Uplynulo šesťdesiat rokov od najväčšieho procesu v povojnovom východnom bloku
Ján ČOMAJ – Foto: archív, internet
V ZSSR nevyberavým spôsobom umlčali akúkoľvek opozíciu a s ňou aj myšlienky a ich nositeľov, čo sa nevedeli zmieriť
so zjednodušenou a plytkou, ale oficiálnou predstavou socialistického života a myslenia v ňom.
Tón procesov u nás udali Stalin a Berija, ale koncert rozohrali naši muzikanti.
LADISLAV NOVOMESKÝ
Pamätám si to napriek odstupu času ešte stále sviežo. Koncom novembra 1952 sa na púchovskej Priehrade mládeže konalo školenie kultúrnych referentov ČSM stredných škôl Stredoslovenského kraja a na našom gymnáziu som mal túto funkciu. Šiel som do známeho prostredia – v lete sme tu strávili mesiac brigády. V početnej skupine som kráčal k nízkej budove jedálne, kde nás organizátori mali zoznámiť s programom, nakŕmiť a rozdeliť na ubytovne. Bolo pol siedmej večer. Nohy sa nám kĺzali v blate ciest. Vôkol tma, narušená len ostrým svetlom jedálenských okien, vzdialené svetlá stavieb boli ako z iného sveta, lebo v hmle stratili kontúry. Z ampliónov v jedálni zneli večerné rozhlasové správy. Zdúpneli sme. Barytón Ladislava Šoltýsa alebo Imricha Jenču, lebo tí zvykli čítať v rádiu dôležité správy, pomaly reprodukoval rozsudok Štátneho súdu v Prahe:
Obžalovaný Slánsky – trest smrti. Obžalovaný Geminder – trest smrti. Obžalovaný Simone – trest smrti... Šling – trest smrti... Fischl – trest smrti, Margolius – trest smrti, Šváb – trest smrti, Reicin – trest smrti, Frejka – trest smrti, Frank – trest smrti, Clementis – trest smrti...
Potom prečítali ešte tri mená odsúdených na doživotie, tie som už nevnímal, ani som ich vtedy nepoznal, viem len, že mi ten hlboký hlas znel celý večer v ušiach a vyvolával des. Smrť pre nás, čo sme vyrastali v rokoch svetovej vojny, zovšednela. Videli sme jej v čase povstania a najmä frontových dní vyše práva. Smrť. Nie však trest smrti. Správa o smrti ako treste znela horšie ako správa o nej samej. Poprava. Desné slovo. Dvaja Zvolenčania na moste ponad Hron. Americká misia v Kováčovej. Tiso. Generál Píka. Poslankyňa Horáková. A teraz jedenásti. Ako v takej nálade počúvať o formách kultúrnej výchovy na stredných školách?
Ak zločinci nezanechajú po sebe nijaké dôkazy, musíte byť
natoľko mazaní, aby ste našli také, o ktorých ani sami nevedia.
J. V. Stalin
Politické procesy s odporcami politiky KSČ sa začali po februári 1948 a mali spoločnú črtu: konanie obvinených sa od začiatku označovalo za trestné, pričom sa nikto nenamáhal to dokázať. Stačilo priznať sa. Chudákov, ktorých si strana vybrala za obeť, nútili k tomu aj cez ich detinskú oddanosť myšlienkam sociálnej spravodlivosti, ktorá ich napokon pred rokmi doviedla k angažovanosti v sociálnodemokratickom alebo komunistickom hnutí. Niektorí ešte aj počas vyšetrovania naivne verili, že omyl vyjde najavo, niektorí dokonca boli náchylní pripustiť, že ich obeta je nevyhnutná v ideologickom zápase svetov, že strana veľmi skoro všetko vyrieši, treba jej veriť aj za cenu chvíľkových nepríjemností. O to bola väčšia ich hrôza z priebehu vyšetrovania a z rozsudkov.
Potláčanie odporcov režimu by sa dalo pochopiť, nie však už spôsob, brutalita vyšetrovania a dokonca fyzická likvidácia odsúdených. Čo je však absurdné a mohlo sa zrodiť len v chorých hlavách, bolo vraždenie vlastných. Nie je ospravedlnením, že revolúcia požiera vlastné deti, ani že to vymyslel Stalin dvadsať rokov pred naším pohonom. Násilie, vlastné októbrovej revolúcii, Stalin povýšil na piedestál politiky. Vymyslel nezmyselnú ideu o zostrovaní triedneho boja počas socialistickej výstavby a potrebe hľadať nepriateľa vo vnútri strany. Po februárovom puči si ju osvojil aj Gottwald a jeho blízki – medzi nimi aj generálny tajomník KSČ Rudolf Slánsky. On a kádrovník armády a bezpečnosti Reicin jej dali obludné rozmery. Oni presvedčili predsedu strany Gottwalda, že žandárom a pracovníkom ŠtB nemožno veriť, lebo sú nakazení buržoázne demokratickými zvyklosťami. Preto na posilnenie štátu treba pozvať z Moskvy poradcov. Hrôzostrašné divadlo sa mohlo začať.
