMAJ

Sú miesta, z ktorých musíme odísť, aby sme ich objavili. Ignác Bizmayer tento krok nikdy nemusel urobiť. Vo svojom kraji poznával život v jeho plnosti. V kompozíciách pretkaných chvejivou fantáziou sa vracia do sveta svojej mladosti, aby vzápätí dokázal narastajúcu silu svojho osobitého výtvarného prejavu.

Prof. Ľudovít Petránsky

 Spomeniem len posledných pár liet z tých deväťdesiatich, ktoré si majster Bizmayer práve pripomína: nezabudnuteľná expozícia jeho figurálnej keramiky vo výstavných sieňach Slovenského národného múzea v Bratislave, rozsiahla expozícia nášho umelca v Paríži a iba prednedávnom skončená reprezentatívna výstava vo viedenskom Múzeu ľudového umenia, ktorá trvala vyše tri mesiace, aj s nepretržite premietaným filmom o jeho živote a diele, aj s len o čosi kratšou výstavou malokarpatských majstrov keramiky, na ktorej nemohli chýbať ani Bizmayerove práce, a s nadväzujúcou výstavou S citom v rukách – prehliadkou najlepších džbankárskych, kachliarskych, figurálnych, dekoratívnych a špásovných diel súčasných hrnčiarov Burgenlandu a Bratislavského kraja. Pre niekoho by takáto výstavná bilancia stačila na jeden tvorivý život – a my spomíname iba vrcholné prehliadky za posledných pár rokov.

Kto navštívil Južnú baštu historického opevnenia Modry – Galériu Ignáca Bizmayera, kde na štyroch podložiach vystavujú časť jeho prác, dá mi za pravdu: neuveriteľne masívne dielo človeka, v ktorom sa spojilo umelecké majstrovstvo s láskou k ľuďom a dokonalou znalosťou ich života, zvykov, krojov a krajiny.

VEĽKONOČNÁ STENA

Malý Nácko prišiel na svet v habánskej osade Košolnej, dediny pri Trnave. Starší ľudia tu ešte hovorili po nemecky, ale už nežili v komúne ako voľakedy, svet sa po prvej svetovej vojne rýchlo menil a  zmeny postupne prišli aj do habánskych sídiel, kde sa staré zvyky tradovali najdlhšie – v Sobotišti či vo Veľkých Levároch. Čo sa však stále držalo pri živote, bola neobyčajná dôslednosť habánskych majstrov – mlynárov, kolárov, džbankárov, sedlárov, staviteľov veží a mostov, kožušníkov, tesárov...

Bizmayer Ignác 1Bizmayerovci boli tesármi, kam len pamäť najstarších z rodu siahala. Tesárom bol aj Náckov dedko, s ktorým malé chlapča strávilo najviac času, menovite v zime, keď dedo nešiel na nijakú stavbu, ale sedel doma. Kým sa dalo, širokou sekerou otesával na dvore brvná na stavbu domov alebo obojručným nožom hrady na krovy a keď primrzlo, majstroval pri peci poriská na sekery, lopaty a krompáče, rúčky na nástroje, cifrované brány, vyrezávané štíty striech a Náckovi pre radosť hojdacieho koníka alebo kŕmidlo pre vtáčkov. Chlapča mu podalo raz pílku, raz rašpľu, šmirgeľ, dlátko, páčilo sa mu to, ale nepobláznilo. V krvi sa mu už motal iný bacil: nevedel sa dočkať toho, kedy koníka pomaľuje. Raz babka vylíčila steny na hody a odbehla kamsi po zelinu, dedko chytro poznášal farbu a štetce, aby chlapec, kým sa starká vráti, namaľoval na jednu holú stenu niečo pekné. Ľahko si predstaviť to hromobitie, ktoré nastalo po babkinom návrate! Po chvíli sa však babka s úľubou pozrela na stenu a vraví: „Ale veď je to pekné...!“

To bol prvý rozhodujúci okamih.

OKAMIH DRUHÝ

Zachovala sa jedna fotografia z Náckových chlapčenských rokov, ledva čitateľná: vo dvore, kde Bizmayerovci bývali, každú sobotu popoludní, po robote, kopal s chlapmi z osady pán Langsfeld, profesor, výtvarník a veľký znalec habánskej keramiky. Na mieste niekdajšej šopy objavil niekoľko vrstiev nádherných farebných črepov – poškodených keramických výrobkov alebo len úlomkov, dokonca o kúsok ďalej, na mieste zboreného habánskeho domu, ktorý Turci vypálili, keď roku 1663 plienili Košolnú, aj tristoročné habánske keramické kachle. Najusilovnejším pátračom po habánskych úlomkoch sa stal vari štrnásťročný Nácko. Profesor modranskej keramickej školy Heřman Landsfeld vo svojich pamätiach takto spomína:

