Zaujímavý pohľad do zákulisia jedného búrlivého obdobia našich dejín
Milan GONDA
Keď bolo prelomené dlhoročné mlčanie o Jozefovi Cígerovi Hronskom po jeho emigrácii zo Slovenska, znovu začali u nás vychádzať jeho knihy i štúdie, ba celé monografie o ňom. Dalo by sa povedať, že ho máme dobre preštudovaného a rozanalyzovaného. Kompletné Hronského literárne dielo je zhrnuté do jedenástich zväzkov jeho Zobraných spisov. Zavŕšením bude XII. zväzok s názvom Niet krajších slov, ktorý má vyjsť v tomto roku. Budú v ňom jeho publicistické príspevky a tiež referáty, oficiálne príhovory a iné dokumenty verejného charakteru.
Zdalo by sa, že v súvislosti s Hronským sa nám pomaly čistí stôl a že už nás ničím nemôže prekvapiť. Nie je to tak! Možno nechcene, ale predsa nám umožnil nahliadnuť do svojich pocitov a myšlienok, keď bolo jeho vnútro maximálne rozbúrené.
■ KULTIVOVANÁ OSOBNOSŤ
Hronský ako umelec, no zrejme aj ako človek, bol veľmi kultivovaný a dobre si zvážil, čo povie alebo napíše. Tento dojem sa dá nadobudnúť pri čítaní temer dvesto príspevkov, ktoré sú dostupné. Sú to publikované novinové a časopisecké články, ale aj jeho verejné vystúpenia zachované v rukopisnej alebo strojopisnej forme v archívoch Slovenskej národnej knižnice a Matice slovenskej.
V archíve Matice slovenskej sa nachádzajú aj príspevky z Hronského pozostalosti privezené na Slovensko z Argentíny iba v roku 2008 a neboli ešte úplne spracované. Našli sa medzi nimi dva, ktoré sa nezhodujú s obrazom Hronského, ktorý sa už všeobecne vžil.
Ide o polemický článok Učiteľ a žiak a po formálnej stránke ťažko definovateľný príspevok Preverená a nepreverená slovenská literatúra, veda a umenie. Oba články nie sú dokončené a pravdepodobne autor nakoniec ich nemal záujem uverejniť. Sú netypické svojím ostrým tónom, ktorý nie je celkove príznačný pre Hronského, no ani pre jeho publicistickú tvorbu v emigrácii, keď sa vyjadroval veľmi kriticky k dianiu na Slovensku.
■ UČITEĽ A ŽIAK
Prvý spomínaný článok je úvaha o vzťahu českých predstaviteľov, najmä prezidentov Masaryka a Beneša, k slovenskému národu a k Matici slovenskej. Z jeho kontextu vyplýva, že vznikol niekedy ku koncu roka 1945. Hronský neobvykle ironicky hovorí o politike československej vlády voči Slovákom. Zdôrazňuje nadradenosť, vierolomnosť a vypočítavosť Čechov. Čitateľ už začína nadobúdať pocit, že ide o frontálny protičeský útok, keď Hronský zdôrazní, že má na mysli tých Čechov, ktorí boli politickými predstaviteľmi, a zároveň spresňuje, že sa to nevzťahuje na celý český národ. Oceňuje silný vlastenecký cit Čechov, ktorý zneužili českí politici, a uznáva, že sa za istých okolností mohol postupne vytvoriť aj spontánny pocit spolupatričnosti medzi oboma národmi. Tu sa však článok končí bez náznaku nejakého zosumarizovania. Hronského autorstvo je nespochybniteľné, lebo ide o rukopis, lepšie povedané o prvý koncept s množstvom úprav a doplnkov. Mnohé myšlienky z tohto príspevku potom Hronský použil v článku K päťdesiatke Slovenskej Ligy v Amerike. Samozrejme v ďaleko zmierlivejšom tóne.