Obvinení sú úhlavní nepriatelia vlasti a československého ľudu,
zapredaní sionisti a buržoázne nacionalistickí zradcovia,
jedenásti zo štrnástich sú zločinci židovského pôvodu.
Josef Urválek, hlavný štátny žalobca
Dráma mala aj svoje predohry. Už v jeseni 1947 zatkli podpredsedu vlády ČSR J. Ursínyho a dva mesiace po februárovom puči ho odsúdili na sedem rokov. Ešte si neboli istí, čo takéto procesy vyvolajú. Potom si trúfli na monsterproces s poslankyňou Čs. národnosocialistickej strany Miladou Horákovou – to už bolo v júni 1950. Všetko dopadlo skvele. Mohol nasledovať Slánsky a spol. A potom to rozkrútili. Rýchlo za sebou šlo tridsaťpäť procesov, v ktorých odsúdili 639 ľudí, z toho ďalších desiatich na trest smrti, 52 na doživotie a ostatných na 7 850 rokov odňatia slobody.
Stalin chcel zabrániť svojim satelitom slobodne myslieť, nesmel pripustiť to, čo sa podarilo Titovi v Juhoslávii. Podporovali ho v tom maďarskí komunisti – robili mu v strednej Európe výzvednú službu. Upozorňovali najmä na nebezpečenstvo demokracie v Česku a národného autonomizmu na Slovensku. Poukazovali, že aj v procese s ich komunistickým predákom Rajkom (jeseň 1949) mali odsúdení kontakty práve s Prahou a Bratislavou. Stalin im bol za upozornenie vďačný. Tak sa rozhodol, že v Prahe pripraví veľký proces. A aby bolo jeho varovanie čo najráznejšie, kázal vybrať pre šibenicu najvyšších funkcionárov. Ani to, že väčšina odsúdených boli Židia, nebola náhoda. Moskve nevyšiel pokus od svojho zrodu pripútať k sebe Izrael – tak sa snažil získať sympatie Arabov a pripravil procesy so Židmi doma, k tomu pridal technickú pomoc Ruska pri stavbe Asuánskej priehrady, pôžičky Egyptu a vyzbrojovanie moslimských štátov. Československo malo urobiť to isté. Vyrábať tanky a rakety pre arabský svet, školiť egyptských, sýrskych, líbyjských a iných pilotov v Piešťanoch a zdiskreditovať Židov v politike. S tou druhou úlohou Gottwald chvíľu váhal kvôli svojmu priateľovi Rudolfovi Slánskemu. V novembri 1951 však dal súhlas na jeho zatknutie. Dostal totiž strach, že sám bude na lavici obžalovaných.
Zrazu sa v jednom mechu ocitli stalinisti Slánský a Šváb, krvilačný likvidátor vzdelaných ľudí v armáde Reicin, aj demokraticky zmýšľajúci Loebl, Margolius alebo Frank. Z obvinených sa „protištátne sprisahanecké centrum“ stalo až dodatočne. Prvým zatknutým bol námestník ministra zahraničného obchodu Eugen Loebl, druhým (až o rok) Otto Šling, vedúci tajomník KSČ v Brne, po trojmesačnej pauze nasledovali už v rýchlom tempe ďalší: minister zahraničia Vladimír Clementis, jeho námestník Arthur London a námestník ministra bezpečnosti Karel Šváb, v januári Slánský, približne v tom čase, rok pred procesom zvyšok „nepriateľov ľudu“.
Clementisa pôvodne chceli súdiť zvlášť, bolo však výhodnejšie hodiť ho do mecha s ostatnými a vymyslieť „sprisahanecké centrum“. Clementis mal toho na rováši veľa: Stalin mu nezabudol, že pred vojnou vystúpil proti paktu Molotova a Ribbentropa, teda ZSSR a Nemeckej ríše o neútočení, ani kritiku za agresiu Sovietskeho zväzu voči Fínsku, keď si Moskva chcela násilne vybudovať predpolie a anektovala zvrchované fínske územie. Pre pražských komunistov bol zas nebezpečný tým, že bol intelektuál, že na začiatku vojny bojoval na Západe a že spolupracoval s londýnskou exilovou vládou, teda s Benešom i Janom Masarykom. A ešte bol aj Slovák!