„Raz aj pri kaplnke uprostred dediny rozoznal Nácin medzi kamením hlinenú formu na keramické fajky, najmenej dvesto rokov starú. Dal som mu za to dve koruny. Bol veľmi šetrný. Za to, čo si u mňa zarobil, mu mamička kúpila čapicu a látku na košele. Za pomoci detí z habánskeho dvora nazbieral aj vyše dvesto kusov habánskej mozaiky. Roku 1936 som presadil, že sa začal u nás učiť. Keby nebol taký mladý, už po absolvovaní školy bol by sa stal v modranskej Majolike vedúcim maliarskej prevádzky. Po mojom odchode z Modry bolo radosť čítať jeho listy, v ktorých oznamoval, že kupuje odborné knihy, zbiera po dedinách staré výšivky, obrázky na skle, modeluje figúrky, odkresľuje si starú keramiku po chalupách, zbierkach a múzeách a chcel odo mňa, aby som mu zohnal reprodukcie obrazov nášho majstra Jožka Úprku. Iní moji vyučenci mi oznamovali, že Nácko má už z týchto vecí celé múzeum...“ Vtedy mal Ignác Bizmayer približne dvadsať rokov.

OKAMIH TRETÍ

Na ten si majster Bizmayer spomína takto: „Bolo to práve v čase, keď som skončil školu, niekedy v roku 1939. Začal oberačka hrozna keramikak nám do Majoliky chodievať mladý katolícky kňaz Jozef Balušík z Papradna pri Považskej Bystrici. Bol to nevšedný znalec ľudového umenia a sám sa pokúšal o figurálnu tvorbu v hline – k nám si nosil svoje dielka glazovať, maľovať a vypáliť. Keď zistil, že mu viem pomôcť i poradiť a že to robím rád, až do roku 1957, kým som sa neosamostatnil, chodil už iba za mnou. Odmenil sa mi kráľovsky. Pochodil so mnou jeho rodný kraj, povodil ma po Brvništi, Jasenovej, jednej i druhej Maríkovej, potom po Kysuciach, Považí, Liptove, Orave, Pohroní, keď sa už dalo, teda po vojne, aj po južnej Morave, Slovácku, Valašsku. Naše výlety – to bola škola! Balušík bol zanietený i zasvätený, miloval aj poznal živú kultúru slovenského ľudu. Boli sme pod Tatrami, šli sme z dediny do dediny a porovnávali, keď sme boli vo Važci, navštívili sme maliara Jana Hálu, v Demänovej Júliusa Kerna, v Banskej Štiavnici Jaroslava Augustu i Jozefa Kollára, začiatkom päťdesiatych rokov sa naším tematickým zdrojom stala Orava , najmä Zázrivá a Suchá Hora, potom Liptov (Liptovská Lúžna, Liptovská Osada, Liptovské Revúce, Liptovské Sliače), Spiš – menovite Štrba, Ždiar, Lendak, Torysky... Ohromila ma rozmanitosť umenia okolo Zvolena – na Detve, v Očovej. Dobrej Nive, aj Horehronie s Polomkou, Závadkou, Heľpou, Šumiacom, Pohorelou, oblasť Bielych Karpát, ktoré som mal na skok (Bošáca, Moravské Lieskové, Zemianske Podhradie, Bzince pod Javorinou, Lubina, Myjava... A sústavne som si všímal folklór pod nosom – v Malých Karpatoch a Trnavskej nížine, i na druhej strane kopcov v Rohožníku, Kuchyni, Plaveckom Podhradí. Vďaka týmto cestám som poznal ozajstnú tvár slovenskej dediny, starodávne zvyky a kroje, ktoré sa po druhej svetovej vojne rýchlo vytrácali.

Raz som takto stretol babku, mala krásny rubáš, konopný, nespraný, roky jej vydržal ako nový. Lebo rubáše sa nenosili hocikedy, ani do kostola nie, len na tanec. Dal so sa s ňou do reči a poprosil ju, nech mi ho predá. Na záhyboch bol pekne bielym vyšitý, nevedel som od neho oči odtrhnúť. Babka to pobadala a zaspomínala si: „Jáj, mladý človek! Keď som si ja tento rubáš obliekla, každý chlap sa musel obzrieť. A ako som kráčala, rubáš rozprával: žitko, žitko, žitko! A teraz, keď ho dám na seba, už si len mrmle... oves, oves, oves!...