■ ŠKVRNY SÚDRŽNOSTI
Za zmienku stojí aj príspevok K päťdesiatke... V archíve sa zachoval ako rukopis aj ako strojopis. Pri jeho konečnom prepisovaní Hronský vypustil z neho dôležitú časť, v ktorej opatrne kritizuje nezhody medzi rozhádanými krajanmi a snaží sa ich chlácholiť. Z uvedeného rukopisu citujem časť vypusteného odstavca: „Medzi Slovákmi v zahraničí je istá nervozita. Hovorí sa o nezhode, o škriepkach, hádkach. Hovorí sa, že je to nedobré. Nuž – azda tie nedorozumenia ani nie sú také zlé, ako si ich občas maľujeme. O podstatnej veci o slovenskej samostatnosti, osobitosti , o slobode, o slovenskom štáte neháda sa medzi Slovákmi nik. Iba o tom je reč, že jeden spôsob je lepší dosiahnuť cieľ a druhý, že jeho cesta je tá pravá k slovenskej slobode.“ Hronský si možno uvedomil, že je netaktné spomínať v slávnostnom príspevku škvrny na slovenskej súdržnosti a možno to perspektívne považoval aj za netaktické. Týmto príkladom by som chcel podložiť svoje tvrdenie o Hronského uvážlivosti.
Problematickejší z hľadiska jednoznačného autorstva Hronského je článok Preverená a nepreverená... , aj keď bol uložený v spisovateľovej pozostalosti v Argentíne. V prvom rade je na ňom nezvyčajné, že Hronský v ňom píše o sebe úplne neosobne v tretej osobe. Dá sa to akceptovať, keď vezmeme do úvahy, že ho začínal písať na obranu skupiny ľudí, do ktorej patril aj on. Článok je veľmi ironický až sarkastický, čo je v porovnaní s inými Hronského príspevkami úplne atypické. (Samotný autor priznáva svoju britkosť a temer sa za ňu ospravedlňuje: „... povedia, že ironizujem. Ale i keby aj, tak mám pravdu.“) Príspevok je vo forme strojopisu. Pravdepodobne bol najskôr napísaný rukou, opravený a až tak prepísaný na stroji, pretože ďalšie opravy robené v ňom rukou neodstraňujú začiatočné štylistické chyby, ako je to bežné, ale sú to zásahy, ktoré pozmeňujú obsah a tón pôvodnej výpovede. Väčšinou uvedené korekcie zmierňujú jej ostrosť a útočnosť, prípadne ju argumentačne doplňujú a rozširujú. A práve tieto rukou robené korektúry nás privádzajú do pochybností, pretože po zbežnej prehliadke sa ukazuje, že rukopis korektúr a poznámok zrejme nie je Hronského, ale viac sa podobá na rukopis Stanislava Mečiara.
K presvedčeniu, že autorom článku je predsa len Hronský, mňa osobne vedie porovnanie štýlu, akým je príspevok napísaný, s už spomínaným článkom. Sú v ňom aj štylistické prvky, ktoré Hronský rád používal: krátke hutné vety medzi jednotlivými odstavcami, ktoré sú niečím ako zhrnutím predchádzajúceho alebo mottom pre nasledujúci odstavec. V príspevku sú použité viaceré citácie článkov, čo zase pre Hronského vôbec nie je typické.
■ EMOTÍVNY NÁBOJ
Nezvyklosť tohto príspevku je však v prekvapujúcej otvorenosti a v podrobnej znalosti, s akou píše o ľuďoch a ich skutkoch počas trvania prvej Slovenskej republiky a najmä o ich stoosemdesiatstupňovom obrate po skončení vojny a obnovení ČSR.
Ide o 34 strán formátu A5, ktoré sú číslované v záhlaví. Pôvodným zámerom autora bolo pravdepodobne napísať esej o povojnových zmenách v literárnom živote na Slovensku. Dokazuje to aj názov, ktorý pôvodne znel: Preverená a nepreverená slovenská literatúra. K rozšíreniu názvu o „... veda a umenie“ došlo až neskôr, lebo je to dopísané rukou. Zodpovedajú tomu aj prečíslované strany a pokiaľ sa to dá prečítať a rozlúštiť, doplnil sedem strán textu. Podľa nových strán (nemajú prepisované číslovanie) vidno, že sa rozhodol tematický okruh rozšíriť na ďalšie druhy umenia a na vedu a pridal aj glosu o návrate po vojne k neslovenskému názvu prvej slovenskej univerzity Univerzity Komenského v Bratislave. Rozšíril a doplnil aj svoje hodnotenie a spomienky na Dr. Martáka, ktorý po ňom prevzal funkciu správcu Matice slovenskej. Tento text má už skôr charakter memoárovej literatúry.
Autor príspevku – predpokladajme, že Hronský – bol pomerne dobre informovaný o dianí na Slovensku v prvých mesiacoch a rokoch po vojne. Mal prístup k novinám a časopisom vydávaným na Slovensku, čo vyplýva z toho, že ich citoval. Podľa toho sa dá zároveň usúdiť, že príspevok bol napísaný niekedy na konci roka 1946 alebo na prelome rokov 1946 a 1947.