Strana si vybavovala účty s JUDr. V. Clementisom ešte pred vojnou. Za spomínané stanoviská ho Gottwaldovo vedenie vyhodilo z KSČ. Počas vojny, po intervencii Ladislava Novomeského u Gottwalda v Moskve ho prijali späť.
Nech rozsudok dopadne ako železná päsť
bez najmenšieho zľutovania.
Nech je ohňom, ktoré do koreňa vypáli
túto nehanebnú hľuzu zrady.
Zo záverečnej reči J. Urválka
Naša krajina je v centre pozornosti svetového imperializmu. Zo západného Nemecka pašujú k nám špiónov a záškodníkov, z balónov nám zhadzujú pásavku zemiakovú, z pokútnych rozhlasových staníc šíria jedovaté nepravdy o našej vlasti... Takto písala vtedajšia tlač.
Atmosféra strachu a premývanie mozgov dosiahlo svoje. Absurdné rozsudky Štátneho súdu v Prahe podporilo 8 600 kolektívnych petícií, väčšina z nich prišla ešte pred vynesením rozsudku a požadovala pre obvinených trest smrti.
Počas pojednávania ľudí poplietli aj priznania všetkých súdených. Netušili, akým krutým spôsobom, fyzickým a psychickým násilím, overenými metódami vo veľkých ruských procesoch ich vyšetrovatelia dosiahli. Napokon, odsúdenci boli relatívne mladí, všetci si chceli uchrániť svoje životy. Zväčša okolo päťdesiatky, najstarší bol redaktor Rudého práva André Simone – mal päťdesiatsedem rokov, Rudolf Slánský a Bedřich Geminder päťdesiatjeden, Vladimír Clementis päťdesiat, najmladším bol Robert Margolius – tridsaťdeväťročný.
Obžalovaní sa museli naučiť svoje výpovede naspamäť a do procesu ich niekoľkokrát skúšali. Ak to nepokazia, tvrdili im vyšetrovatelia, dostanú milosť a skončia so straníckymi trestami. Nepokazili. Odvisli.
Ja prinútim k správnej výpovedi aj múmiu.
Pravoslav Janoušek
Zachovali sa aj charakteristiky niektorých vyšetrovateľov. Pravoslav Janoušek bol duševne chorý, mal halucinácie a bol pod stálou psychiatrickou kontrolou. Jeho otec bol niekdajší „prezident Slovenskej republiky rád“ v Prešove, okupačnej odnože maďarského červeného revolucionára Bélu Kuna z konca prvej svetovej vojny.
Bohumil Doubek, nedoštudovaný lekár, istý čas pracovník kádrového oddelenia ÚV KSČ, musel však odtiaľ odísť pre hrubé vystupovanie. Preslávil sa tým, že usvedčil z vlastizrady ľavicového novinára z čias prvej ČSR Záviša Kalandru, dosiahol hodnosť majora a bol osobným vyšetrovateľom Rudolfa Slánskeho. Po procese dostal odmenu 30 000 korún a Rad Republiky. Roku 1957 ho vojenský súd odsúdil na deväť rokov sprísneného žalára a stratu hodnosti.
Major Vladimír Kohoutek – za okupácie český policajt a agent gestapa...
Proces spred šesťdesiatich rokov bol najväčším v celom povojnovom socialistickom svete. Od októbrovej revolúcie v Rusku za hranicami ZSSR nevyniesli toľko absolútnych trestov.
Tri dni som musel stáť na nohách, teda asi sedemdesiat hodín,
a za sedem dní som mohol spať štyrikrát po dve hodiny,
ktoré boli prerušované násilným budením...
Dr. Gustáv Husák
To bolo vo februári 1951. Husák, Novomeský a ďalší členovia „protištátnej skupiny slovenských buržoáznych nacionalistov“ už boli približne desať mesiacov v base, keď sa konal pražský monsterproces. Motiváciu procesu so Slánskym a spol. už poznáme. O motíve zatknutia slovenských politikov najlepšie hovorí stanovisko strany z tých čias: „Ani v prípade skupiny Husák – Novomeský nešlo o chyby a úchylky. Máme tu do činenia s organizovanou protistraníckou bandou, ktorá svojou separatistickou prácou úmyselne rozbíjala jednotu ČSR a snažila sa v jej rámci fakticky udržať tzv. samostatný slovenský štát, aby vo vhodnej chvíli odtrhla Slovensko od Republiky a orientovala sa na reštaurovanie kapitalizmu.“ To však je už ďalšia kapitola justičnej zvole nášho reálneho socializmu. Až pri takýchto návratoch človek pochopí význam procesu demokratizácie, ktorý sa v šesťdesiatych rokoch u nás začal aj s prispením, alebo najmä s prispením Alexandra Dubčeka.