Patríme, žiaľ, k najchudobnejším národom Európy. Ale boli sme najbohatší v pestrosti a fantázii ľudových umeleckých prejavov. Preto som si hovoril, reku, rob, čo ti sily stačia, zachyť, čo sa ešte zachytiť dá, lebo o pár rokov už nikto nebude vedieť, aké bohatstvo sme tu mali!“

Na to sa nedá nič inšie, len mĺkvo pritakať.

          ZÁPLAVY HOSTÍ

Kým správa múzeí a galérií nevytvorila pre dielo Ignáca Bizmayera dôstojný stánok v bašte modranského opevnenia (najmä zásluhou veľkého obdivovateľa Bizmayerovho diela a vtedajšieho premiéra P. Colotku), návštevy u majstra nemali konca-kraja. Odnášali si to najmä dve ženy – matka a manželka. (Keďže Bizmayerovci majú dve dcéry a kým boli mladé, žili všetci vedno, tak mal majster vôkol seba štyri ženy. Rád hovorieval: Viacej hviezd pokope – to je súhvezdie. A viacej žien – súženie.) Raz mal prísť k nim do Harmónie nad Modrou známy predstaviteľ jednej mocnosti. Dar, ktorý mu naša vláda pripravila, Ignác Bizmayer mal už niekoľko dní hotový. Keď prišli k nim neznámi ľudia, domnieval sa, že si prišli overiť, či je dar naozaj hotový. Ale oni nie. Prehľadávali ich rozložitý dom na kopčeku od pivnice po komín. Majster im po chvíli už nevenoval pozornosť, nech si v pokoji plnia svoju povinnosť. O chvíľu však začul od cesty krik. Mama za bránou, zhrbená pod ťarchou raždia,  chce vojsť dnu a dvaja chlapi jej v tom bránia. Spustila na nich: „Pusťe ma, páni, ja tu bývam!“ A tí: „Mýlite sa, babka. Tu býva jeden umelec, asi ste si splietli bránu...!“ Situácia sa rýchlo vyriešila. A kým hosť zavítal, mamka už dala drevo na poriadok a vychystaná pripravila občerstvenie. Mladí muži len očami gúľali – nevedeli v nej spoznať zhrbenú ženičku s nošou dreva.

Pamätnú knihu si majster „založil“ roku 1951. Prvý sa do nej podpísal ruský spisovateľ a režisér Pjotr Pavlenko, autor svetoznámej filmovej epopeje Pád Berlína, potom je mien vyše tisíc, učiteľ Landsfeld, očarujúci kresliar Kellenberger, matissovský maliar tanečníc Eugen Nevan, grafik Štefan Cpin, sochárka Alina Ferdinandy, autor jeho prvej monografie Rudolf Fabry i druhej – Adam Pranda, kamarát Jožko Baláž, turecký básnik Nazim Hikmet, ruský dramatik Arbuzov, Brechtova manželka Helena Weiglová, herec Štefan Kvietik, čo mal chatu neďaleko, fotograf Bohuš Puskeiler, čo v šesťdesiatom ôsmom emigroval do Holandska, spisovateľ Ladislav Ťažký, oravská výtvarníčka Mária Medvecká, známy americký reportér Nino LoBello, John Hofer z Manitoby so skupinou kanadských habánov, Peter Baine z New Yorku, Deane Leeová z Ohia, Vilo Schiffer zo Zvončína, čo po vojne emigroval do Paríža, aby sa po päťdesiatich rokoch vrátil, a ešte tisíc podpisov, pričom za mnohými podpismi je iba číslo, počet priateľov, ktorí podpísaného sprevádzajú..., a to nie je pamätná kniha z nejakej galérie, ale súkromná kronika návštev v jednom skromnom ateliéri.

