KOMENTÁR
Keď bývalá premiérka píše pamäti
Roman MICHELKO
Vždy, keď niekde vo svete expremiér či expremiérka vydajú svoje memoáre (rozhovory), je to udalosť. Ak ich vydá po definitívnom odchode z politiky a s dostatočným odstupom od opisovaných udalostí, je šanca, že sa dozvieme aj nejaké dosiaľ neznáme veci či udalosti. Ak však vyjdú memoáre, resp. kniha rozhovorov, s relatívne krátkym odstupom, nemožno očakávať nijaké zaujímavé novinky či odhalenia. O to viac, ak expremiérkin partner Marián Balázs takmer súbežne s vydaním knihy ohlásil vlastnú politickú iniciatívu – Občiansku platformu. To teda takmer istotne znamená, že občianska (a asi aj politická) angažovanosť jej partnera a, zrejme, ani jej samotnej sa určite nekončí, práve naopak. Je preto jasné, že v knihe nepovie všetko, čo vie, a možno ani všetko, čo by chcela. Ak má totiž niekto stále ambície ovplyvňovať verejné dianie, sotva si vyťahovaním intimít potencionálnych politických partnerov zabuchne dvere. Preto ak niekto očakával od expremiérkinej knihy Krajina hrubých čiar niečo, čo sa doteraz nevedelo, bude zaiste sklamaný.
Kniha trpí aj ďalšou okolnosťou. Ako sme už spomenuli, po formálnej stránke je to jedno dlhé interview, ktoré však nevedie s nejakou všeobecne uznávanou žurnalistickou osobnosťou, ale so svojou dlhoročnou kamarátkou a kolegyňou z tlačového odboru Úradu vlády Ľubou Lesnou. Potom je jasné, že očakávať od nej nejaké otázky, ktoré idú pod kožu či na telo, je naivné. Niekedy sa dokonca zdá, že nejde ani tak o knihu rozhovorov ako o premyslené píár, kde nie je cieľom kriticky zreflektovať pôsobenie respondentky, ale vytvoriť čo najprijateľnejší, v mnohom aj nepresný či falošný obraz o interviewovanej osobe.
Poďme však k obsahu knihy. Ako sa dalo čakať, Radičová spomenula svoj študijný pobyt v Oxforde zo začiatku deväťdesiatych rokov, najmä osobné stretnutie s klasikom súčasnej sociológie Ralphom Dahrendorfom. Letmo sa dotkla svojej politickej angažovanosti v tom čase, keď pôsobila (čo si už dnes takmer nikto nepamätá) ako hovorkyňa VPN. Najväčší priestor pre čitateľov vymedzuje obdobiu svojho politického pôsobenia po druhom vstupe do vysokej politiky. A práve tu môžeme vidieť, ako veľmi sa mentálne odlišovala od svojich politických súpútnikov. Napríklad, keď na otázku, prečo neprijala výzvu a neuchádzala sa ako protikandidátka o post predsedu SDKÚ, odvetila, že súboj s Dzurindom bol pre ňu „ľudsky a skúsenostne“ neprijateľný. Skrátka nepriamo a na viacerých miestach potvrdila, že jej pôsobenie v politike bolo oveľa viac o vzťahoch, osobných väzbách a spoločnej politickej minulosti než o chladnej technológii moci a presadzovaní seba ako političky či o presadzovaní svojich politických záujmov. Inak povedané, neprijala modely správania sa, ktoré sú v dnešnej slovenskej politike štandardom, a preto neuspela. Svoje politické „angažmán“ prežívala oveľa viac emocionálne, verila ľuďom, ktorí ju využili a zneužili, a keď si to uvedomila, bolo už neskoro. Práve takéto mentálne nastavenie potom logicky rezultovalo do viacerých zlyhaní. Na rozdiel od Dzurindu to celkom jasne pomenovala pri Miklošovi, kde trpko konštatuje, že sa profesijne aj ľudsky rozišli. Zároveň odhalila i svoju najslabšiu stránku. Zdá sa, že jej rozhodnutie nadobro odísť z politiky v nej nedozrelo v onú povestnú noc, keď padla vláda, ale asi mesiac predtým, keď Smer predložil návrh na jej odvolanie. Napriek tomu, že je to v našich pomeroch relatívne bežná politická procedúra, ktorú absolvovali takmer všetci premiéri, práve toto nočné rokovanie ju zlomilo. Pochopila, že na niečo také nemá žalúdok, čím zároveň deklarovala, že do súčasnej slovenskej politiky nepatrí.
Pri čítaní tejto knihy možno vycítiť, že ako osoba aj ako politička musí Radičová trpieť zreteľnou rozdvojenosťou. Mnoho jej názorov na polarizáciu príjmov, korupčné prostredie v našej spoločnosti či veľké vnútorné rozpory, ktorými trpí naša spoločnosť, vníma a pomenúva totiž rovnako ako oponenti strany, ktorú istý čas v politike zastupovala. Takže by sme vlastne mohli konštatovať, že vždy bola v „zlej strane“ a jej politické angažovanie sa v SDKÚ bol tragický omyl. Nevieme, či niekedy nájde odvahu to takto otvorene pomenovať, ale náš pocit z jej „spomínania“ bol taký.