Čitateľ tohto príspevku asi skoro aj sám zaregistruje silný emotívny náboj, ktorý text v sebe nesie, a dovolím si konštatovať, že nebol napísaný podľa zásady antického historika Tacita „sine ira et studio“. Prvotnú trpkosť z vývoja na Slovensku a vyrovnávanie sa s pocitom krivdy, ktorá sa stala Hronskému, doplnila neskôr asi aj snaha zhromaždiť a zaznačiť si argumenty na vlastnú obranu formou poukázania na bezcharakterné správanie sa iných. A tak začiatočné formulovanie textu ako eseje sa postupne mení na osobné spomienky a poznámky.
V príspevku cítiť sklamanie a pohoršenie z konania konkrétnych osôb. Na prvom mieste menuje Laca Novomeského, ktorý v prvých rokoch po vojne nadobudol veľký vplyv v kultúrnom živote na Slovensku. Hodnotí ho týmito slovami: „Na Slovensku je len jeden človek, ktorý je schopný obsadiť všetky predsednícke miesta v kultúrnych inštitúciách, a to je Laco Novomeský. Tak ako sa posadil za predsedu Spolku slovenských spisovateľov, tak sa posadil aj do kresla predsedu Matice slovenskej.“ Na inom mieste o ňom píše: „Nový režim Akadémiu vzal, ale Nováka vyhodil, a Akadémiu si obsadil skoro výlučne len komunistami a evanjelikmi. Hlavná vec, že si komunistická strana pomocou Laca Novomeského obsadila aj túto inštitúciu.“ Autor bol veľmi roztrpčený z konania Jána Martáka: „Hronského v augustových dňoch r. 1944 zatvorili a len na náhode sa zvrtlo, že nebol popravený. ... Už v časoch puču Dr. Marták nechal zatvoriť J. C. Hronského do pivnice a on sa ‚vymenoval‘ za správcu Matice slovenskej. Pre charakter týchto ľudí je zaujímavé, že Marták až do poslednej chvíľky nažíval vo veľmi priateľskom pomere s Hronským.“
K tejto závažnej udalosti v živote Hronského sa autor príspevku vracia ešte raz: „... martinskí evanjelickí partizáni, vedení pánom Dr. Martákom, zatvorili J. C. Hronského do pivnice a len na nepatrnej náhode sa zvrtlo, že Hronský nestal sa obeťou tohto takzvaného ‚národného‘ nadšenia.“
Popri J. Martákovi v súvislosti s uzurpovaním moci v Matici slovenskej vážne výčitky autor adresoval aj Jánovi Štefánikovi: „Marták a Štefánik docielili to, že Matica slovenská prestala byť maticou všetkých Slovákov. Stala sa ustanovizňou komunisticko-evanjelickou.“ Čitateľ už asi zaregistroval z uvedených citovaných ukážok, že umeleckú a kultúrnu obec podľa autora rozdelila konfesionálna nevraživosť. O preverovaní umelcov a jeho dôsledkoch hovorí: „Pravda, katolíci sa nahradili evanjelikmi a očista bola prevedená.“ Na jednom mieste to hovorí úplne jednoznačne: „Dve nenávisti spojili sa v dušiach spisovateľov i ‚spisovateľov‘; nenávisť náboženská a nenávisť politická. Tu je naša tragédia!“
Aký zámer mal autor s týmto príspevkom, dá sa len ťažko usudzovať, hoci mu na začiatku pravdepodobne venoval veľkú pozornosť. Samozrejme, že vôbec nechcem podsúvať nejaké závery čitateľovi, vychádzam len z osobného presvedčenia, že ide o Hronského článok.
Tento príspevok si určite zaslúži osobitné preskúmanie a ak raz vznikne potreba podrobnejšie sa ním zaoberať.Určite bude potrebné pre spoľahlivé určenie pôvodcu príspevku použiť textovú kritiku a grafologické identifikovanie rukopisných poznámok v ňom.
Zatiaľ sme zostali pri hypotéze, že ide o Hronského text, ktorý mu prípadne pomohol korigovať jeho blízky spolupracovník Stanislav Mečiar. V každom prípade je to zaujímavý pohľad do zákulisia jedného búrlivého obdobia našich dejín. Preto sme ho nakoniec tiež zaradili do XII. zväzku Zobraných spisov.