LISTY OD Mr. LISACEKA         

Majster Bizmayer sa vedľa dôstojného pána Balušíka vyškolil na skvelého znalca slovenského folklóru, najmä krojov a výšiviek. Akýmsi spôsobom to zistil jeden náš krajan z USA. Začiatkom marca 2002 poslal Joe Lisacek z Chicaga istej pani Jarke list, v ktorom ju prosí, aby mu zadovážila niekoľko presne určených ľudovoumeleckých výrobkov a dodáva: „Mám 37 cm vysokého Ždiarčana od Ignáca Bizmayera. Rád by som od neho kúpil Drotára a Oberačku na rebriniaku. Tvoj Jožo.“ O štyri dni prichádza z Ameriky ďalší list: „Čítal som v slovenských novinách, že Bizmayer okrem zvážania hrozna, starých babiek a drotára vytvoril aj figúry žien a mužov v krojoch a že v Modre má galériu, v ktorej sú tri poschodia plné jeho sôch. Pozri sa na to. Možno ich budeš môcť kúpiť.“ A o pár týždňov už píše priamo I. Bizmayerovi: „Veľmi by ma potešili sošky: Jánošík (výška 34 cm), Mládenec z Lábu (25 cm), Detvan s fujarou (34 cm), Kopáčka zemiakov zo Zliechova (25 cm), Mladucha z Važca (25 cm), mládenci vo sviatočnom kroji z Čáčova, Kostolišťa a Lesnej (všetci 34 cm), mladá žena v slávnostnom kroji z Hornej Poruby, detto z Trakoviec, Veľkého Lomu a z Podkoníc (25 cm), nevesta z Dolného Srnia, s dlhou obdĺžnikovou šatkou pôlkou, s objemnými výšivkami a čipkami na oboch koncoch... (a ešte uvádza devätnásť takýchto presne špecifikovaných plastík). Prosí o čo najrýchlejšie vybavenie, aby si tú krásu ešte mohol užiť, lebo už má osemdesiatdva rokov. Ako väčšina výtvarníkov ani Ignác Bizmayer nerád robí na objednávku. Dalo sa však takejto žiadosti nevyhovieť?

ZBERATEĽSTVO AKO UMENIE

Nebol by to ucelený obraz o národnom umelcovi Ignácovi Bizmayerovi, ak by sme nespomenuli jeho zberateľskú vášeň, ktorá vlastne tiež prerástla do umenia. Od svojich začiatkov. Veď už vtedy, keď chlapča medzi vykopávkami nachádzalo malé kužeľovité telieska s glazúrou, bol Ignác Bizayer zberateľom. Po rokoch tie miniatúry zasadil do sadry – a bolo aj laikovi jasné, o čo išlo: v Košolnej pri Trnave vyrábali hrnčiari farebné keramické častice do veľkých mozaík na priečeliach a v interiéroch palácov a mešít v Carihrade, dnešnom Istanbule, a iných metropolách moslimského sveta pod osmanskou nadvládou.

V zberateľstve mal veľa priateľov, ale najvernejším druhom mu bol maliar Ernest Zmeták. Niekedy sa pretekali ako malé deti, inokedy si nezištne menili medzi sebou drobné obrázky i celé kusy nábytku. Ak chcel Zmeták čosi znevážiť – a pravidlo zhadzovania vecí je prvým zákonom vyjednávania ceny – používal na to slovo nulla, pričom zvlášť zdôraznil to „l“, akoby ich tam boli aspoň štyri. A ak to chcel už úplne zopsuť, len opovržlivo povedal „humus“. Raz mu Nácko Bizmayer takúto nullu lacno pustil, už z kamarátstva. Zmeták si dal ten obrázok ešte v ten deň prerámovať – a večer už mu volal: „Nácko! Teraz by si to mal vidieť! Rozprávka! Čosi čarokrásne!“Bizmayer mal sto chutí sa ho spýtať, či má na mysli ten humus, ale nechcel kamarátovi pokaziť radosť.

Najviac však Zmetáka v Bizmayerovej zbierke obrazov dráždil Ligetiho olej Hortobánska pusta. Nakoniec Bizmayer podľahol – povedal, že ju Zmetákovi dá za jednu starú skriňu, ktorú maliar ani nepoužíval. „Ani nápad!“ zakričal Zmeták. „Už som ju daroval múzeu v Nových Zámkoch!“ Na druhý deň zastal v Harmónii nákladiak a chlapi vynášali akýsi kredenc. Na ňom bol lístok: – Tak si to ber! Dal som skriňu odniesť z múzea, človek im to dáva zadarmo a oni mi dodnes nepodpísali ani len darovaciu zmluvu!

Stojí za zmienku, že Zmeták daroval celú svoju zbierku rodnému mestu Nové Zámky. Treba povedať, že ani jedno okresné či krajské mesto na Slovensku okrem Bratislavy nemá takú ucelenú kolekciu výtvarných diel. A nebolo to gesto starca, ktorý nemá dedičov. Ernest Zmeták mal vtedy päťdesiattri rokov. Zberatelia Bizmayerovho či Zmetákovho razenia vyznávajú totiž pravdu: Všetky tie veci máme len požičané. Starajme sa o ne poctivo. My odídeme, skvosty ostanú.

ooo

V Bizmayerovej zbierke habánskych keramických prác je najstaršie datovaný džbán z roku 1678. A na ňom napís: Volat irrevocabile tempus. Letí ten neodvolateľný čas. Na tom nič nezmeníme. Môžeme len popriať majstrovi Ignácovi dobré zdravie, spokojnosť v rodine a radosť z detí a vnúčat. Jeden z nich už hlinuje, na radosť celej rodiny a dedka predovšetkým!

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.